Poľská Wroclaw na víkend s bicyklami

Sever Poľska nás minulý rok uchvátil, ale pretože túto sezónu nemáme čas cestovať na dlhšie výlety, rozhodli sme sa v rámci antizakrpatievania absolvovať aspoň pár víkendových výletov po väčších mestách v okolí, ktoré si vyberáme viac menej náhodne.

Po Gdańsku  nás cez Veľkú noc oblieva veľkomestský ruch Krakowa. Počasie nič moc, bicykle sme netrepali a pretože v Poľsku berú kresťanské sviatky vážne je zatvorené okrem nemocníc asi všetko. Nevadí. Vrátime sa.

Úvodom leta si cez google vyberáme v dosahu večerného transportu z Liptovského Mikuláša ďalšie polmiliónové mesto v Poľsku. Wroclaw. O piatej zatvoríme mreže predajne, naskáčeme do auta a vydáme sa proti noci aj víkendu na 400km dlhú cestu. Svoj Ford moc netrápime, ideme na pohodu severom Slovenska, trošku cez Čechy a šup na poľské diaľnice, ktoré tvoria približne polovicu cesty.

Niečo pred desiatou večer parkujeme v podzemnej garáži nejakého obchodného centra. Cez booking sa nám na poslednú chvíľu podarilo chytiť ubytko v najvyššej budove mesta, kde sú myslím od tridsiateho poschodia hore iba apartmány alebo izby pre ubytovanie.

Výhľad z okna je parádny, rozžiarené ulice pod nami a tmavý nočný horizont za svetlami mesta kam až oko dovidí. Vyššie v budove som ešte nikdy nebol, zaujímavé, ale na druhý deň nám už aj napriek klíme chýba možnosť otvoriť okno, aj vzduch na chodbách stojí odkedy ich postavili a tak sa zhodujeme, že pre tento zážitok fajn, ale byt v mrakodrape si kupovať nebudeme, jedine ak úplne hore s terasou.

Ráno zvesíme bicykle z nášho Fordíka a šmárame do centra. Úplne, ale naozaj úplne najlepšie zo všetkého je, že hneď po kraji ulice vedie cyklochodník. Ako sme zistili o deň neskôr o ulicu ďalej vedie ďalší, o dve ulice ďalší a ďalší. Všetky sú vzájomne pospájané a vedú z okrajových častí mesta do centra. Perfektné a ešte raz perfektné! Takto dáko si to predstavujem mesto v 21. storočí.

Prevýšenia tu na cyklistov nestriehnu takmer žiadne, vďaka čomu môžete mestom jazdiť sem i tam prakticky na akejkoľvek haraburde, ktorej stačí ak sa krútia kolesá.

Samotné staré centrum mesta tvorí štvorcové námestie obklopené úzkymi a vysokými domčekmi podobnými tým z Gdańska alebo napr. Kodane. Ceny raňajok nie sú o nič závratnejšie ako u nás v LM. Jasné, môžete vtlačiť do seba rožtek na ubytku, my ale neodoláme atmosfére sobotného mestského rána v centre s výhľadom a pomarančovou šťavou v ruke.

V pláne máme prekrútiť krížom mesta do zoologickej záhrady s Africariom. Samozrejme, aj sem vedie cyklochodník a pred vchodom si bicykle zamkneme do stojanov. Vstupné si popravde už nepamätám, no pamätám si ako dedukujeme, že je dosť nízke a preto do Africaria budeme asi platiť ďalšie a toto je iba pre ZOO.

Rad aký pamätáme na mandarinky.

Lež človek je tvor omylný a v tomto prípade nič ďalšie už platiť nemusíme. Pozrieme žirafy, rybky, zebry i všetky tie v úvodzovkách pre ZOO klasické zvieratká a než sa nazdáme, stojíme v dlhánskom rade na vstup do Africaria.

Poviem vám úprimne, ja rady nenávidím. Neznášam čakanie. Ale tento som rozhodnutý odstáť aj keby neviem čo bolo. Prekvapením je, že to sype celkom rýchlo. Dnu púšťajú ľudí podľa toho, koľkí vylezú von, vďaka čomu vo vnútri netrpíte v dave. Ľudí je tam tak akurát a vy môžete vyvaľovať oči koľko vám srdce ráči.

Poďme dnu. Hneď za dverami sa otvorí začiatok veľkej haly. Ak budete mať šťastie, ponad hlavy vám preletí kŕdel akýchsi afrických vtákov, ktoré tu inak posedávajú kade tade.

Pohladkáte pancier korytnačky a chodník začne klesať pod hladinu okolitých vodných nádrží. Odtiaľto kráčate v tunely, kde na jednej občas na druhej a sem tam na oboch stranách vidíte ležérne plávať množstvo tvorov žijúcich v Afrike.

Prebehnete popod vodopád, okolo hrochov, pomedzi množstvo rýb všetkého druhu až napokon prídete na koniec tunela s tŕňovkami. Nádherné stvorenia. Tu už máme za sebou tú chladnejšiu časť. Nasleduje prechod okolo krokodílov, dvere a za nimi brutálna horúčava a vlhkosť.

