V tieni polmesiaca – Turecko

Snehu som si užil dosť za december a január a teplé počasie bolo ešte ďaleko – ak mu teda človek nevyrazí v ústrety, čo som aj urobil. Pôvodný plán bolo južné Španielsko. Nakoniec došlo prehodnoteniu a voľba padla na dedinku Tekirova – 60 km južne od juhotureckej Antálye.

Zmenou oproti predošlým výletom aj to, že idú so mnou tentoraz aj traja kamaráti. Priamy let Praha-Antalya (spiatočná letenka cca 280 e vrátane prepravy bicykla), široký výber ubytka (cca 800 e / 2 ľudia / 5 týždňov)

Povodne

Prvé dni počasie nebolo úplne presvedčivé a občas celkom zapršalo. Jeden deň dokonca meteorógovia v Antalyi namerali 260 mm zrážok za 6 hodín a boli z toho pekné záplavy. Našťastie v našej dedinke z to nebolo nič tragické.

Východy slnka

Náš apartmán bol asi 400 metrov od pláže, na bicykli teda zhruba minútu jazdy. Takže som sa niekoľkokrát týždenne kochal krásnym východom slnka nad morom. Keď sa človek otočil, naskytol sa mu pohľad na slnkom ožiareného velikána Tahtali Dagi.

Ranné jazdy

Vzhľadom na dvojhodinový časový posun mi pracovný čas podľa miestneho času začína až o jedenástej, takže mám hromadu času po výdatných raňajkách s prvými lúčmi vyrážať na ranné švihy. Postupne som si našiel 2 obľúbené, ľahko stúpajúce trasy.

Prvá smerovala k dolnej stanici lanovky na Tahtali. Povie sa dolná stanica, ale aj tá stojí v 750 metroch, čo od mora trochu šliapania dá. Dláždená cesta začína príjemnými 6%. Postupne nenápadne naberá a záver je brutálny – okolo 20%. Zakaždým myslím, že z toho bicykla spadnem, ale vždy som to dal. 

Druhým cieľom sa stala horská dedinka Beyçik. Tu treba vyjsť asi 3 km po hlavnej ceste a potom už striedavo strmšie a ešte strmšie po úzkej cestičke hore. Cestou sa núkajú pekné výhľady a hlavne tu krásne hreje ranné slnko (čo je dosť príjemné vzhľadom k rannému chladu).

Hore (okolo 600 metrov) nejaké 3 km traverzu s chýbajúcim asfaltom (ale aj tak v pohode), a potom už zase po asfalte hurá dole – z kopca až domov!

Na kopec po svojich

Tahtali Dagi je doménou celého regiónu. So svojimi 2350 metrami sa vám ukazuje takmer odkiaľkoľvek. Od začiatku bolo jasné, že sa na kopec vydáme. Z ubytka to vzdušnou čiarou predstavuje 8 km. V skutočnosti je ale trasa o poznanie dlhšia, pretože horu musíte najprv obísť pretože výstupová je len zo zadnej časti.

PREČÍTAJTE SI TIEŽ: Veľkonočný výlet nie len k moru
Mám to šťastie, že sa mi aj tento rok naskytla možnosť presunúť na mesiac svoj home office do krásneho francúzskeho podalpského mesta Grenoble.  

Aby to nebolo tam a späť rovnakou cestou, rozhodujeme, že hore vystúpiť z pravej strany a dole potom zľava cez môj obľúbený Beyçik. Trasa to nie je extrémne náročná, len si musíte strážiť navigáciu, v jednom mieste vidíme kus odtrhnutého svahu, ktorého prechod je trochu ťažší a v hornej časti (zhruba od 2000 metrov) čaká sneh.

Na vrchole stojí obria horná stanica lanovky s predraženou reštauráciou (ale majú pivo!), mešitou a terasou s výhľadom. To je asi jediná možnosť na doplnenie zásob (ale vodných prameňov je cestou plno). Celých 45 km ideme v ľahkom poklusávaní a zvládame to ako pekný, skoro celodenný výlet.

Výlety do hôr

Víkendy (ktoré som si prozreteľne predĺžil o piatky) patria dlhším výjazdom. Predovšetkým do hôr. Zatiaľ čo hlavné cesty sú veľmi kvalitné, pri úzkych horských cestičkách často zistíte, že asfalt sem ešte nedorazil. Ale tiež sa pokojne stane, že 40 km nestretnete auto a overil som, že na 28 mm cestných plášťoch to prejsť ide.

Veľmi pekná je hlavná (a teda asfaltová) cesta za hrebeňom Tahtali. K tej vedie najkratšia cesta cez dedinku Ovaçik, ďalej smerom na západ už cestičky olizujú ďalší trojtisícový hrebeň. Tu boli cesty najpustejšie, najrozbitnejšie, ale veľmi krásne. Jeden sobotný deň tadiaľto pretáčam krásnu vychádzku s parametrami 150 km / 3700 m+ / 40 km offroad.

Mimochodom bol to deň pred výstupom na Ťahali. Ďalší zaujímavý výlet idem s Pavlom, keď mierime z Beyçiku ďalej pod Tahtali a odtiaľto po offroadových cestách prechádzame sedlom v 1500 metroch.

