Doprava ZADARMO pri nákupe nad 100 €
Deň piaty:
Pokračujeme v objavovaní menej známych častí Slovenska. Čaká nás 111 km z obce Jalová v okrese Snina do obce Veľké Trakany v okrese Trebišov, kde budeme kempovať na brehoch hraničnej rieky Tisa.
Pred nami je cesta z Národného Parku Poloniny skrz zvlnené pahorky Vihorlatskej vrchoviny smerom na juh k rovinám Východoslovenskej nížiny. Bude to zaujímavá etapa na spoznávanie, budeme jazdiť cez les aj cez „prírodnú placku“ na ktorú nie sme z „horniakov“ zvyknutí.
Prvou zastávkou bude hraničný prechod Ubľa kde si len tak z diaľky pozrieme ako funguje cezhraničný styk mimo Schengenu. Nezdržiavame sa dlho, len si spravíme fotku na pamiatku a režeme ďalej.
Počasie je mimoriadne horúce, aj keď zatiaľ sa dá skryť v tieni lesa. Z Uble smerujeme k obci Tibava a v týchto miestach začíname pozorovať pestovanie vínnej révy. Tešíme sa, že ochutnáme kvalitné víno z tejto oblasti, veď po ceste máme aj Tokaj. Tak ďaleko ale ešte nie sme.
Pred nami sú ešte menšie mestečká Veľké Kapušany a Kráľovský Chlmec. Z východu ešte stále kopírujeme ukrajinskú hranicu, ale dvojjazyčné názvy obcí sa menia, azbuku strieda maďarský jazyk. Vo Veľkých Kapušanoch nás šokuje vstup do mesta, bohužiaľ v zlom zmysle.
V obchode prebehlo všetko tak ako sme predpokladali, zovšadiaľ sa ozýva jó napot, szia, köszönöm szépen, tessék..
Prechádzame miestnym „Luníkom 9“ a nestačíme sa čudovať špine a neporiadku. V meste sa nezdržíme ale pokračujeme ďalej na Kráľovský Chlmec. Celkom sa tešíme na návštevu potravín. Sme zvedaví, ako sa dohovoríme.
No, v obchode prebehlo všetko tak ako sme predpokladali, zovšadiaľ sa ozýva jó napot, szia, köszönöm szépen, tessék…Ale počas platenia nás pani potešila slovenčinou s typickým maďarským prízvukom a svoje pivko sme dostali. Čaká nás už len pár kilometrov do Veľkých Tarkán, kde budeme stanovať v blízkosti Tisy.
Kempovanie je zdarma a to sa nám páči. Rozkladáme stany a ideme skontrolovať rieku. Tisa je lenivá, pomaly tečúca rieka sfarbená do hneda s takmer nulovou viditeľnosťou. Poriadny rozdiel oproti horským tatranským riekam.
Pláž tvorí naplavenina blata, ale keďže je leto, usadeniny sú suché a pláž je perfektná na prechádzku. Okolo rieky sa tiahne dlhý pás pozostatkov lužných lesov z ktorých sa ozýva kvákanie žiab a spev vtákov aké som na Liptove nikdy nepočul.
Aj vzduch je celkom iný, prehriaty s takmer nulovou vlhkosťou. Určite nás čaká poriadne horúca noc. Ale teplo nebolo najväčší problém. So západom slnka sa na brehoch vyrojili celé mračná komárov a vrhli sa na všetkých ľudí.
Zovšadiaľ počuť nadávky a plieskanie po celom tele. Proti krvilačnému hmyzu nemáme žiadnu šancu, komáre sú doslova všade. Nepomáha oheň na ktorom si chceme opekať, ani dym z cigariet, komáre nič nezastaví a sajú našu krv. Rezignujeme, striekame repelenty do stanov a odchádzame sa skryť do vnútra. Z popíjania pivka na brehu rieky nebude večer nič.
