Doprava ZADARMO pri nákupe nad 100 €
Keď zdvihneš neznáme číslo a hlas z druhej strany sa ťa spýta, či nechceš Ford Custom zobrať na výlet, môže byť správna odpoveď len dlhé juchuúúúú. Už vidíš, ako brázdiš cesty sveta a rúbeš bajkom tie najbrutálnejšie traily Európy, keď ťa zo sna preberie jednoduchá otázka: oci, čo sa stalo?
Vysvetlíš tvoríkovi, kto a prečo volal a on sa začne tešiť ešte viac ako ty.
Sleduješ, ako rozradostene lieta po byte a tak nejak začneš tušiť, že v jeho vlne radosti sa žiadne traily ani cyklopecky nenachádzajú. Dátum cesty sa blíži, trasu moc neplánujeme, pôjdeme len tak, kam pustí a zavše mrkneme do múdrych aplikácií. Že berieme bicykle je jasné celý čas, no potom Custom absolvuje s niekým iným malú nehodu a dôjde k výmene áut. Nové, žiaľ, nemá ťažné zariadenie. No nič, všetko je ako má byť a my sa rozhodujeme pre peší výlet do Álp. Taká malá rodinná dovolenka.
Ide sa kempovať
Ešte som vám nespomenul najlepšiu časť tohto výletu. Namiesto tretej rady sedadiel je v aute uložená rozkladacia zostava od českej firmy EGOE obsahujúca matrac, posteľ, chladničku, dres na umývanie riadu, dva variče, nejaký ten odkladací priestor a tiež sprchu.
Auto samotné ma na sebe nahodenú rolovaciu markízu a, samozrejme, kempovací set vrátane stoličiek a rozkladacieho stola. Keď to mám celé zhrnúť jedným slovom, je to sen. Custom preberáme v Bratislave. Krásny, čistý, skoro nový a možno by sa sem dnu napchali ešte aj tri rozložené bicykle. Už si ale veci nebudeme komplikovať, nahádžeme spacáky, zapneme navigáciu a ide sa! Smer Dolomity.
Cesta letí oveľa rýchlejšie ako na našej Fiestičke. Tempomat je dnes už skoro samozrejmosť, ale pre mňa stále výdobytok techniky :). Na diaľnici nuda, to asi na všetkých dopravných prostriedkoch a mám pocit, že Rakúsko nemá konca. Keď sa už blížime k hraniciam s Talianskom, prichádza večer, preto sa rozhodujeme stráviť prvú noc v kempe (z BA sme sa pohli okolo 14:00) .
Rozložíme veci, Maťa nachystá večeru, my s Maťkom rozložíme posteľ a potom pokecáme s bratmi Čechmi. Tí sem prišli na dva týždne. No, čo ti ja viem. Dva týždne na mieste nevydržím ani doma, ale proti gustu žiadny dišputát. S prvými rannými lúčmi slnka balíme a kemp nechávame v späťákoch – inak celkom veľkých a prehľadných.
Sme tu! Dolomity
Krajina sa vlnila už včera, no teraz konečne začínajú kopce naozaj naberať poriadne na výške. Pomedzi stromy vykúkajú obrovské skalné steny. Sme tu! Dolomity. Nemôžeme vynechať ikonu Tre Cime di Lavarego – teda tri majestátne skalné veže trčiace do samotného neba.
Nájdeme miesto pre parkovanie, rozložíme pelech, niečo zjeme a dnes to tu už obzrieme len tak zľahka. Kravy behajú po alpských lúkach ako kamzíky, dokonca sa tu celkom bežne pasú kone, ako zisťujeme neskôr.
Naokolo je kopa tunelov z veľkej časti už prepadnutých, kde tu nejaký betón alebo drôty. Sú to ešte zvyšky prvej svetovej vojny, z ktorej sa do dnes zachovalo množstvo zaistených ciest – ferát dnes často navštevovaných náročnejšími turistami. Maťko číta Guľbo Bobuľko a ja rozmýšľam, či sme niekedy mali takýto parádny výhľad z hotelovej izby. Je to pecka. Žiadny check in ani check out.
