Útržky z ázijských veľhôr

Článok obsahuje trasu vo formáte .GPX k dispozícii na bezplatné stiahnutie - súbor nájdete pod článkom!

Popisovať podrobne celé 4 týždne na ceste cez Tadžikistan, Čínu, Pakistan a Indiu by vydalo na knižku, ale rozhodol som sa pre vás urobiť výber z denníka, ktorý som si celkom poctivo viedol. Tak prosím.

Prvá komplikácia (2. deň)

„a pritom to začalo v pohode… Pekne vyspatý, ráno o pol piatej za šera v kľude vyrážam. Do kopca. Aspoň ešte nekazí vzduch horúčava a je len príjemných 35. Krásna cesta, ale kopec nekonečný. Ono taktiež zo 700 takmer do 2000 nejaký kopec byť musí. Hurá sedlo! Krásny výhľad.

 

Potom trochu zjazdu a ešte kúsok hore. Až k samotnej závore. Tak nejak predpokladám, že na mladých chlapcov-vojakov len zamávam, oni na opätujú usmejú a pôjdem. Bohužiaľ namiesto toho padne “rozhrešenie”… „Nět“ … „Problem“.

Skúšam to nejak ukecať, ale vyzerá, že bez povolenia to nepôjde. Najskôr príde na reč Dušanbe (200 km späť), čo je pre mňa “no way”. Potom Kulob – (25 km späť z kopca). To znie aspoň máličko lepšie, ale stále hrozne. A komplikuje to ďalšia vec – nedeľa. Dnes teda permit nedostanem…

Afganistan za riekou (3. deň)

…no čo už, nejakým zázrakom mi stále fúka vietor do chrbta, cesta je parádna a výhľady ešte lepšie. Za riekou Panj afgánsky Hindúkuš a po mojej strane predhorie Pamíru…

Mordor do Khorogu (4. deň)

Ráno ešte 5 km po novom asfalte a šlus – piesok, kamene, štrk, bahno, proste fuj! Je to skutočný očistec, najhoršie muky prinášajú zjazdy po šútroch alebo hrboľatých vlnách – idem 13, ruky a hlavu mám úplne vytrasené a bojím sa o plášte… Aby nebolo málo, ďalším spestrením je brutálna vlna prachu za každým autom, dupľom za kamiónom. Občas potom človek chvíľu nevidí na meter…

Čo nejde tempom, doháňam časom a okolo druhej víťazoslávne dosahujem kilo. Odtiaľto ako za odmenu začína starý, rozbitý asfalt, ktorý by som ešte včera považoval za humus, ale dnes mu blahorečím…

Skratka do Indie (5. deň)

…najhoršie bolo prebudenie okolo pol tretej, keď som zistil, že som sa prebudil do Indie. Ani nie tak miestna, ako zložením stolice a jej akútnosťou ( toto vychádza z hlášky “kto nechcal zadkom, nebol v Indii”). Indické prebudenia boli celkovo tri, potom už našťastie nebolo čo.

“Slabých” 100 km do Khorogu tak nabralo nový rozmer, ale prečo to neskúsiť…

Prvé väčšie sedlá (8. deň)

…tu ale rieku opustím ja a pre zmenu mňa opustí ma asfalt. Po drsnej šutrovej ceste začnem poriadne stúpať. Asi to nie je úplne brutálny sklon, ale povrch a výška 4000 metrov robia svoje a ja sa poriadne trápim. Utešujem sa tím, že je to dnes vlastne jediné poriadne sedlo.

Konečne! Koitezek pereval – 4271 metrov! Ešte kúsok pred vrcholom ma navnadí asfalt na ceste. Nadšenie trvá len 500 metrov. Potom je to taký ten rituál, kedy idem z kopca 13, naklepaný ako rezeň, keď okolo niečo prejde, prachu je toľko, že neni nič vidieť…

Horská púšť (10. deň)

…a potom späť do púšte. Tak skutočne miestna krajina vyzerá. Okolo “hlavnej cesty” poskladanej z veľkých kameňov je plno vedľajších vyjazdených koľají, ale žiadna nie je ideálna – niekde je hlboký piesok, kde sa mi dokonca darí zaseknúť sa a vykopŕcnuť na zem moju maličkosť, a ešte väčšie kamene ako na hlavnej ceste alebo aj bahno (netuším, kde sa tu vzalo).