Deň šiesty
Dnes nás čaká ďalšia 126-ka skrz Východoslovenskú nížinu. Našim dnešným cieľom bude Jasov. Väčšinou nás čakajú len rovinky, ale teplo je príšerné. Sme uprostred leta a na južnom Slovensku vrcholí vlna horúčav. Nikomu z nás sa nechce ísť ďalej, bolia nás nohy aj zadky. Rozmýšľame nad voľným dňom, ale nakoniec sa rozhodneme absolvovať ešte jednu etapu. Nikomu z nás sa nechce opäť nechať doštípať od komárov.
Je rozhodnuté, pokračujeme ďalej. Trasa je opäť zaujímavá. Dnes budeme stáť na druhom trojhraničí, prídeme aj na najnižšie položené miesto na Slovensku, v Tokajskej oblasti navštívime vínnu pivnicu a hlavne, ideme na pivko do Maďarska! Ktovie, ako bude chutiť. Sadáme na bicykle a vyrazíme na cestu. Prvou úlohou je nájsť trojhraničie. Toto zaujímavé miesto sa nachádza na poľnej ceste neďaleko nášho posledného kempu. Cestou k nemu prechádzame asfaltkou s pekným lužným lesom.
K hranici smeruje viacero turistov, jedná sa o obľúbený cieľ. Ďalej ešte stretáme policajné hliadky, predsa len, ukrajinská hranica nespadá do schengenského priestoru. Nakoniec prichádzame k peknému bielemu ihlanu ktorý vyznačuje hranicu troch štátov. Nejedná sa o úplne presné trojmedzie, keďže hranicu s Maďarskom tvorí rieka Tisa. Spokojní so splneným cieľom pokračujeme ďalej.
Našou ďalšou zastávkou je Čierna nad Tisou. Tu si chceme pozrieť najväčšiu železničnú prekládku v rámci Československa. V minulosti sa v tomto meste presúval tovar zo Sovietskeho zväzu a v Čiernej nad Tisou pokračoval ďalej do ostatných krajín RVHP.
Prekladisko je naozaj impozantné, má zhruba 160 kilometrov položených koľají na ploche 10 kilometrov štvorcových. ale v súčasnej dobe nie je moc využité. Pokračujeme ďalej a smerujeme do obce Klin nad Bodrogom.
Práve tu, na rieke Bodrog sa nachádza najnižšie geografické miesto Slovenska s nadmorskou výškou 94,3 m. n. m. Pobaví nás myšlienka, že ešte začiatkom týždňa sme bicyklovali popod úpätie Vysokých Tatier odkiaľ sme si odskočili na návštevu aj do Poľska a zrazu stojíme na brehu Bodrogu, kde široko ďaleko nevidno ani jeden pahorok, nieto ešte kopec.
Samotná rieka sa podobá na Tisu. Zdá sa, že netečie, je mútna, na jej brehoch je množstvo bahna, na vode pláva lekno, v lesoch a na brehoch hniezdi množstvo neznámeho vtáctva. Teraz v lete je rieka kľudná, ale na jar môže byť nebezpečná a hrozí povodňou.
Pokračujeme ďalej – smer Tokajská vinárska oblasť. Tu plánujem zastávku v niektorej z vínnych pivníc, ktorých je v tejto oblasti veľa. Jednu z nich si vyberáme a vstupujeme dovnútra. Zovšadiaľ cítiť dlhú vinársku tradíciu.
Interiér je vyzdobený množstvom pracovných pomôcok potrebných pre toto remeslo. Na pultoch sa nachádzajú vínne súdky a krásne gravírované fľaše. V pivničke je príjemný chládok a najradšej by sme posedeli, ale máme pred sebou ešte dlhú cestu. Domáci pán nám spraví ochutnávkou vína a následne si kúpime niekoľko fliaš ako darček domov. Podotýkam, naozaj nám vydržali až domov a nevypili sme ich cestou!