Večer sa sedlom preženie krátky dážď a hustá hmla. Spoza okna z tepla spacákov sledujeme, ako sa valí okolo nášho auta a padá zas dolu na opačnú stranu doliny. Noc je tiež luxus neopísateľný. Maťko potrebuje okolo seba viac miesta, ako keby sme viezli slona a tak sme ako správni rodičia nalepení na bočných sklách. Hneď za nimi sa bezprostredne týčia Tre Cime a nad nimi svieti nad ránom more hviezd, kde tu preletí družica alebo lietadlo. Divadlo, ktoré nikdy neomrzí.
Inak spanie je super. Mne osobne do dvoch metrov výšky nechýba moc a aj napriek tomu som vystretý a miesta mám naozaj dosť, teda aspoň na dĺžku. Traja ľudia sa pri sebe vyspia, áno, ale najideálnejšie je to vo dvojici.
Dnes máme v pláne ľahkú túru okolo Troch zubov. Spočiatku sa nás valí chodníčkom celkom dosť, je to predsa len autom ľahko dosiahnuteľné miesto a ľudí sa tu denne premelú tisíce.
Ale len čo sa prehupneme cez sedlo pri Punta di Frida sme na severnej strane takmer sami. Chodníček sa kľukatí popod skalné vežiská a my sledujeme lezcov zápasiacich v nich. Strihneme to okolo chaty pod Col Forcellina a západným traverzom v strmom úbočí sa vrátime späť k auto. Nič strašné, všetko krásne.
Trvá to cca tri hodiny naozaj veľmi pohodovým tempom s kopou zastávok.
Kone a horské kravy
V tejto časti balíme a smerujeme cez Cortinu podpod Tofanu do passo Falzarego, kde chceme prespať dnes. Do sedla prichádzame ešte skoro, zatiaľ je plné turistov a tak sa spustíme trochu späť a nájdeme flek na parkovanie. Kým Maťa chystá neskorý obed a kávu, nájdem v aplikácii miesto na spanie v sedle za hrebeňom. Vyzerá to tam fotogenickejšie aspoň z fotiek kemperov. Zhltneme nejaké žemle a už aj prášime do passo Giau.
Inak, to varenie. V kuchynke je naozaj všetko, čo potrebujete. Rozkladací dres s batériou napojenou na 12 litrovú bandasku (tie sa tam vôjdu dve). Okrem toho, vodovodnú batériu dokážete jednoducho demontovať jediným klikom a napojiť namiesto nej sprchu. V kempe sa asi neosprchujete, ale ak nájdete miesto s trochou súkromia, tak to pôjde. Chladnička do seba vopchá najpodstatnejšie veci – vajíčka, syr, nejaké salámy a všetky veci, ktoré potrebujú byť v chlade. Dva variče na plyn ponúkajú úplný komfort všetkým domácim gazdinkám.
Prichádza večer a alpské sedlá sa začínajú vyľudňovať. Nájdeme rovný flek tesne pod sedlom, ideálne miesto na prenocovanie. Ja dúfam, že sa podarí pár fotografií a Maťko, že ešte niekto príde. Na celom úbočí sme sami, no chvíľku, postupne vedľa nás zaparkujú kemperi zo Švajčiarska, Nemecka, nejakí Taliani až je nás tam napokon 5 áut a všetci z našej osádky sú spokojní.
Ležím v aute, driemem a čakám na absolútnu tmu, nech urobím aspoň pár cvakov. Keď sa konečne zotmie, Maťa sa pýta, či sú hviezdy? Otáznik akosi prepočujem, nasúkam sa do vecí, obujem topánky, pozbieram foťák a vycúvam z auta. Potichu zatvorím dvere a až vtedy sa otočím do doliny. Oproti sebe mám päť koní a hmlu takú, že by sa dala krájať nožom. No do prčíc! Spravím fotku koňom a chvíľku čakám, čo sa bude diať.
Za pol hodinku hoci voľným okom nič nevidím, začnú sa na fotkách objavovať prvé hviezdy. Do 20 minút je úplne jasno. Pánečku. Niečo také sa len tak nevidí. Skalné veže šplhajú do hviezd, pár spiacich ľudí, kone a na stráňach zvonce pasúcich sa kráv.