Križujem z jednej stopy do druhej a občas idem aj mimo, priamo po “púšti”. Mordor trvá asi dve hodiny, a potom… asfalt! Wohoo! Dokonca o dosť krajší než ten na začiatku…

O tri hodiny dopredu (10. deň)

…to už pred sebou vidím asi dvojkilometrovú frontu kamiónov a hlavne za sedlom týčiace sa najväčšie pamírske velikány s predsedajúcim Muztagh Atou (7509 m) – nádhera! Okolo pol dvanástej prichádzam do sedla Kulma pass (4362 m) k zavretej hraničnej bráne. Vítajú ma nemeckí kamaráti – turisti.

Vraj obedná pauza. Tak teda obedujeme a príjemne poklábosíme. Za hodinu nás prémiovo vpušťajú za bránu. Úradnícky proces zaberie 15-20 minút, všetko v pohode. Na rade je čínska colná kontrola. Číňania sú moc priateľskí, ale taktiež dôkladní. Musím otvoriť každú brašňu a zodpovedať plno otázok. No potom je hotovo. Už sa teším na krásny zjazd, keď ma sympatický colník zarazí.

Na bicykli nemôžeš, musíš autom. Pre tvoju bezpečnosť a rýchlosť. Komunikujeme cez translátor. Vysvetľujem mu, že z kopca tam (pasová kontrola je o 20 km ďalej a 500 metrov nižšie) budem za chvíľku a ich cesty sú oveľa bezpečnejšie než tadžické. Úplne so mnou súcití, ale vraj o tom rozhoduje šéf. Skúsi ho ukecať.

Šéf je ko.ot a nejde to. Najkrajší zjazd po krásnej ceste s Mustagh Atou priamo oproti tak absolvujem s kamarátmi autom s bicyklom na streche. Pasová kontrola zaberie asi ďalšiu hodinu. Opakovanie je matkou múdrosti a preto nasleduje aj opätovná kontrola batožiny a ďalších plno zvedavých otázok. Ale sú veľmi slušní.

Sme vonku! S hrôzou zisťujem, že je 6 podvečer. To sa rýchlo vysvetlí tým, že tu idú na pekingský čas a teda o 3 hodiny viac.

Človek mieni, Číňan mení (11. deň)

Už včera večer som narazil na nejaké články o tom, že Khunjerab pass z Číny na bicykli nejde, ale stále som nestrácal odhodlanie to aspoň skúsiť. O to ma pripravila informácia z rána, keď stretávam francúzskeho cyklistu Maxima, ktorý mi líči, ako včera vyrazil s rovnakým zámerom.

Na checkpointe za mestom bol nekompromisne zastavený a poslaný späť. Následne vraj skúšal policajnú stanicu a niekoľko ďalších inštitúcií a všade počul jediné – “impossible, only bus”. Možno by som to predsa len vyskúšal tiež, ale ku všetkému sa mi ešte ráno vrátili črevné problémy (skoro by som povedal, že som sa prebudil v Indii), takže dnešok na diéte…

Hunza valley (13. deň)

Dávam raňajko-desiato-obed a pritom výborne pokecám s jedným miestnym. Objasnil mi, že Hunza (celkom rozľahlý kraj okolo) sa považuje za viac-menej nezávislý celok a zakladá si na celkovej voľnosti a neviazanosti s náboženstvom. Preto je tu všetko také pohodové, ženy bez šatiek a tak… Uvidíme, aký bude rozdiel južnejšie…

Rakaposhi (14. deň)

Ráno vyrážam skrz mestečko Hunza. Obdivujem krásne okolité kopce a pritom jazdím od bankomatu k bankomatu. Všade ma odmietajú. Z núdze už skúšam aj druhú kartu. A ta náhle zaberie! Síce tam mám oveľa horší kurz, bankomat si počíta 1000 rupii poplatok, ale vydá mi 20 tisíc. Teda necelých 70 eur s čím môžem chvíľku žiť.

A zrazu bum! Do očí mi padne úžasný zasnežený velikán – krásavec. Je to Rakaposhi (7788 m), ktorý teraz budem krásne obchádzať. Zakaždým, keď sa znovu objaví, padá mi sánka a musím znovu a znovu fotiť. Aj tie nepríjemné, pomerne prudké kopčeky sa dajú zvládnuť lepšie (čo je teda možno aj výškou – už som pod 2000 metrov).