Pokračujeme ďalej smer Maďarsko. Hranicu prekročíme v Slovenskom Novom Meste. Na naše prekvapenie zisťujeme, že podmienky pre cyklistiku sú v Maďarsku lepšie ako doma na Slovensku.Popri hlavnej ceste vedú cyklochodníky a cítime sa absolútne bezpečne. Aký to rozdiel oproti jazde cez hraničný priechod Vyšný Komárnik, kde to bolo naozaj veľmi zlé.
Cyklisti majú vybudovaný cyklochodník súbežne s hlavnou cestou. Radosť bicyklovať. Pokračujeme cez obce Pálhaza, Filkeháza a Holloháza. Nachvíľku strácame smer a skúšam sa spýtať tety v dedine, či mi neporadí, ale asi zle vyslovujem názov ďalšej obce, teta mi nerozumie a hudie si svoj „nem erten.“
Rezignujem a pokračujeme ďalej za nosom. Máme pred sebou 34 km cez 5 maďarských obcí a následne sa vraciame na Slovensko. Hranicu prekročíme na nejakom málo frekventovanom hraničnom priechode uprostred ničoho pod obcou Skároš.
Keby nebolo hraničných kameňov, tak si ani nevšimneme, že sme prešli cez čiaru. Pred nami sú obce Ždaňa, Čaňa a Haniska. Tu prichádzame k US STEEL Košice, obrovskej fabrike ktorá zaberá niekoľko km štvorcových.
Je to naozaj kolos. Okrem veľkých komínov a množstva potrubí tu ale nie je moc na čo pozerať, a tak pokračujeme ďalej. Popod košické letisko smerujeme k Veľkej Ide a s podvečerom dorazíme do Jasova. Jasov je menej známe, ale zaujímavé mestečko. Leží na východnom okraji Slovenského krasu a pýši sa dvomi dominantami- krásnym kláštorom Premonštrátov a Jasovskou jaskyňou, v ktorej sa našli dôkazy osídlenia až z neolitu.
Prvá zmienka o kláštore je z roku 1228. Pôvodná drevená stavba bola počas tatárskych nájazdov obohnaná kamennou hradbou. Samotné jadro stavby bolo gotické, s menšími renesančno-barokovými úpravami. Počas éry prepošta Sauberera – v štyridsiatych rokoch 18. storočia – bola stavba zrútená, aby sa pripravilo miesto pre veľkolepý neskorobarokový kláštorný komplex. Kláštor je naozaj impozantný ale ako na potvoru práve počas nášho pobytu je v rekonštrukcii.
Teší ma, že sa našli peniaze na obnovu ale je mi ľúto, že neabsolvujeme prehliadku. Prejdeme sa aspoň parkom v areáli kde sa nachádzajú vzácne, veľmi vysoké dreviny. Na dnes sme spokojní, videli sme toho celkom veľa a v nestratili sme sa v Maďarsku, cieľ bol splnený.
Deň ôsmy
Dnes máme pred sebou veľmi dlhú, 137 km etapu. Problém nie sú kilometre, ale prevýšenie 1490 m. Prvé kopce absolvujem v NP Aggtelek v Maďarsku kde mierime za jaskyňou Domica.
Potom prejdeme do Rožňavy, kde plánujeme obed a poriadne občerstvenie, čaká nás totižto Dobšinský kopec a je nám jasné, že to bude veľmi náročné stúpanie. Tak či onak, tešíme sa na dnešnú etapu, hlavne na plavbu loďkou v jaskyni Domica po rieke Styx.
Skoro ráno teda vyrážame smer Maďarsko. Prechádzame peknou lesnatou krajinou s viacerými pahorkami ktoré nás prekvapili svojimi stúpaniami. Predpokladám že veľká časť Maďarska tvoria nížiny, ale v severnej časti sú aj kopce a dávajú nám poriadne zabrať. Aspoň že cesty sú prázdne, zjavne sa nejedná o hlavnú dopravnú tepnu. Obiehame dokonca povoz ťahaný somárikom, z ktorého nám kývajú dvaja mládenci. Celkom milé.