V zjazde natrafíme na nánosy bahna, ktoré sa následne dostalo úplne všade. Kolesá zrazu štrajkujú a nechcú sa ani pohnúť, kým neočistíme aspoň najhrubšie nánosy.

Najvyšší výjazd následne smeroval na západ od Antaliye do dedinky Feslikan Yaylasi – nejakých 1930 metrov nad morom. Cestou späť som to neprozreteľne beriem z Antaliye cez hory na Ovaçik. Nakoniec z toho bolo 180 km/3950m+ a ja mal naozaj dosť. Ale stálo to za to!

Cesta do vnútrozemia

Pred nami stojí posledný víkend a ja si hovorím, že by to chcelo aspoň jeden dvojdňový výlet. Môžem ísť na juhozápad pozdĺž mora alebo na severovýchod. Bude to tam a späť rovnakou cestou. Ale nevidel som žiadny výrazný cieľ.

Rozhodnutie napokon padá pre vnútrozemie a mestá Isparta a Burdur. Tým pádom zavrhujem variant bivaku a rozhodujem sa pre buržuálne ubytovanie.

Z prvého dňa sa stáva brutálny mordor. Ešte pred Antáliyou začína dosť nepríjemný protivietor a k tomu cesta vedie do kopca. A tým, že je to do kopca začína sa tiež výrazne ochladzovať. Za Ispartou došlo až na rukavice a v sedle medzi mestami mám naozaj dosť.

PREČÍTAJTE SI TIEŽ: Three peaks bike race
TPBR sú bikepackingové preteky bez podpory naprieč alpskými (a niekedy aj pyrenejskými) horskými sedlami.  Štartuje vždy z Viedne a cieľ je striedavo vo francúzskom meste Nice alebo španielskej Barcelone.

V Burdure mierim k prvému hotelu. Ubytovanie asi za 15 eur, paráda. Večera, večera, pivo, pivo a spať. 210 km / 2500 m+ neznie hrozne, ale ten vietor a kosa to hrozným urobili.

Druhý deň bola kosa ešte väčšia – teplota na nule. Ale je aspoň jasno a aj vietor fúka stále rovnako, takže do chrbta! Vyfuním do 1300. Teplota padá na -3. To už nie je úplne na kraťasy, ale čo… Slnko už sa snaží  a vietor ma ženie vpred.

Po druhej popoludní stojím skoro doma. 180 km a priemerka 32. Nedá mi to a natočím ešte tých chýbajúcich 20, nech sa to zaokrúhli. Nakoniec pekných 200 km a priemer 31. Spokojnosť.

Pozor na psov

Hlavne pri bočných cestách v horách človek stretne množstvo psov. Niekedy len lenivo zaštekajú a dajú pokoj, inokedy hrajú naháňačku. Aspoň som sa stále presviedčal, že je to len hra… Najviac psov číha okolo môjho obľúbeného Beyçiku. A dva pastierske tam boli aj keď som tam išiel naposledy. A tie boli extrémne agresívne.

Chvíľu za mnou, potom jeden zľava, druhý sprava… Prečo je tak blízko? Au! Prenikavá bolesť na pravom stehne. Zastavím, vytrhnem nohavicu a vidím škaredú ranu. Nehorázne na psy zarevem niečo veľmi škaredé. Zdesene sa dajú na útek.

Mne nezostáva iné než sadnúť na bicykel a pokračovať ešte nejakých 50 metrov do kopca a potom dole.

Noha celá od krvi, ale funguje. Doma to umyjem a prestáva to vyzerať tak hrozne. Následne ale čítam o výskyte besnoty v Turecku a to ma úplne pokojným nerobí. Pán domáci je veľmi ochotný a odváža ma na miestne stredisko a následne do Kemeru do nemocnice.

2 hodiny od uhryznutia už dostávam prvú dávku vakcíny. Noha ešte deň, dva trochu krváca, ale aspoň sa rana vyčistí. Ďalšie dávky vakcíny už dostanem doma v Čechách…

Krásy Turecka

Aby som nekončil negatívne, prikladám sem nejaké veci, ktoré mi v Turecku prídu super: náramne milí a pohostinní ľudia. Usmievaví, vždy vám radi poradia a pomôžu. Dosť možno budú hovoriť len turecky, ale to nie je problém.

Čaj – Rige z pohoria Kaçkaru na severe krajiny. Jednak je to jednoducho pochúťka a jednak rituál a súčasť kultúry. Čaj môžete dostať na benzínke, než vám naplnia nádrž, v obchode, než si vyberiete tovar alebo jednoducho len tak.

Pomaranče – v oblasti Antaliye rastú skoro všade, sú výborné a jednoducho sa ich nenabažíte! Trhy – snáď v každej dedine sa raz týždenne koná pazár – trh s výbornou zeleninou, ovocím, syrmi, ale aj domácimi potrebami a všetkým možným ďalším. Je to super zážitok a výborná príležitosť potrénovať turecký národný šport – zjednávanie. Je tu krásne!