Doprava ZADARMO pri nákupe nad 100 €
Po vlaňajšom ročníku už nikto nepochyboval, že sa oplatí znovu postaviť na štart tejto unikátnej akcie. Osobne som sa po minulom ročníku netešil na žiadny iný pretek tak, ako na tento. Už v jeseni som vyzvedal od chalanov nejaké pikošky ohľadom zmien. Vôbec nepochybujem, že som im niekedy kvôli tomu išiel na nervy. No, ale veď koncom augusta zverejnili novinku v prológu “Brother of Everest”, tak čo?
Čas prešiel rýchlo – ako slivka s vodou zažívacím traktom… a opäť sa stretávame. Za siedmimi horami a siedmimi dolami v horskej osade Železnô. Počasie oproti vlaňajšku je také všelijaké, asi to už, žiaľ, patrí k moderným zimám. Ešte pred pár dňami pri príprave prológu sypalo statočne, prišiel aj mrázik – ako podľa scenára. Nakoniec jeden deň (alebo skôr jedna noc) mrznúceho dažďa a oteplenia premení všetko na zmiešané pocity: mokrý sneh, trochu blatka, sem-tam ľadík, aby nám smutno nebolo. Aj tak si myslím, že nakoniec môžeme byť radi, že sme sa len po tom blate nešmýkali 🙂 .
Ráno v deň preteku vstanem z postele, slnko bije do okna – tak hádam, že sa ešte aj opálime. Doobedu ešte stíham prebrať štartovné číslo aj krátky tréning na trati prológu. Teda okrem sekcie “Brother of Everest”, bo ten mi stačí v diaľke len zazrieť a hneď mám kŕč v bruchu. Zjazdík z Prievalca je trochu koľajistý, prekážky suché, Černobyľ temný, ľad na ceste menší – paráda.
Nočný prológ
Večer o piatej nakladám priateľku s bicyklom do auta a vyrážame na miesto štartu. Cestou sa ešte zastavím na Prievalci. S pomocníkom Paľom skúšame rozkopať zamrznutú koľaj v zjazde smerom ku prekážkam, nech sa v zápale hry s odvážlivcami nerozsekáme , no moc sme tomu nepomohli. Prichádzam na miesto diania. Je už tma, ľudí zatiaľ málo. Tak si myslím, či polovica ešte nestojí v kolónach pri Ružomberku. Na prezentácií ešte prehodím slovo -dve s usporiadateľmi . Dozvedám sa, že na štarte budú chýbať celkom zvučné mená. Nemôžem povedať, že by ma to nejako trápilo :D, ale predsa, celkovej atraktivite preteku by to určite pridalo. 18:30 už vyštafírovaný sadám na bike a pozerám, že vonku sa to len tak hemží svetlami. Myslím, že tí čo chceli, prišli.
Štart sa posunie o zhruba 10 minút, stíham ešte potočiť pedálmi, nech nezamrznem a začneme sa radiť pod bránu Fordu po trojiciach. Ja spolu s Imromanom a Peťom. Dáme úvodný ťukes päsťami, Imro zapne kameru a ide sa…
Tu si darmo môžeš vravieť: “Šetri sa.” Ľudia popri trati ťa vyburcujú, aj samotná trať ťa určite nenechá chladným. Tak ani ja veru nevyčkávam a vyrážam už v prvom kopci dopredu. Ak sa náhodou vysypem, nech mám ten meter k dobru :). Pád sa – žiaľ, pre divákov -oproti vlaňajšku nekoná, pneumatiky a “bordel” vezmem radšej po vlastných a valím ďalej. V Černobyle ma dvere, chvalabohu, neprivreli, vraciam sa späť smerom k štartu a tam to začína. Zosadám z bicykla, hodím ľahký poklus a stále si opakujem: “Nepozeraj sa hore, nepozeraj sa hore!”.
Mäkký sneh pár krát vystrieda tvrdý, tak to skúsim nejako nakopnúť v pedáloch. Pár krát pretočím a sneh sa pod váhou kolies opäť preborí. Prichádzam pod les, v duchu sa už prežehnávam. Trochu ešte potlačím, ale hneď nato hádžem bike na chrbát. Stúpam pomaly nahor a podo mnou sa už postupne začínajú zhŕňať ďalší „horolezci“. Ďaleko odo mňa nie sú, no každý meter si berie pár sekúnd. Stopa celkom drží, aj keď sem-tam noha podkĺzne. Lano neriešim. V najstrmšom teréne už zatínam zuby aj nervy, nech ten bike niekde nezahodím 😀 .
Konečne vychádzam na rúbanisko, ešte pár metrov. A som tam. Čas celkom dobrý, dokonca som zostal prekvapený. Doobedu som to odhadoval na 50 minút, realita je niečo cez 20. Pri ohníku prehodím s chlapmi slovko, cestou nadol podporím Imra a pozriem do peknej diery odstupu ostatných pretekárov. Ešte spotený valím na prezentáciu po veci, prevlek do civilu a už v kľude sa dopracem na Magurku. Teplá polievočka a guláš s ryžou padnú vhod. Potom už rýchlo do postele, nech niečo pospím.
Deň D
Ráno sa budím až na 4-tý budík. Nohy mám ťažké – to znamená, že to bude zaujímavé. Na štarte ma víta jemné sneženie s vetrom. Dnes nás asi slnko neohreje. Dozvedám sa výsledky prológu a chalani srandujú, že si na mňa stavili. Upokojujem ich, že to vôbec nebude jednoduché, len mi akosi nechcú uveriť 😀 . Dva týždne pred pretekom to bol boj s horúčkou a tréningový výpadok na takej náročnej trati neodrbeš.