Supersafe Pakistan (15. deň)

Potom už sa predo mnou týči úžasný biely velikán. Veľká hora pre Nemcov. Herman Bühl by rozprával. Nanga Parbat (8126 m). Ako sa blížim k vyhlásenému viewpointu teším sa, že si tam v reštaurácii dám raňajky s nádherným výhľadom. 200 m pred viewpointom rampa a checkpoint.

Veľmi priateľskí policajt sa so mnou dá do reči. Postupne sa ich tu vystrieda ešte niekoľko ďalších. A potom zaznie “car transport”. Bránim sa, preklínam, prirovnávam ich k Číne… Sú fakt strašne “friendly”, ale neústupní. Argumenty, ktoré zaznejú: “danger, heavy rains, landslides, your safety…”. Nič, čo by ma presvedčilo…

Na vyhliadku sa nakoniec pozriem iba pešky. Skúšam ešte apelovať, aby skúsil presvedčiť náčelníka, ktorý vraj rozhodol. Radšej rýchlo zastavuje náklaďáčik a dohoduje odvoz. Idem aj s bicyklom na korbu, kde už sedia dvaja borci. Síce ma to vytáča, oveľa  radšej by som išiel na bicykli, ale tak zase to beriem ako ďalší zážitok.

Je pravda, že asi 5 km cesty je celkom dosť rozbitých, no dostávame sa asi na úroveň Pamir highway. A tu to proste je nebezpečné. Alebo majú iné dôvody…

Babusar pass (16. deň)

…ľahko po pol deviatej som skutočne hore v Babusar pass (4173 m). Inak pokiaľ niekto hľadáte vhodný kopec na Everesting, tak čo viacej by ste chceli – na 40 km 3100 metrov prevýšenia…  Stačí ísť menej než trikrát 😀

Krikľúni a biedne cesty (16. deň)

…čím ďalej tým viac na mňa začínajú zase pokrikovať miestni. Hlavne deti. Anglicky už tu moc nevedia, ale to im nebráni vo verbálnej komunikácii a niekedy je to celkom otravné. Aj cesty idú od desiatich k piatim – najprv len rozbité úseky, ale neskôr už je z toho jeden tankodrom. Pre spestrenie dňa zisťujem, že stavať mosty moc nevedia a proste nechajú potok aj menšiu riečku tiecť cez cestu.

Zo začiatku skúšam kľučkovať, aby som sa moc nenamočil, ale keď prejdem 20 cm hlboký brod a obe topánky sú ako žmok, rezignujem.

A už zase komplikácie (17. deň)

…príjazd do mesta Mansehra je hrozný – totálna slabosť a nevoľnosť, k tomu smrad, špina, doprava… Je po pol desiatej, mám niečo cez 60 km, som čerstvo vygrcaný a cítim, že takto to nepôjde. Strávim cez pol hodiny v jednej cukrárni, kde pomaly odcuciavam z ovocného džúsu a rozmýšľam, či pôjde von.

Premiestnim sa k benzínke, kde sa zase na pol hodiny rozvalím. Dneska to fakt ďalej nejde, idem hľadať ubytko. Neni to úplne sranda. V angličtine ani škrt. S nikým sa nedohovorím… Zastavujem pred 3* hotelom. Má cenu to skúšať? Má. Ukecám to na 4000 rupii (13 eur).

Zrútim sa do postele. Asi za hodinu ma príde skontrolovať polícia. Informácie sa šíria rýchlo. Korunu miestnej starostlivosti o moju bezpečnosť nasadí strážca, ktorý, keď sa poobede konečne odhodlám kúpiť si aspoň banány ma nechce pustiť z hotela. Anglicky, samozrejme, nevie.