Nachádzame sa na vidieku, domáci chovajú hospodárske zvieratá, vidíme kravy a veľa hydiny, kačky, husi. Veľmi sa nám páčia veľké kamenné obrazce na pahorkoch, ktoré prezentujú miestne živočíšstvo. Fotíme sa pod kamennou salamandrou škvrnitou. Začíname cítiť únavu, a tak konečne zastavujeme v krčme. Na tejto strane hranice nemáme so slovenčinou žiadnu šancu a na rad prichádzajú ruky a pantomíma.
Pani predavačka pochopí, že nám ide hlavne o pivo od smädu. Pokúša sa aj o rozhovor, ale nerozumieme ani slovo a tak sa len smejeme…Pivko je celkom dobré, padne vhod. Po krátkom občerstvení pokračujeme ďalej. Prekročíme hranicu na ktorej sa nachádza jaskyňa Domica ktorá patrí do Slovenského krasu. Na slovenskej strane má dĺžku približne 5 km a na Maďarskej ďalších 20 km.
Vďaka veľmi bohatej výzdobe patrí k jaskyniam so svetovým významom. Tešíme sa na výlet do podzemia, ale len do okamihu kým nezistíme, že kvôli nízkemu stavu vody nebude z plavby nič. Je to veľké sklamanie a meníme plány.
Namiesto prehliadky Domice absolvujeme prehliadku kaštieľa v Betliari. Všetci súhlasia, a tak sa presunieme do Rožňavy na obed odkiaľ pokračujeme ďalej na Betliar. Miestny kaštieľ patrí medzi najkrajšie na Slovensku. Má krásny, udržiavaný anglický park s veľkou záhradou, množstvom drevín a kvetín a s fontánami. Samotné sídlo patrilo významnému šľachtickému rodu Andrássyovcov ktorí patrili medzi najvýznamnejšie európske rodiny. Architektúra kaštieľa je inšpirovaná anglickými a čiastočne francúzskymi vidieckymi sídlami.
Interiér kaštieľa je nádherne vyzdobený, nachádza sa v ňom všetko, čo návštevník môže očakávať od takého sídla. Absolvovali sme zaujímavú prehliadku v útrobách kaštieľa a pokračujeme ďalej, smer Dobšiná. Staré banícke mesto leží na rozhraní pohorí Slovenský Raj a Slovenské Rudohorie.
V jeho blízkom okolí sa nachádza viacero prírodných krás, z ktorých najvýznamnejšie sú planina Geravy a rekreačné stredisko Mlynky. My tadiaľto len prechádzame a najväčšou výzvou je pre nás známy Dobšinský kopec. Stúpanie má dĺžku 8 km, čo je dosť veľa a prevýšenie je okolo 470 m. Vychádza nám to na hodinu šľapania bez možnosti oddychu.
Nadmorská výška kopca je len 972 m., ale je to veľmi náročný kopec. Na vrchole je postavený altánok, kde sme si museli oddýchnuť. Vychutnali sme si pohľad na rekreačné stredisko Mlynky s pohľadom na vodnú nádrž Palcmanská Maša.
Po každom kopci prichádza na rad zjazd a tento, do obce Stratená, je perfektný. Povrch vozovky je celkom dobrý a ide sa nám výborne. Asfaltka nás vedie skrz les do obce Stratená. Tá si svoje meno vyslúžila asi kvôli izolácii od okolitého sveta, ale aj od Slnka. Obec leží pod kopcom ktorý vrhá tieň na celú dedinu.
Bývalá banícka obec nie je veľká, ale jej okolie ponúka množstvo krásnych miest ktoré stoja za návštevu, spomeniem Dobšinskú ľadovú jaskyňu, Stratenský kaňon a vodnú nádrž Stratenská Píla.
Na bicykli som prešiel všetky tieto miesta a sú naozaj krásne. Zo Stratenej pokračujeme ďalej, smer Telgárt. V tejto obci pod Kráľovou Holou si doprajeme odpočinok pred poslednou etapou- prejazdom hrebeňa Nízkych Tatier v sedle Priehyba a návrat domov na Liptov.
