Three Peaks Bike Race 2022

O pretekoch
TPBR sú bikepackingové preteky bez podpory naprieč alpskými (a niekedy aj pyrenejskými) horskými sedlami.  Štartuje vždy z Viedne a cieľ je striedavo vo francúzskom meste Nice alebo španielskej Barcelone. Na trase sú dané tri checkpointy a zvyšok trasy si pretekár plánuje sám.

Pred pretekom
Rok sa s rokom zišiel a môj vzťah k tradíciám mi nedal sa zase nepustiť do šialenosti nazývanej Three Peaks Bike Race Group. Predsa len je to trochu záväzok byť jediným štartujúcim na všetkých ročníkoch.

Tohoročná trasa od začiatku jasne dávala najavo, že to žiadna flákareň nebude. Už to nebudú tri osamotené vŕšky a medzi nimi odpočinková (alebo tiež ubíjajúca) rovina. Nech plánujem ako plánujem, je to proste z kopca do kopca a hoc počet kilometrov nie je vysoký (len málo cez 2000), prevýšenie ide hodne cez 30 km.

Dolomity a prvá kríza
V praxi to potvrdzuje hneď úvodný povinný parkour z Viedne, kde na necelých 30 km naberieme cez 500 metrov. Potom už klasický Semmering pass (ten si užívam) a nad ránom Katchberg (4km 15% stúpanie). Tu začína umieranie. Najskôr zomriem ja (normálne ten kopec tlačím!) a navrchu aj moje GPS.

V rámci pokusu o resuscitáciu navigácie volím neobvyklú stratégiu hodinového spánku (to som prvú noc nikdy nerobil). Každopádne nepomôže to mne ani navigácii. A tak sa trápim ďalej a trasu zaznamenávam na hodinky a navigujem sa podľa telefónu.

Ľahko zvlnený  terén ma dovedie do Dolomitov. Tie sú nádherné, ale ja som na tom mizerne a do brutálneho stupáku na sedlo Tree Cime už zase tlačím. Hore stretávam kamaráta Kubu, ktorý robí na preteku fotografa. Trochu sa mu darí povzbudiť ma a pohecovať.

Povinný parkour ma vedie cez menšie sedielko dole do Cortiny d´Ampezzo, a potom zase v stúpaní na Paso Giau – presne ako počas prvého ročníka. Tam je zase nádherne, ale môj fyzický stav to nezlepšuje.

V sedle stretávam hlavného organizátora Michaela. Prehodíme pár viet a ja sa rovnako ako väčšia časť pretekárov otáčam a idem časť zjazdu späť, aby som sa následne ťahal do ďalšieho sedla (Valparola). To už sa zase neobíde bez tlačenia.

Pretože sa blíži večer, dlho nečakám a púšťam sa do zjazdu. Zapadajúce slnko mi cestou ponúka nádherné pohľady na oranžovo sfarbené skalné steny. Nálada sa začína zlepšovať. Uvedomujem si, že som toho dnes moc nezjedol a mizerný výkon je možno spojný i s tým.

Zleziem pod 1500 metrov v prvom mestečku mierim do prvej pizzerie. Nie som tu sám – stretne sa nás tu asi päť pretekárov vrátane Laury, ktorá sa následne stane prvou ženou a v cieli bude o viac ako pol dňa predo mnou.

Po večeri je kríza snáď definitívne zažehnaná, ale dnes už nič hrotiť nebudem – posuniem asi 50 km viac menej z kopca a doprajem si 4 hodinový kvalitny spánok.

Trochu odpočinku a druhý checkpoint
Tretí deň je vlastne odpočinkový. Nakoľko som nakoniec medzi CP1 a CP2 zvolil dlhšiu, ale pohodovejšiu trasu, čaká ma len malý kopec nazývaný Brenner pass a po zjazde do Innsbrucku krásne a pohodové údolie Innu až do Landeku.

Odtiaľ sa prehupnem cez trochu väčšie zvrásnenie zemskej kôry – Arlberg do Bludenza a následne cez Lichtenštajnsko do Švajčiarska. Tento deň bez problémov prejdem asi 350 km a končím neďaleko Zurichu.

Po nejakých 3.5 hodinách spánku vyrážam ďalej, naproti CP2. Tá je nad jazerom Mechl see na mieste zvanom Tannalp.  Je to slušný kopček a celkom sa na obedňajšom slnku zapotím.

Hore zas stretávam Michaela a po krátkom pokece sa vydávam  do prvého offroadového úseku – konkrétne asi dvoj kilometrový zjazd, ktorý by inak na MTB bol celkom lahôdkou, ale takto sa na väčších kameňoch trochu bojím prerazenia plášťov, ale 90% úseku idem na bajku.