Musím s ním dôjsť k recepcii, kde sa mi recepčný ospravedlní a milostivo ma pustí. Zjem postupne 4 banány a udržím ich… asi 3 hodiny, než pretečú pre zmenu spodkom. Väčšinu času prespím, len občas odskočím na záchod, kde už zo mňa ide iba čistá voda. Noc je nepríjemná – silná bolesť hlavy, slabosť…

Monzúny  dorazili (20. deň)

…a potom sa po troch týždňoch sucha nebo roztrhne a začne monzúnový dáždik. Chvíľku je celkom silný, ale potom zase slabne. Okolo pol jedenástej som v meste Jhelum a začína zase liať. Schovám sa do reštaurácie kde popíjam Sprite. Chvíľku to vonku vyzerá dosť strašidelne – prúdy vody sa valia z neba ako splašené kone. Som celkom rád, že sedím pod strechou. Asi po 20 minútach stále prší no už to nie je také brutálne a trochu sprchovania mi neuškodí.

Sprcha zhora ani tak nevadí, ale tie prívaly zatiaľ moc nemali kam odtiecť. A tak sa často cesta mení v rieku. V jednom podjazde je to hĺbka minimálne 30 cm. Fakt mám celkom strach, že odplávam… Ale prejdem to. Len topánky sú, samozrejme, plné ako rybníky…

Cudzinec, problém! (20. deň)

…kilometre plynú, slnko klesá, doprava hustne, ale po hotely ani známky. Už si pozerám hotel v okrajovej časti Lahore. To bude istota. Je okolo pol siedmej, slnko akurát hoplo za obzor a ja radšej zapínam blikačku (som jediný osvetlený). Po dnešných 270km už toho mám celkom dosť.

Hurá, hotel! Predčasná sláva. Keď prídem na recepciu, počujem len: “Foreigners no!” Sakra. Nasadzujem už aj svetlo. Na moste cez rieku je pekná zápcha. Prichádzam k miestu, kde by mal byť nejaký hotel. Neni. Ale je tu dedko, čo mi chce pomôcť. Bohužiaľ hovorí len urdou, ale pochopí, že hľadám hotel.

Naznačuje mi, nech idem za jeho tuktukom. Najskôr ho chcem ignorovať, ale nakoniec mi to nedá a idem. Ukazuje mi mostík pre peších, ktorým sa mám dostať cez trať do protismeru. Zatiaľ čo sa trepem po milión schodoch medzi miliónom ľudí nahor a zase dolu, on to obíde a už mi ukazuje hotel.

Ide tam so mnou. Bohužiaľ počujeme opäť to isté. Cudzinec, problém… Vedie ma o kúsok ďalej do ďalšieho. Tam je to opäť to isté… Vyzerá byť nešťastnejší než ja. Zapojuje sa ešte jeden miestny, ale ja už to chcem riešiť sám. Nie vždy viac hláv, viac vymyslí.

Beriem bicykel a vyrážam do protismeru smerom k centru. Naraz za sebou počujem volanie. Starký v tuktuku to bije v protismere za mnou a kričí. Presvedčí ma, nech sa otočím. Vzhľadom k tomu, že mi cesta v protismere beztak prišla dosť o hubu (hoci sa tu bežne praktikuje), dám ešte raz na neho.

Vedie ma asi 300 metrov späť. Dom je označený len niečím v urde a nahor vedú strmé železné schodíky. Moc tomu neverím…  Hore nás privíta usmievavý chlapík, ktorý dokonca vie anglicky, a hlavne pre neho nie je problém ubytovať cudzinca. Za krásnych 2500 rupií (8 eur). Starkému dávam 300 za pomoc. Snažil sa fakt dosť a uspel.

India (21. deň)

…Nato, že to je jediný prechod medzi 1.5 miliardovou Indiou a 240 miliónovým Pakistanom, úplný pretlak tu teda nemajú. Ešte štvrť hodiny po otvorení sedím sám pri scanovacom tunely, ktorý sa Pakistanom nedarí spustiť… Celý proces prebehne v kľude a trvá asi hodinu a štvrť.

Indovia tu majú tiež povinný presun autobusom medzi custom a immigration (asi 500 m). Získali si u mňa ale bonusové body, keď ma nechali ísť za autobusom (len mi pre istotu zobrali pas). Hotovo, som v Indii, obraný o pol hodiny (časový posun oproti strednej Európe tu je 3.5 hodiny).