Radíme sa na štart a Majo ešte cvakne pár záberov, kým sa smejeme a za 3,2,1..
Ide sa. Prvý kopček vezmem na pohodu, nech sa nehrniem moc rýchlo do prvého zjazdu, aby som nedopadol ako minulý rok. Imro ešte kričí: “Hlavne opatrne!” Do zjazdu vchádzam ako prvý. O pár sekúnd nato si už razím kolesom hlbokú koľaj a je to tu! Prvý tiger letí 😀 . Imro líha hneď vedľa. Všetko v poriadku, akurát si to odniesol držiak na Garmin, tak ho balím do vrecka. Medzitým už prebehne pár pretekárov a niekto kričí: „Zas?“ 😀 .
Sadám na bike a pod Magurkou už dobieham čelo pretekov. Brod potoka prejdem ešte na pohodu, počkám, kým Imro narovná riadítka a hádam aj začneme pretekať. Zaradím sa na čelo, začnem udávať tempo. Za chvíľku sme už len sami dvaja. Mierne vlnitá zvážnica, striedavo tvrdý a mäkký sneh s ľadom. Človek musí vyberať stopu. Postupne už chytám rýchlosť, dostávam sa do ďalšieho zjazdu a začínam sa vzďaľovať.
Kilometre ubiehajú celkom v pohode. V jednom úseku odhadzujem kamarátovi okuliare, nech mi nezavadzajú. Samozrejme, že som to urobil pred mokrým, blatistým zjazdom :). Pred Prednou Magurou sa začína terén radikálne meniť. V stúpaní zvážnica začína ľadovatieť, do toho sa pridáva nejaký ten bodrel z ťaženia stromov, voda a koľaje od traktorov. Tu už začínam cítiť v nohách spomínaný výpadok – pomaly začínajú tŕpnuť. K začiatku zjazdu to ešte nejako dotlačím. Hore sa ešte obzriem za seba, či ma Imro nedoháňa, ale nikde nikoho.
Zjazd je samý ľad. V momente ma začína točiť, neviem, či sa mám smiať alebo plakať. Má to byť najdlhšie klesanie. Skúšam vypnúť v hlave pud sebazáchovy, púšťam brzdy a začínam na bicykli doslova tancovať. Žiadny oddych, tepy bijú takmer rovnako ako nahor. V koryte ľadu nemá zmysel tlačiť na brzdy a dolinou sa ozýva druhá ruja – tentokrát cyklistická. Na cestu schádzam celkom roztrasený, ale hlavne bez pádu, i keď mnohokrát som mal na mále. (Po príchode do cieľa som sa dozvedel, že po zjazde bol môj náskok niečo cez 10 minút).
Po ceste skúšam zaradiť ťažký prevod a rýchle tempo, je to však vražedná kombinácia pre moje nohy. Keď po tridsiatich kilometroch môžem na chvíľu pustiť riadítka, rýchlo tlačím do seba tyčinku a gél. Prechádzam okolo občerstvovačky, ale kvôli nohám radšej nezastavujem a vchádzam do ďalšej doliny. Tu už čaká, našťastie, lepšia cesta, no môjmu stavu to už aj tak nijako nepomáha.
Nohy sa zmôžu len na ľahkú kadenciu, hlava začína myslieť kadejako. Neustále sa otáčam za seba. Zatiaľ stále sám. Dobieham pár pretekárov z pomalšej trate, prihodia povzbudivé slová (Vďaka. Hádam ani nevedeli, ako veľmi to pomohlo). Hodím do seba kofeín – nohám to už nepomôže, ale nech aspoň ďalej dovidím. Dostávam sa do ďalšieho zjazdu, za mnou stále nik. Tak mi po tom kofeíne napadá, že by mi to ešte mohlo výjsť 🙂.
Posledný kopec, – to už nejako dám. Zatnem do pedálov a koleso len hrabe na mieste. Skúsim to trochu v kľude. Idem však akoby som potreboval pomocné kolieska, no hotová komédia. Horko- ťažko dopedálujem na vrchol, tam už viem, že je dobre. Nasleduje posledný zjazd a prvý úsmev. Do cieľa prichádzam ako vypľutý, prevesím sa cez riadítka a vstrebávam. Prichádza Imro, za ním ďalší bojovníci. Z môjho náskoku stiahli snáď polovicu. Stíham ešte jednu fotku a bežím do jedálne zohriať motor. Priateľka s kľúčmi od auta stále stojí na občerstvovačke a tak je najbližšiu hodinu mojím najlepším kamarátom radiátor :).
Dobojované, obhájené, no zadarmo to nebolo. Podmienky náročné, ale tak to má byť. Nech bolo každému na trati akokoľvek ťažko, pri obede sme sa stretli všetci s úsmevom na tvári. Aj nám lepšie šmakovalo. Poobedná pauza je určená na vsiaknutie nejakého chmeľu. Večer už len parádna afterparty s Hudbou z Marsu a krepčením na ich takty.
Znovu dávam klobúk dole pred organizáciou. Neľahké podmienky zvládli na výbornú a opäť sa potvrdilo, že tú najväčšiu prekážku na Cyklonáreze si pre teba nepripaví Majo, ale naša matka príroda.
Vidíme sa o rok, športu zdar!
Kto vám prináša tieto riadky?