Potom dlhý zjazd po asfalte až do Interkirchenu, kde v potravinách dávam zaslúžený obed. Keď už sa skoro chystám vyraziť, dorazí vcelku otrasená Francúzska Marguerite. V offroade vraj zle odbočila a vybúrala sa. Žiadne zranenie snáď nemá, ale na bicykli má problém s prehadzovačkou a je celá rozhodená. Pokúšam sa ju chvíľku ukľudniť a povzbudiť…

Švajčiarske patálie
A potom sa vydávam v ústrety Grimsel passu. Je to sedlo, ktoré mi vlani pred nosom zavreli, pretože prívaly snehu zablokovali cestu a spôsobili zosuvy. To dnes určite nehrozí, ale zato je poriadny hyc a v spojení s nekonečným stúpaním je to viac než úmorné.

Konečne prechádzam okolo niekoľkých jazier a dostávam sa na vrchol. Zjazd je dlhý a privádza ma do údolia Rhony. Tu najskôr fúka príjemný vetrík do chrbta, ktorý sa ale rýchlo otočí o 180° a stane sa absolútne neznesiteľným.

Ešte predtým stretávam Paťu, ktorá pôvodne mala tiež pretekať, ale nakoniec sem vyrazila len na vlastnú päsť a parádne nás povzbudzuje. Moc fajnové stretnutie!

Zato ten protivietor potom je viac než ubíjajúci a vzdialenosť neubúda. Do toho riešim nutnosť sa dnes niekde ubytovať (predovšetkým kvôli dobitiu dochádzajúcej powerbanky a tiež sprcha by viac než pomohla niektorým partiám).

Ceny sú brutálne a hlavne všade majú checkin do 22, čo je proste moc zavčasu. Tak to zatiaľ neriešim a bojujem s vetrom.

Už za tmy dostávam ešte solidnú sprchu. Nie, nezačalo pršať z jasného neba, ale zavlažovacie systémy skrátka ignorujú cyklochodník prechádzajúci medzi vinicami a ja tak asi tri kilometre prechádzam niečím na spôsob prietrže mračien.

Až potom konečne riešim ubytovanie. Nájdem jedno bez uvedeného obmedzenia checkinu. 85 frankov, čo sa dá robiť. Bookujem, platím a vyrážam. Je asi 23:20 a ja by som tých 14 km chcel stihnúť pred polnocou. Po menšom blúdení dorazím do dedinky  Fully asi tri minúty pred polnocou. Zapínam telefón.

Pípa mi tam sms vo francúzštine: “bohužiaľ vás nemôžeme ubytovať”. Na danej adrese nikto nie je. Skúšam na číslo volať a potom písať. Príde mi ešte niekoľko takmer arogantných správ, ako sa opovažujem takto neskoro otravovať. Po 15 minútach to zabalím a idem spať medzi vinice.

Turistika na CP3
Ďalší deň strácam celkom dosť času dobíjaním navigácie a telefónu všade, kde sa zastavím – powerbanka už je prázdna. Hneď ráno ma čaká chuťovka v podobe sedla Grand St. Bernard. Z Martigny v nejakých 450 metroch je to takmer 2000 metrov nahor. Zase dôjde aj na tlačenie, ale cez sedlo sa prehupnem a nasleduje zjazd do rozpálenej Aosty.

A potom zas hore, smerom k CP3. Nečakal som, že túto trasu zvolí minimálne polovica pretekárov. Je síce asi o 100 km kratšia, ale obsahuje 7 km úsek, ktorý by sa dal opísať ako klasická horská turistická trasa. To som si nemohol nechať újsť!

Najskôr je ale potrebné dotrepať sa po ceste do as 1900 metrov. A potom už pekne po svojich a bicykel striedavo tlačiť, niesť, popostrkovať, zdvíhať proste ako to kde ide. Najhoršie sú asi prvé dva kilometre, na ktorých vystúpame asi 450 metrov.

Tu si pripadám naozaj ako v Tatrách a občas to je s bicyklom trochu výzva. Nasledujúcich päť kilometrov už je viac po rovine a na niektorých prašných úsekoch sa dá ísť celkom v pohode aj v sedle. Celá táto sranda mi trvala asi 2,5 hodiny. Potom ešte cca dva kilometre, ale už po spevnenej ceste na vrchol sedla.

S tým som nejak nepočítal a príde mi to ako najotravnejšia časť celé cesty nahor. Ale odmena je nádherná – parádne výhľady pri zapadajúcom slnku nemajú chybu. Potom už ale radšej rýchlo dolu, skôr ako sa ochladí!