Deň deviaty
Pred nami je posledný deň našej cyklodovolenky. V skutočnosti je to náš 11.-dy deň, ale voľným dňom sa v blogu nevenujem. Zameral som sa hlavne na trasu po ktorej sme jazdili. Momentálne sa nachádzame na južnej strane Nízkych Tatier a už len horské sedlo Priehyba nás delí od návratu do Liptovskej Kotliny. Pred nami je krásny slnečný deň a trasa má len 81 km takže sa nemusíme nikam ponáhľať.
Jedinou prekážkou je kopec vedúci z Heľpy na Priehybu ale všetci vieme, že odtiaľ je to až do Mikuláša dole kopcom popri toku rieky Váh. Nasadáme teda na bicykle a vyrazíme na cestu do Heľpy, ktorá sa nachádza 22 km od Telgártu a cesta vedie skôr z kopca, takže sa presunieme veľmi rýchlo.
V Heľpe si dávame prestávku pred výšľapom do sedla Priehyba. Jedná sa o zhruba 8 km dlhý kopec s prevýšením 568 m, ale asfalt je vo veľmi dobrom stave a cesta je viac menej uzavretá pre automobilovú dopravu. Nemáme sa kam ponáhľať a vychutnávame si krásnu prírodu. Cesta z Heľpy cez Priehybu až do Svarína na liptovskej strane má dĺžku 29 km a podľa mňa patrí k tým najkrajším cyklotrasám po akých som kedy jazdil.
Cesta vedie skrz NP Nízke Tatry, príroda je tu vcelku neporušená, cítiť vôňu lesa, popri ceste tečie potok…Na vrchole Priehyby v nadmorskej výške 1190 m.n.m sa nachádza altánok kde si človek môže oddýchnuť.
Necelých 1200 metrov nad morom, to už je slušný výkon a zaslúžime si krátky oddych. Nasleduje zjazd cez krásnu dolinu Ipoltica. Zjazd je perfektný a užívame si ho naplno. V dolnej časti doliny sa nachádza vodná nádrž s ďalším altánkom, ale nezdržiavame sa, keď sme sa tak dobre rozbehli.
Stretneme sa až pri dolnej nádrži vodnej elektrárne Čierny Váh. Tu sa už pohybujeme v našom cyklistickom revíri, cyklistickú sezónu často začíname práve jazdou do týchto končín v okolí Svarína. Pokračujeme ďalej do Liptovského Hrádku a po 18-ke domov do Liptovského Mikuláša. Zvládli sme to, bez pádu a bez úrazu. Podľa aplikácie sme prešli necelých 900 km a nastúpali 7 900 m čo je slušná porcia.
Mali sme dopravnú nehodu a rozbili sme auto, ale našťastie sa nikomu nič nestalo. Prešli sme kus Slovenska a spoznali sme veľmi pekné miesta. Severovýchod Slovenska prekvapil historickými mestami Podolínec, Stará Ľubovňa a Bardejov.
Na východe sa nám páčila oblasť s rusínskou kultúrou, kde dominujú krásne drevené kostolíky. Páčila sa nám aj vodná nádrž Starina a výlet do bukového pralesu NP Poloniny s trojhraničím Slovenska, Poľska a Ukrajiny. Na južnom Slovensku sme sa cítili ako v cudzej krajine, nielen jazyk, ale aj voda, vzduch, les, proste všetko bolo iné…Jazda po nížine, to je niečo čo z horniakov nepoznáme (:
Užili sme si aj jazdu cez Dobšinský kopec, z ktorého sme mali skvelý výhľad na Palcmanskú Mašu. Najkrajším horským sedlom bola jednoznačne cesta cez Priehybu, kde sme dosiahli aj najvyšší bod našej dovolenky. Všetci sme spokojní a po dojazde plánujeme ďalší ročník, pretože zatiaľ sme spoznali len východ.
