Bicyklom po Žiarsku chatu a potom na hrebeň Západných Tatier

Že sa nám to kráti, už vieme. Ruky na riadítkach oziabajú každým dňom viac a viac a spotený chrbát už nevyvoláva bezstarostné pocity ako v lete. Ale pozor! Stále to ide. Náramnou výhodou jesene sú prázdne hory. Turisti – tí naozaj víkendoví už sedia doma, veď nečudo, hory pokryl sneh a v lodičkách či sandáloch by prechádzka by bola viac nepríjemná ako príjemná. Poďme bicyklom na Žiarsku chatu a na kuknúť na hrebeň.

Bicyklom na Žiarsku chatu

My sme sa vybrali na hrebeň Západných Tatier, nie tak celkom s bicyklom, ale čas to bol výborný. SHMU hlási posledné hodiny pekného počasia a tak nejak sa zobudím sám od seba niečo pred šiestou. Vecí moc neberiem, len jednu zateplenú bundu do batohu a rukavice. Suché veci nechám doma, aj tak nebude kedy šachovať a preobliekať sa. Hodím bike do nášho Fordu (konečne auto, kde ho nemusím skladať) a už si to frčím pod Žiarsku dolinu.

Kosa je veru slušná. Píše +3, čo síce nie je Severný pól, ale takto po lete predsa len som si ešte nestihol zvyknúť. Cesta ubieha, tú poznám ale aj tak ma vždy ohromí pohľad na mohutný Príslop. jeho svahy vyzerajú z doliny obrovské a dnes ešte naviac žiaria ranným slnkom. Perfektné. Dodupem na Žiarsku chatu, zamknem bike a vydám sa hore.

Peši na Plačlivô

Času moc niet. Od obeda hlásia dážď. Tu sneh. Stúpam chodníkom na Smutné sedlo, kde tu pobehnem, nech cesta ubieha. Tesne za rázcestím na Žiarske sedlo konečne vyleziem z tieňa Baranca na slnkom zaliatu pláň. Hneď je to o kus lepšie. Sneh sa pomaly začína topiť.  Je čerstvý.  Asi z noci.

Prečítajte si tiež:

Tichou dolinou na bicykloch a peši na Tichý vrch s lekárom VZZS
Vedľa mňa dupe Ján Kořínek - kamarát z detstva a dnes už cez desať rokov doktor Vrtuľníkovej zdravotnej záchrannej služby a medzinárodný horský vodca.

Vybehnem na Prostredný grúň odtiaľ ešte chvíľka do kopca a už vykúka oravská strana Tatier. Smutné sedlo a a takmer bezvetrie. Sivé mraky sa síce už valia horizontom, ale na Plačlivé by to ešte malo vydať. Chlipnem si vody a už šliapem chodníkom. Ten pekne ubieha, pozdravím kamzíky a predo mnou je už len vrchol Plačlivého.

Akurát dokráčam na vrch, keď mraky prekryjú slnko. Tak. Toto boli posledné chvíle slnka na pár dní. Stále nefúka, čo som prekvapený. Pomaly zleziem do Žiarskeho sedla a odtiaľ už len na chatu k bicyklu a hybaj domov.

V lete je to krásna túra, technicky nenáročná s peknými výhľadmi. A takto na jeseň so snehom snáď ešte krajšia.

Kto vám prináša tieto riadky?

Majo Illéš

Volám sa Majo Illéš a som najstarší chren z partie, prvá písomná zmienka o mne je z roku 1981. Pár rokov som pracoval ako profesionálny horský záchranár, následne ako redaktor v motocyklovom časopise Motohouse, pretože môj život vtedy napĺňali motorky a cestovanie. Neskôr som okúsil prácu kameramana a strihača v televízii, až sa to napokon celé zlialo a teraz môžem fotiť, písať, kamerovať, cestovať, chodiť po horách a žiť svoj sen vo vlastnej firme – Bicyklom po Slovensku.

Moje články Tvoríš obsah? Ukáž ho svetu!