Bicyklom z Oravy do Poľska

Z bývalej železničky sa stala navštevovaná cyklotrasa.  Ako sa bicyklom frčí poza chrbty Tatier sme skúsili aj my.
Osobne ma „trajdanie“ po slovenských cyklochodníkoch vôbec nenapĺňa, ale pri rodinných výletoch občas spravím výnimku.  Rozhodne je to bezpečnejšie ako sa voziť s deťmi po cestách, a potom je tiež fajn vidieť aj iný kúsok Slovenska a nevoziť sa len okolo komína.

Doobedie ešte odslúžim v našej predajni, no s úderom kostolného zvona na pravé poludnie hádžem na strechu auta všetky karbóny, ktoré sa nám akosi nazbierali behom posledných týždňov a vyrážame smer Orava. Prehupneme sa cez horský prechod Huty, zlezieme do Zuberca, odbočíme vpravo a mierime na Oravice.

Náš malý ale vzrastom vysoký junák má len osem, nuž ho nebudeme trápiť celou dĺžkou cyklochodníka a rozhodujeme sa napojiť naň v oravskej dedinke Liesek. Už zďaleka vidíme po horizonte lietať kŕdle cyklistov. Pochváliť musím vybudované parkovisko za dedinou, kde zložíme poklady zo strechy a ideme.

Cyklistov je tu tak akurát. Ani pretlak, ani úplná samota. Mierne stúpania striedajú mierne klesania a poza domčeky krížom cez lúky a polia cesta ubieha celkom rýchlo. Po pravej strane vidieť v diaľke Tatry, vľavo polia. V meraní vzdialeností nie som odborníkom, ale odpočívadiel je tu naozaj dosť a tiež smerových tabúľ. Niet čo vytknúť. Na moje prekvapenie so o to všetko buď niekto stará, alebo sú tu ľudia uvedomelejší a neničia ich. Cestičku krajnou občas pretne potok, ktorý ľahko prekonáme cez novovybudované drevené mosty. Názvy tatranských štítov sa dozviete z informačných tabúľ pri chodníku, ktoré celú trasu často spestrujú.

Hore, dole, hore, dole a sme na štátnej hranici. Sklon chodníčka sa ľahko sklopí a jazda bez námahy dolu kopcom láka k hlbšiemu „zablúdeniu“ do Poľska. Keďže sme toho nestihli moc zjesť a so sebou tiež nič nenesieme, spolieham aspoň na syrové oštiepky alebo nejakú tú klobásu. Sfrčíme „až“ do prvej dedinky Podzcerwone, ale po klobáskach ani chýru. Obloha sa zatiahla a malý tvrdí, že má dosť. Koľko sme prešli neviem, ale zapnem merač pre cestu späť a výsledok vynásobím dvoma. Zdoláme stúpanie k hranici, potom rovinka, zjazd s protivetrom, zas stúpanie, potom rovinka a sme pri aute. 13km. Krát dva je 26. Ani sa mi nezdalo, ale tak to je.

Cyklochodník z Trstenej je fajn pre rodinný výlet, aj keď mám pocit, že na poľskej strane sa okolitá krajina zmenila a trčala z toho poriadna nuda. Na Slovensku sú v diaľke aspoň Tatry. Ale nehaňme! Vybudovať cyklochodník je vždy náročné a každý kilometer je dobrý počin. Bodaj by ich pribúdalo viac.