Búračka (23. deň)

…asi po 100 metroch si uvedomujem, že by som sa mal na jednosmernej servisnej mestskej cestičke držať skôr vľavo. Zľahka skontrolujem pohľadom cez rameno situáciu za sebou a zatáčam. Počujem ostrý zvuk bŕzd a cítim náraz. Plne rozbehnutá motorka bola ešte mimo môj výhľad, ale vzhľadom k vysokej rýchlosti sme boli na kolíznom kurze.

Obaja ideme prudko na zem, ale obaja aj rýchlo vstávame. Okolo sa zbehnú ľudia. Rýchlo nájdu spadnuté okuliare. Obaja vyzeráme ok, len ľahko otrasení  a on má drobné odreniny na ruke. Bicykel je tiež v pohode a až následne zisťujem, že mám natrhnutú rámovú kapsu, tiež si mi natrhlo nepremokavý vak v batohu a aj helma je pekne načatá.

Asi dve minúty sa dávame dokopy, vzájomne sa kontrolujeme a obaja vyrážame ďalej…

Pohraničná zóna (23. deň)

…obecne je tu cítiť to pohraničné napätie s nepriateľským Pakistanom – všade vojaci, kopa checkpointov (našťastie väčšina s voľným prejazdom), vojenské základne s tankami…

Kašmír – cieľ sa blíži! (24. deň)

…na druhej strane tunela je iný svet. Som v 1800 metroch, predo mnou je šíra kašmírska placka a modré nebo nado mnou. A ešte to je z kopca. Pustím to dolu a kochám sa tabuľou, na ktorej je môj cieľ – Leh a u neho číslo trošíčku pod 500!

Ladak! (25. deň)

…je to nahor a trochu to bolí, ale inak by to nebolo ono. Posledných 5 km je povrch dosť mizerný a niektoré pasáže aj poriadne prudké. Ale za to sú tu nádherné výhľady!  O pol deviatej som na kopci – Zojila pass (3528 m). Tu je brána do Ladaku!…

Posledný kopce (27. deň)

Vyrážam okolo štvrť na sedem. Mám trochu obavy, že bude kosa. Nie je to ale tak zlé a hlavne idem do kopca, takže sa zahrejem. Hlavne prvá časť má zase celkom strmé úseky, ktoré mi moc nechutia. Liečim to pohľadmi všade okolo – je to proste nádhera! A vrch je za odmenu aj trochu miernejší.

Pred pol ôsmou som v sedle Namikala (3714). Užívam si krásne ráno, je to super! Fotím okolo a nasávam slnečné lúče…

Finiš! (28. deň)

…zjazd je úžasný! Dlhá rovná krásna cesta. Sedemdesiat nie je strop! Schádzam opäť až späť k rieke, ľahké zhupnutie a som v Spiti pri veľkom kláštore. A predo mnou už je letisko, tu už som bol! Pred ôsmimi rokmi som sem zranený zchádzal z mesta bez možnosti sadnúť si alebo šliapať. Pokiaľ si pamätám, nebol to prílišný problém.

Ano, je to teraz naopak do kopca. Ale tento už je vážne posledný. Keď sa predo mnou objavuje kopec so Shanti stupou, pripadám si ako doma. Dôjdem priamo k Chandan guest house, kde mám referenciu na dobré bydlo. Som tu ešte pred deviatou, ale paní domáca ma priateľsky privíta a ubytko neni problém. Za päťsto rupek (5,5 eur) na noc s balkónom a krásnym výhľadom…

Splnenie cieľa

Cieľ splnený: 2970 kilometrov za mnou, vyšlo to pekne – presne na 4 týždne…

Minimalistické vybavenie?

Vyzeralo to, že som išiel celkom naľahko, ale beztak som zistil, že som plno vecí vôbec nepoužil. Tu je zoznam nepoužitého vybavenia (náradia a náhradných dielov vynechávam):
Páperka, teplé rukavice, nepremokavá bunda, minimalistické nepremokavé nohavice, bežecké elasťáky, dve buffky, druhé náhradné trićko, náhradné ponožky, survival blanket (taký miniždiarák)…

Áno, celé 4 týždne som išiel v krátkom cyklodrese a cyklogatiach a potom sa preobliekal do trička a kraťasov a bežeckých tenisiek. To bolo všetko oblečenie, čo som použil. Čo sa týka spacáku, ten som využil bohužiaľ len dvakrát, čo ma celkom mrzí…

Stiahnuť súbor trasy vo formáte .GPX