Tentokrát už ubytovanie naozaj musím vyriešiť a aj vyriešim. Stojí ma to síce nejaké kilometre, ktoré by som ešte večer mohol najazdiť (tento deň nakoniec rekordne nízky nájazd 170 km), ale to nie je tak podstatné.

Hlavne že mám zas (aspoň čiastočne) nabitú powerbanku a občas si môžem aj sadnúť na sedlo (moje sedacie časti toho pred sprchou a ďalšou opaterou neboli schopné).

Pod veternou horu
Tri a pol hodiny spánku a vyrážam smerom k Turínu, aby som ešte pred ním uhol na juh a traverzoval okolo mesta. To mi ušetrilo prejazd mesta a možno 5-10 km, ale pridalo dobrých 500-600 metrov prevýšenia a ja v každom kopčeku nadávam ako pohan, prečo som to plánovanie tak odflákol…

Každopádne sa napájam na tok rieky Dora Riparia a proti prúdu na moje pomery svižne vyrážam smer Susa. Mám z toho odrazu zas úplne výborný pocit. V Suse zaspomínam ako sme tu pred tromi rokmi odbočovali na Colle delle Finistre.

Tentokrát ešte kúsok pokračujem a až potom stúpam hore k francúzskej hranici a sedlu Montgenevre. Stúpanie je to dlhé, ale baví ma a užívam si to. Hore ma chytí menšia prehánkam, tak ani nezastavujem a rovno sa spúšťam do Briancionu, kde dávam pizzu.

Divím sa, prečo po oblohe lieta tolko helikoptér a všade je veľa ľudí. Zisťujem, že kúsok podo mnou pred chvíľkou vyštartovali jazdci Tour de France do najnáročnejšej etapy na Col du  Galibier. Ja už len prejde okolo prázdnych koridorov a vydám sa opačným smerom – na juh.

Je vidieť, že pretekári si to dnes zjavne chceli uľahčiť, a tak si objednali silný vietor do chrbta. Takže ja mám problém sa hýbať aj z kopca. Do toho protivetra ešte strašná horúčava a moje nadšenie z dopoludnia ide tatam a na výmenu prichádza dosť silná kríza.

K večeru našťastie vietor trochu poľavuje a s ním aj horúčava. Len mám trochu obavy, že medzi malými mestečkami už nezoženiem nič na jedenie. Zachraňuje ma kebabáreň. Stretávam tu Nemca Joshu. Pokecáme, navečeriame sa a valíme ďalej každý svojim tempom (on o dosť vyšším).

Hoci som v to behom popoludia už vôbec nedúfal, darí sa mi dôjsť až k úpatiu Mont Ventoux (330 km za dnešok). Túto cestu si pamätám z jarného výletu. Nasledovať bude lesík, kde sa chystám zakempiť. Lesík tu skutočne je a v ňom i na pohľad pekná trávička. Hádžem na ňu spacák a chystám sa zaľahnúť – au!

Je to bodliak na bodliaku. Sakra. Prevaľujem sa vedľa kamenistej cesty. Kamkoľvek ďalej sa odmietam presúvať. Je to trochu fakírsky výkon, ale únava robí svoje a ja zaspávam na necelé dve hodiny ako zabitý, len ešte matne zaznamenám niekoľko prechádzajúcich pretekárov.

Záverečný parkour
Z výjazdu na vrchol mám po aprílovej skúsenosti celkom obavy. Teraz ale stretávam na ceste najskôr líšku (ktorá vôbec nechcela uhnúť z cesty a sedela tam ako prikovaná), a potom kolegu spolujazdca, s ktorým cestou nahor kecáme a cesta krásne ubehne.

Na vrchole sme akurát pri východe Slnka – nádhera! Tu začína povinný parkour, ktorý nás po 450 km privedie až do cieľa.

Nastrieľať niekoľko fotiek, načerpať silu z okamžiku a potom už valiť dole – široká prehľadná cesta, pekný sklon a žiadna doprava napomáhajú si trochu zlepšiť maximálku. Tachometer chvíľku ukazuje 84 km/h.

Dole sa zahrejem kávičkou s croissantom, a odtiaľto už len pokračovať ďalej. Moc mi to nejde, ale snažím sa niečo nadbehnúť, než príde deklarovaná horúčava. Stretávam Marguerite, Kiliana a ešte jedného pretekára.

Vyzerajú, že teplo a nedostatok spánku im svedčia ešte menej než mne. Ešte ma tu raz predbehnú, ale potom už budú za mnou.

