Popradské pleso s bicyklom v noci – video

Popradské pleso s bicyklom je zaujímavý výlet v lete i zime. V tej chladnejšej časti roku to už, žiaľ, nie je to čo bývalo. Ak ale striehnete na príchod meluzíny a vystihnete tých pár pravých zimných dní, zažijete perfektnú jazdu krajinou, ktorá vás uchváti.

Popradské pleso s bicyklom

Nám šťastie prialo a pretože cez deň je tu občas trochu tlačenka, uchmatli sme si večer. Aby toho nebolo málo tak hneď štyri po sebe, kde ten posledný už pripomínal jar. Vyzerá, že zima sa tu tento rok zdržala týždeň… Začíname z parkoviska v ústí Mengusovskej doliny pri zastávke jednokoľajky.

Odtiaľto vedie k Chate pri Popradskom plese asfaltová cesta. Nič strašné. Zhruba štyri kilometre s prevýšením 250 metrov. Práve preto je to obľúbené zimné miesto cyklistov, pretože cestu udržiavajú prejazdnú aj počas hustých snežení.

Nám vyšla každá večerná jazda úplne iná. Počas prvej sme chytili jasnú oblohu so splnom a až k plesu sme tak mohli ísť bez svetiel nočnou dolinou zaliatou mesačným svitom. Druhá jazda bola v chuchvalcoch hmly a tretia pod oblohou plnou hviezd.

Písať o štyroch kilometroch cesty a ešte k tomu v noci moc nie je čo. Ak ste to ešte neskúsili, možno je čas začať čakať na nejaké prípadné ďalšie sneženie. Ale vždy keď sem idem, spomeniem si na pár príbehov z minulosti, ktoré sa odohrali tu v okolí. Pri krútení pedálmi som si ale spomenul, že pred rokmi som mal možnosť pár týchto príbehov pospájať do filmu.

Premiéra vo víchrici

Nafilmoval som pár rozhovorov, prehrabal archívy moje aj štátne, dokrútil nejaké obrázky, rozpohyboval niekoľko fotiek a nahral telefonáty. Bolo toho vtedy celkom dosť. V závere pred exportom mal projekt v strižni cez sedemdesiat stôp. Premiéru mal zhodou okolností na Popradskom plese. Ďalej som s ním nešiel. Dnes nechápem prečo.

Prečítajte si tiež:

S nákladom a legendou pod Rysy
Vyfrčím bicyklom na Popradské pleso a všimnem si pripravené nosičské krošne pre turistov. Kúrnik. Vynáška na Chatu pod Rysmi je niečo, čo musím vyskúšať a hneď začnem plánovať zajtrajšok.

Aj premiéra bol silný zážitok. Zrovna platila výstraha pred vetrom a vonku dul poriadne krutý fučiak. Policajti autá na magistrálu od Podbanského ani nepúšťali. Skúsil som to vtedy diaľnicou do Štrby a hore zubačkou.

V tej chvíli ešte premávala. Naskočil som do najbližšej smer Štrbské pleso. Lenže niekde za polovicou sa vláčik zastavil v pustatine. Cez trať spadol strom. Pôjdeme dole.

Poprosím revízora, nech mi otvorí dvere. Tri krát sa opýta, či naozaj. Vyskočím s lyžami do fujaku ako prasa. Prebrodím rúbaniskom na cestu, kde pod betónovým mostom železnice stojí auto s vystrašenou partiou z Maďarska.

Po chvíľke ma dobehnú a vyvezú na hlavú cestu k odbočke na Štrbské (tento dobrý skutok oplácam o pár rokov, keď vyťahujem autom nejakých Maďarov z priekopy). Odtiaľto budem pokračovať na lyžiach.

Fúka brutálne. Niekedy až tak, že nemôžem urobiť krok dopredu a prosím stromy ohýbajúce sa nado mnou, aby dnes ešte vydržali. Prejdem parkoviskom pod dolinou a pustím sa hore okolo cesty.

Na chvíľku zastavím a pozerám, ako na kraji lesa začínajú padať stromy jeden za druhým. Nebudem sa vypínať. Nikdy som sa necítil tak sám a to ma totálne rozložilo.

Niekedy sa veci stanú a ani neviete prečo. Ako som tak sedel a naozaj rozmýšľal, či práve toto je to miesto z ktorého sa už nevrátim, vyšiel z lesa snežný skúter s partiou chlapov. Lacko Gardošík z môjho filmu! Chlapci, voľáko mi dochádza veselosť, zoberte ma hore.

Na chate som odovzdal USB kľúč a musel ísť spať, aby som “utriedil šuflíky” v hlave. Pár rokov mi potom trvalo, kým som sa prestal báť vetra :). Druhý deň bolo vonku krásne, bezvetrie s jasnou oblohou. Na fotkách je ráno a cesta dolu.

12 rokov v šuflíku

Nech vás nenudím metrami textu. Poďme na film. Nájdete v ňom veľa ľudí, veľa príbehov a jedno malé prasiatko. Ak bude jeho osud niekoho zaujímať, napíšem. Toto dielo už má 12 rokov. Tie prežilo v šuflíku a nijak veľa ľudí ho nevidelo. Hlavný hrdina už nie je medzi nami. Taká škoda. Toľko vecí by som sa chcel dnes ešte opýtať…

Ak sa vám podarilo dopozerať video, verím, že cesta na Popradské pleso už nebude ani pre vás obyčajná asfaltka lesom v Mengusovskej doline. Podobných miest máme na Slovensku mnoho, ale toto je predsa len v niečom výnimočné. Veď práve tu sa všetka tá snaha konečne ukázala byť správnou cestou.

Kto vám prináša tieto riadky?

Majo Illéš

Volám sa Majo Illéš a som najstarší chren z partie, prvá písomná zmienka o mne je z roku 1981. Pár rokov som pracoval ako profesionálny horský záchranár, následne ako redaktor v motocyklovom časopise Motohouse, pretože môj život vtedy napĺňali motorky a cestovanie. Neskôr som okúsil prácu kameramana a strihača v televízii, až sa to napokon celé zlialo a teraz môžem fotiť, písať, kamerovať, cestovať, chodiť po horách a žiť svoj sen vo vlastnej firme – Bicyklom po Slovensku.

Moje články Tvoríš obsah? Ukáž ho svetu!