Ráno je perfektné. Horské. Alpské. Trošku sviežo, okolo ranná rosa a obloha úplne modrá kam sa len pozrieš. Kým Maťka rozkladá raňajky, vybehneme s Maťkom do sedla pod Col Piombin a odtiaľ hore do sedla Giav. Všetko je tu tak blízko a také majestátne. Cestou stretávame čarovnú aplskú babičku. Tetuška okolo 70, na sebe lano, sedačka, lezečky zapnuté na karabínke okolo pásu a na chrbte batoh s prilbou. Niekoho čaká. Pozdravíme sa a bežíme ďalej. Za kopčekom stretneme rovnakú tetušu ovešanú karabínami a na batohu nesie druhú dvojičku lán. Pánečku. Tu chcem zostarnúť.
Dnes je aký deň? Zasekneme sa pri raňajkách a dobrých desať minút tápame, či je štvrtok alebo už piatok. S týmto autom úplne zabúdame na čas. Neženú nás žiadne termíny. Celkom ako na chalupe alebo hádam ešte lepšie. Keby som mohol bez trestov modernej doby vyhodiť v sedle do koša jednu vec, ide mobil s kalendárom, hodinkami a všetkými sprostosťami v jeho bruchu.
V pláne je túra popod Ra Gusela k Cinque Torri. Chodník, najskôr lúkou potom suťou a zas lúkou nad hranicou lesa nás privedie do sedla, odkiaľ je južná stena Tofany ako na dlani. Aj v nej sú feratty a tunely ešte z čias vojny a aj poriadne dlhé lezecké cesty. Slnko pečie, vodu sme podcenili a Cinque Torri napokon nedobijeme. Vraciame sa späť.
Smer Glockner
Čas našej testovacej jazdy sa blíži ku koncu. Naberáme smer sever a cestou si to ešte strihneme cez rakúsky Gross Glockner – alpskú cestičku tiahnucu sa k ľadovcu. Zaplatíme 36eur za vjazd a alpskými svahmi ponorenými do večera šplháme hore. Večer je už všetko okrem garáže a záchodov zatvorené. Nájdeme si flek pri ostatných noclažníkoch z celej Európy a pre dnešok je to všetko. Na zajtra je v pláne len strmý chodníček dolu k ľadovcu a potom späť hore.
Fúka vietor, dolinou sa ženie hmla, vrchol Gross Glocknera nevidieť vôbec. Riešime teda ešte magnetky a nejaké drobnosti domov, kým dostane počasie rozum. Kopce sú v mrakoch stále, ale aspoň chodníček k ľadovcu už vidieť. Alebo lepšie povedané k jeho zvyškom. Pred pár rokmi sme cez údolie prešli na druhú stranu po ľadovci, dnes je na tom mieste už len jazero a na konci doliny smutne visia posledné zvyšky ľadovca.
Cestou dolu míňame fotografie umiestnené na miestach po ktoré siahal ľadovec v tom ktorom roku. 1980, kus nižšie 1985 o väčší kus nižšie a ďalej míňame 1990 a tak ďalej až do 2010. No pánečku. Roztopili sme z neho poriadny kus. Na fotke vidieť, aký obrovský kus stihol ubudnúť za 9 rokov, odkedy sa narodil Maťko. Chvíľku sa tu poobzeráme, pokecáme o tom, prečo to nie je dobré a začneme cestu hore. Tá ubieha, schod po schode sa blížime na horné parkovisko. Cez deň je tu ľudí kopa.
Skočíme do auta, balíme posteľ a smerujeme domov.
Áno, či nie?
Bol to parádny výlet počas ktorého sme úplne zabudli na čas. Z „izby“ sme mali tie najlepšie výhľady, raňajky, obedy aj večere v perfektnej atmosfére obklopení nádhernými horami. A čo Ford Custom?
Ja osobne jeho cenník sledujem už rok. Teraz sme ho mali vo verzii s motorom o sile 170 koní a vzali sme ho na tie najťažšie miesta pre autá. Po alpských serpentínach nás ťahal na trojke, tie najstrmšie miesta si pýtali dvojku. Alpy aj diaľnice sme spolu zvládli s priemernou spotrebou 8,8 litrov nafty.
Komfort sedenia je na tento druh auta nadštandardný. Viac sa do technických detailov zabárať nejdem, na to sú iné stránky a väčší machri, ale ja už viem, aké auto chcem.
Kto vám prináša tieto riadky?
72
