Okruh okolo Tatier – najkrajšia jesenná klasika

Nikdy mi nebolo po chuti hltanie dlhých kilometrov na cestách, popravde aj jarné sústredenia už niekedy idú cez zuby no na tento kúsok som sa tešil ako decko :).

Okruh okolo Tatier svojimi parametrami pripomína takú pravú “klasiku”. Okrem úsekov okolo Lipt. Mary mám pocit, že sa ide buď len hore alebo dole. Zato žiadna vražda a pochutná si na nej naozaj každý nadšenec cyklistiky, ktorému nevadí obsedieť pár hodín v sedle.

Tento okruh už plánujem roky, na jar by som sa hádam ešte miestami brodil snehom alebo drkotal zubami a cez sezónu popri pretekoch by ma takýto výlet mohol trochu “vykoľajiť z rytmu”.

GPX súbor: Morning_Ride_o_s_nede_ou_nr_2

Tak som si teda povedal pár dní pred nedeľou, že idem do toho! Mám po sezóne, síce jeseň bola taká aká bola a ja som na bicykli nesedel mesiac, chuť mi to ale neubralo. Vyvesím na siete čo, kde a kedy sa chystá a netrvalo dlho, účasť potvrdili Peťo, Ľubo a Furik.

Čo meno to pretekár a jedno mi bolo hneď jasné. Až tak pomaly sa nepôjde. Veď prečo by sa aj malo, trasa 196km s nastúpanými 2445 m je už nejaký ten kus sveta, včasné rána sú chladné a večery čoraz skoršie. Cesťák vytiahnem z prachu, hlavové trochu popuká, namažem reťaz, všetko pripravené!

Štartujeme v nedeľu ráno, v trojici zo základne Bicyklom po Slovensku cca o 8:30, keď slnko pomaly začína ohrievať holé kolená. Vydávame sa v smere Podbanské – Vysoké Tatry. Ranná doprava tu ešte trochu pulzuje adrenalín do žíl z jazdy po hlavných ťahoch, veď je práve jedna z mála pekných nedelí.

Za dlhým  miernym stúpaním na Štrbské pleso po chrumkavej vyfrézovanej ceste sa vrháme cez mierne klesanie až do Tatranskej Lomnice, kde tankujeme prvú kávu a naberáme 4-tého člena výpravy, Ľuba.

Tu moja znalosť kraja končí a začínam vstrebávať tento krásny kút Slovenska po prvý krát, sme v Ždiari . Ponúka sa pár pekných stúpaní popod Belianske Tatry, no človek musí z bicykla zoskočiť aby si ten pohľad vychutnal.

Zo zasneného kochania okolím ma ale hneď pár krát vracajú do reality spätné zrkadlá áut až nepríjemne blízko rúk, veď sme na Slovensku.

Keď prekračujeme hranice, naraz začínajú dlhé kolóny áut. Myslel som si, že len naše Štrbské pleso je v tomto smere ako nákupné stredisko, no tu to platí asi x2. Dlhé rady pozdĺžne zaparkovaných áut na ceste všade kde sa len dalo. Sem musí chodiť celé Poľsko :).

Ale príroda naozaj pekná, jazdíme stále obklopení lesmi a horami a ani tie cesty nie sú nejak v katastrofálnom stave. Dorážame do metropoly Tatier – Zakopane, kde už snáď pomaly začínajú vianočné trhy a sadáme konečne na obed. Mesto plné, podniky plné, cesty plné, počas vianočných sviatkov sa tu určite aj trasie zem.

Od mesta sa prehupneme cez krátke stúpanie a až po slovenské hranice búšime naskladaní vo vláčiku priemerkou kolo 50km/h s vetrom v chrbte. Ono aj keby človek nevidel značku “Slovenská republika”, či názvy slovenských obcí, billboardy nasekané popri ceste tých milých tvárí a nebeských sloganov určite každému Slovákovi pripomenú, že je doma.

Pred sebou máme už posledné stúpanie na Huty a tak ešte na Oraviciach doplňujeme potrebnú energiu. V nohách už čo to cítiť. Aj keď slniečko miestami pekne opiera, teploty sa držia sotva na 15 stupňov. Nič zlé pre nás športovcov, len ma dostalo to zaplnené kúpalisko a lehátka, však na Orave teplo :D. Ale áno, sú tam termálne pramene.

V stúpaní na Huty už ceríme zuby, nie že by sme nemohli ísť pomalšie, no Ľubo to má domov do Tatranskej Lomnice ešte kus a rád by to stihol pred zotmením. V zjazde nás osvetľujú pooobedné lúče slnka a s farbami stromov navôkol robia krásnu jesennú atmosféru.

Do Mikuláša prichádzame s časom 6hod 35min, najazdenými 196km a nastúpanými takmer 2,500m okolo 17-tej. Fúrik si ešte povie, že tých 200 dotočí aj po ulici aj keby pes psa ***** :D.

Keďže sa nepovažujem za “cestára” a dlhé trasy mi moc po chuti nejdú, táto bola rozhodne výnimkou! Sociálne siete vedia spraviť aj dobré veci a aj vďaka nim sme sa tu mohli zísť parádna partia z rôznych kútov Slovenska.

Ak by ste chceli vyskúšať túto trasu, určite to odporúčam v partii. Prejsť vzdialenosť 200km v skupine alebo samostatne je istotne rozdiel, nie taký po fyzickej stránke ako po tej psychickej. Často sa jazdí mimo miest a bydlísk a vodiči sú omnoho viac ohľaduplnejší voči skupine aj keď  Španielsko to teda nie je.

Povinná výbava na bicykel nesmie chýbať, rovnako ako  fukerka, tyčinky (jedlo) a do doplnených fľašiek vody nejaký ten prášok na povzbudenie. Základom je ale veľká chuť do pedálovania a správne naladená partia, ktorá vie spraviť hoc aj obyčajný výlet neobyčajným! Ciaoo..