Rozmýšľam, či mi stačí potiť sa alebo idem aj odpadnúť. Po chvíľke to ale dáko rozdýchate a odmenou sa stanú výhľady na obrovské plávajúce kapustniaky. Toto zvieratko sme zatiaľ videli len v telke. Úžasné.

Šup vonku, vodu do ruky a zvieratiek by na dnes stačilo. Keď už blúdime v tejto časti mesta, pozrieme neďaleký park, železnú vežu pri Technickej univerzite, ktorá bola postavená ako pamätník pri príležitosti ukončenia druhej svetovej.

Sŕkame melónovú limonádu v parku pri fontáne s kopou ďalších ľudí, keď sa zrazu začne okolo z reproduktorov ozývať hudba a fontána strieka vodu podľa tónov aktuálne modernej hudby a poobede sme zas vychytili útržky z klasiky.

Deň končíme opäť v centre – ozaj, vraj je to miesto, kde môžete kúpiť kvety 24 hodín denne a bude to asi pravda, pretože neskoro večer tam stále bolo pár stánkov. Bicykle odkladáme na auto. Dobrú noc.

Nedeľa je tu. Okrem cesty domov si hodíme ešte doobedie v meste v spojení s ďalším múzeom. Tentokrát by sme ho mohli nazvať múzeom vody. Ozaj, aby ste si nemysleli, ja som múzea nemal rád 39 rokov svojho života. Počas školských čias som videl iba tie naše s poličkami, kde je za sklom obrúsok s priloženou A4 textu, ale svet skutočných múzeí je už roky inde.

Padajúca vodná stena hneď pri vstupe napovie o čo tu kráča. Vodná stena sa občas rozostúpi, aby ste mohli vojsť dnu. A potom sa zas zavrie. Ak to nestihnete, chytíte celkom slušnú sprchu za golier, čo je v letnej horúčave príjemné a srandovné zároveň. Pre chladnejšie dni prípade viac konzervatívnych návštevníkov je, samozrejme, možný vstup aj bokom bez prekvapení.

Detváky ale aj dospelí sa dnu dozvedia o vode takmer všetko, počnúc úvahami odkiaľ sa na našej planéte vlastne vzala, čo v nej žije v akej hĺbke dokonca s maketami o veľkosti 1:1. Môžete vstúpiť do ponorky, zažiť zimnú fujavicu, vyskúšať vôbec prvý oblek potápačov a pozrieť tiež rybárske siete plné plastu… Ak budete mať cestu, odporúčame.

Cyklochodníkom odchádzame na opačnú stranu mesta k autu, kde trochu zápasím s parkovacím automatom, ktorý sa z nejakého dôvodu nekamaráti s bankomatovou kartou a ani neberie väčšie poľské bankovky. Nechtiac tak musím povymetať pár obchodíkov, kúpiť nejaké mini drobnosti, nasilu do seba vtlačiť zmrzlinu, aby som rozmenil na menšie a vyslobodil auto z podzemnej garáže.

Wroclaw je pecka! Ak máte detváky a nemusíte každý víkend tráviť žatvou nadupaných kilometrov, sem tam radi vymeníte prírodu za socializáciu, som si istý, že si to tu užijete. Finančne vás Poľsko nezruinuje a veľké mestá ponúkajú zaujímavé miesta na trávenie času. Akurát pozor, niekde som sa dočítal, že jeden či dva úseky diaľnic na tejto trase sú spoplatnené. Očakávam teda ešte dodatočné doúčtovanie výletu.

Aby som nevymýšľal koleso, lúčim sa s vami už teraz a namiesto vymýšľania nejakého záveru použijem len skopčenie facebookového statusu, ktorý ma napadol hneď po návrate. Cestujte kamaráti!

Poľsko som poznal cez trhy pri hraniciach a skrz pár káuz o kuracom či hovädzom mäse. Múzea zas zo školy ako budovy bez života s presklenými vitrínami, vypĺznutými jeleňmi a kilometrovými textami bez duše pri každom exponáte.

Až teraz vo svojej štyridsiatke som prišiel na to, že svet dávno pochopil, aké dôležité je chytať sa vecí v múzeách, aké otravné sú dlhé texty a aké dôležité je ukázať a naučiť deti, čo znamená chrániť/nechrániť slobodu, život, prírodu, vodu… pretože chrániť môžeme len niečo, čo poznáme. … a tak vám nad hlavou lietajú kŕdle afrických vtákov. Po pár schodoch zleziete pod hladinu medzi žraloky, tŕňovky, kapustniaky.

Potom sadnete na bicykel a pomedzi električky a stovky aút prekľučkujete po cyklochodníkoch na druhú stranu mesta (bez toho, že by hrozilo nebezpečenstvo) k múzeu o vode, kde deti kvičia pod vodopádom pred vstupom, kde s údivom sledujú točiacu sa Zem v strede miestnosti nad vodnou plochou, kde vlezú do ponorky, kde zažijú snežnú meluzínu, kde si vyskúšajú prvý potápačský oblek, kde zistia koľko vody je v ich tele, kde pochopia, že svet máme len jeden…