Blíži sa deň prvého airbagu pre cyklistov?

Pravdepodobne áno. Cesta k nemu začala už v minulom tisícročí.  

Pod slovom airbag si väčšna predstaví vzduchové vankúše používané v automobiloch, ktoré sa aktivujú pri dopravnej nehode a zabránia úderu hlavy šoféra či papažierov o konštrukciu auta, volant, alebo iné – pri nehode nebezpečné časti vozidla. V podstate podobný systém by mohol fungovať aj pri cyklistoch i keď  vzduchový vankúš na riadítkach by si asi ťažko hľadal nových zákazníkov.

Pozorné oko vývojového centra Dainese si však roky všímalo a vyhodnocovalo stovky pádov, vďaka čomu došlo k niekoľkým záverom. Airbag inštalovaný priamo do bicykla či motocykla nemá opodstatnenie, pretože jazdec sa po páde nachádza mimo svojho stroja a na rozdiel od automobilových nehôd, v prevažnej miere nespôsobujú zranenia údery o konštrukciu samotného vozidla, ale skôr o prekážky či podklad s ktorými je telo v kontakte do začiatku až po ukončenie pádu. V nadväznosti na toto zistenie sa Taliani rozhodli venovať skôr jazdcovi a umiestneniu bezpečnostných prvkov na ňom samotnom. Výsledkom bol vznik programu D-air, teda airbagu umiestneného na jazdcovi vo forme vesty, ktorá sa nafúkne pri nehode.

Prototyp bol verejnosti prvý krát predstavený v roku 2000 na výstave v Mníchove. Lenže nafúknuť vestu bol rozhodne menší problém, ako jej vysvetliť, kedy to má spraviť. Opäť sa vrátili k pádom, nadviazali spoluprácu s Univerzitou v Padua a výsledkom bola hĺbková štúdia jazdca aj dynamiky vozidla. Lajcky povedané, zistilo sa, že každému pádu niečo predchádza a k tejto udalosti by malo byť naviazané “odpálenie” systému vo veste a jej následné aktivovanie.

Ubehli ďalšie dva roky, kým sa zvedaví noviári postavili na vnútornú stranu zákruty a sledovali úspešné nafúknutie vesty pri páde motocyklistu. Do systému potom vbehla celá riadiaca jednotka, množstvo senzorov merajúcich preklz zadného kolesa, jeho bočné zrýchlenie, polohu jazdca a desiatky ďalších údajov, ktoré neprestajne prinášali množstvo dát a “mozog” systému vyhodnocoval, čo je šialená jazda a čo už začiatok pádu. Prvé aktivovanie vesty v reálnom svete mimo laboratórií sa udialo v roku 2007 počas pádu na pretekoch vo Valencii.

Nasledujúci rok sa spustilo testovanie pre použitie tohto systému v bežnej premávke a o rok neskôr bol systém použitý už vo všetkých triedach Majstrovstiev sveta cestných motocyklov. V roku 2010 po viac ako 800 individuálnych testoch získal systém D-air Racing certifikáciu TÜV SÜD a nasledujúcu sezónu si ho záujemcovia už moli kúpiť vo vybraných modeloch kombinéz Dainese.

Rok 2011 znamenal prechod systému do bežnej premávky, následne jeho certifikáciu, crash testy a v roku 2013 ho už používala talianska polícia na svojich jazdcoch počas zabezpečenia cyklistických pretekov Giro d’Italia. V tom istom roku sa spojili Dainese a tím lekárov z Oddelenia úrazovej medicíny z nemocnice v Miláne, ktorí poskytli najširšiu databázu zranení motocyklistov od roku 2011 a systém D-air bol nálsedne rozvinutý o nové ochranné platformy.

Aby ste však nemali dojem, že ide len o článok o motocykloch, práve v tomto roku začalo testovanie systému u lyžiarov. Ako prvý ho v reálnych podmienkach už v marci vyskúšal rýchlostný lyžiar Jan Farrell a najnovšie na Facebooku objavili aj fotografie, kde systém D-air používajú už aj zjazdoví lyžiari. Kedy príde do bicyklov? Túto info zatiaľ nemáme a obsahuje pár háčikov, s ktorými sa bude musieť vývojové centrum popasovať. Elektroniku spojenú so systémom u lyžiarov sa podarilo minimalizovať, problém váhy a prípadnej nespratnosti je vyriešený.  Keď sa im podarilo rozoznať šialenú jazdu od pádu pri motocyklových pretekároch, bežných jazdcoch a najnovšie aj lyžiarov, predpokladám, že by sa im to podarilo aj u cyklistov. A ktovie, možno sa to už podarilo.

Otázne je ako sa vysporiadať s aktivovaním systému pri nehodách o pevné prekážky, ktorých je pri tratiach neúrekom a k stretu napríklad so stromom môže v teoretickej rovine dôjsť bez akéhokoľvek náznaku nehody pred zrážkou. Ďalším faktom je, že pri downhille sa padá oveľa častejšie ako pri jazde na motorkách (aspoň cestných) a „vybuchnúť“ opicu dva krát za víkend by si mohol dovoliť asi len málokto. Napriek tomu všetkému, verím, že v Dainese už sedí minimálne jedna hlava, ktorá hľadá v pádoch cyklistov priestor 45 milisekúnd na aktiváciu systému a rovnako ako boli niekedy nedostupné farebné televízory, mobilné telefóny, autá, tak sa posunie aj táto doba a medzi cyklistov príde prvý airbag. Alebo nie? Čo myslíte?