Na obed som v meste Sisteron (predpoveď tu na dnešok hlásila 37 stupňov a myslím, že sa celkom trafila). Dávam kebab, nejaké pitie a vyrážam k obávanej hore De Lure. Stúpam do 1700 metrov a cestou nič.

Našťastie ešte v poslednej dedinke pred samotným stúpaním stretávam studničku, a tak sa ešte poriadne osviežim, naplním jedinú pollitrovú fľašu a vyrazím k vrcholu. Fľašu doveziem plnú až nahor, kde nejakú časť z nej vypijem. Nebolo to nakoniec také strašné.

Na druhej strane v mestečku najskôr nakupujem v obchode, a potom idem ešte na pizzu. Tú dokonca ani nezvládnem zjesť celú, a tak si dva kúsky balím na cestu. Dávam jeden krátky powernap na lúčke vedľa cesty.

Plánoval som 10 minút, ale po šiestich ma budí dievčina, čo išla okolo autom a bála sa, či sa mi niečo nestalo. Na 4 minúty už nemá cenu si líhať a tak vyrážam ďalej.

So súmrakom sa ochladzuje, ale mne to akosi energiu nepridáva. Keď sa zotmie a ja už vnímam len to, ako cesta striedavo stúpa a klesá a okolo sú pravdepodobne moc pekné miesta, ktoré ale v tme nevidím, nejak ma to celé nebaví a najradšej by som sa na to vykašlal.

Prešiel by som si to radšej cez deň, ale stále sú to preteky, a tak predsa nepôjdem spať, pokiaľ to nebude bezpodmienečne nutné.

Napredujem sakramentsky pomaly a do toho robím celkom dosť zastávok. Ale napokon predsa len dôjdem do mestečka La Pald sur Verdon, odkiaľ začína 27 kilometrový okruh.

Usteliem si na zastávke. Dávam si dve hodiny spánku. Je to zlá voľba. Budím sa totálne rozospatý, netuším, kde som, kto som, prečo tu som. Balím sa asi 15 minút a ďalších 15 v tme riešim, kam mám vlastne vyraziť.

Aj z kopca idem radšej hodne opatrne, pretože som stále mimo. Začínam stúpať do prudkého stúpánia v rámci okruhu. Asi za štvrť hodiny sa rozhodnem pre rozumnú stratégiu – 10 minút powernap.

Tento boot systému sa skrátka nepodaril a bol potrebný ešte reštart. Po tom už je to lepšie, čomu pomáha aj prichádzajúce svitanie a objavujúce sa výhľady. Dôjdem na objazd akurát keď v mestečku otvárajú pekáreň.

Hneď tam zamierim na raňajky. Chvíľku po mne prichádza Piotr, ktorého okruh ešte len čaká. Spoločne si dáme raňajky, vymeníme pár infošiek a každý sa vydáva svojím smerom.

V údolí, ktorým prechádzam sa nečakane ochladzuje a mne je miestami fakt celkom kosa.

Skúšam si ten pocit zapamätať, pretože tuším, že čochvíľa mi bude dosť chýbať a budem prežívať opačné pocity. Otepľuje sa až v poslednom dlhom stúpaní. Stále mám v hlave nastavené, že ešte určite príde nejaká zákernosť.

Niekoľko kopečekov tam ešte je, ale inak platia fyzikálne zákony a k moru to je predsa len prevažne smerom dolu.

Cestou sa okolo mňa ešte preženie odpočinutý Joshua, ktorý sa vždy poriadne vyspal a potom drtil neskutočné tempo. Do cieľa prichádzam pred pol treťou popoludní na 18. mieste s celkovým časom 170 hodín 52 minút (o necelé tri hodiny som sa nevošiel do jedného týždňa, to ma trochu mrzelo).

V cieli
V cieli už čaká Michael s pivkom aj na ďalších pretekárov, ktorí prídu za mnou. Vyskúšam more (cieľ je hneď na pláži), dáme spoločný obed a ja si užívam finišerskú pohodu, ktorá je tento rok trochu chudobnejšia pretože som tu jediný Čech.

Čo sa týka počasia behom preteku, to bolo viac menej ideálne – prvé dva dni ľahko pršalo, ale potom už len úplne ojedinelé prehánky a otravné bolo skôr teplo, no vzhľadom k tomu, že sme veľkú časť trávili pomerne vysoko v horách, dalo sa to celkom dobre vydržať. Vybavenie podržalo až na navigáciu.

Preteky v číslach
Z uvedených 170 hodín a 52 minút som v pohybe strávil 116 hodín (67,9 % času) behom ktorých som najazdil 2224 km a nastúpal 29877 m (výsledné stúpánie podla navigácie bolo teda menšie než to plánované).

Bolo to fajn, tak zase za rok!