Čo najďalej od pobrežia – ostrov Vis

Vykrúžim pár zákrut, preletím popod koruny borovíc bojujúcich o život medzi vápencovými balvanmi a odrazu sa rovno pre riadítkami rozprestrie úžasná panoráma zaliata ranným svetlom. Ak máte radi more, teplo, borovice a pokoj rovnako ako ja, potom ostrov Vis nemôže byť krokom vedľa.

Dnes som si privstal, aby ma slnko neupieklo cestou späť. Štverám sa asfaltovými cestičkami širokými občas ledva pre jedno auto z južnej strany ostrova cez kopce na sever do jeho hlavného mestečka s rovnomenným názvom – Vis.

Len čo za sebou nechám pár vysokých stromov otvorí sa výhľad na zátoku s hlavným prístavom, ten časom obkľúčili zo všetkých strán typické chorvátske domčeky dnes predstavujúce hlavné centrum diania na tomto kúsku zeme trčiacej nad hladinu mora.

Trajekt s autami sem z pevniny prichádza iba dva krát za deň – ráno a podvečer, preto v zátoke nepanuje žiadna panika z obrích lodí a skromné plachetnice aj menej skromné jachty sa pokojne hojdajú na morskej hladine.

Moja trasa pokračuje už len zjazdom. Plechové zvodidlá vystriedajú betónové múriky a cesta klesaním postupne pretína nižšie a nižšie vrstevnice pri sústavnom výhľade na more. Ťažko by sa to dalo vymyslieť krajšie.

Prvá poriadna zákruta je až tesne nad mestom. Otočím o 180 stupňov a spustím sa rovno do centra. Tí, ktorí to večer neprepískli už sedia pri stoloch a usrkávajú z rannej kávy pri škriekaní čajok.

Ja som sem ťahal po ryby. Podľa dostupných infošiek je toto jediné miesto ostrova, kde ich môžete kúpiť čerstvé i keď moc sa mi tomu veriť nechce a miestni určite poznajú aj nejakú skratku k morským plodom zatiaľ neprezradenú príšelcom.

Obchodík, názov ktorého si už nepamätám je schovaný v úzkej bočnej uličke obklopenej múrmi zo skál nasiaknutých pachom rýb.

Cez igelitový záves vleziem dnu, rozhliadnem sa po bedničkách s ľadom a čerstvými úlovkami. Dáko mi na tejto ceste za prímorskou romantikou nedoplo, že čerstvé ryby v mori neplávajú bez hláv a vypitvané… No čo už, dáko si už poradíme.

Čo to z minulosti
Vôbec nemusíte byť milovníkom histórie a vojen, aby sa vám na tomto ostrove páčilo, ale nie vždy tu vládol pokoj ako dnes. Vis je od pevniny najvzdialenejší celoročne obývaný ostrov Chorvátska a jeho poloha relatívne hlboko v Jadranskom mori z neho počas vojny robila pevnosť aj cieľ v jednom, pretože na jeho a hlavne na brehy za ním si brúsili zuby Taliani aj Nemci.

Útržky pochmúrnej doby pripomínajú početné bunkre – niektoré fakt obrovské, tunely, pristávacia plocha a dokonca americký bombardér ležiaci 38 metrov pod hladinou, z ktorého sa stal magnet pre potápačov a prílišní zvedavci ešte aj dnes môžu kde tu skočiť na mínu.

Minulosťou ostrov už nežije, ale aj dlho po vojne bol kompletne uzavretý a slúžil výlučne pre vojenské účely. Veci sa začali postupne meniť až oveľa neskôr, veď noha prvého turistu smela vystúpiť na ostrov až v roku 1989 aj keď niektoré pramene uvádzajú skôr rok 1991. Hovorí sa, že aj vďaka rade obmedzení ostrov minula bujará výstavba, ktorá „schrúmala“ pobrežné pozemky iných miest Chorvátska.

Všade blízko, všade more
Ak by sme hodnotili celkovo život tu držiac sa štatistík o nulovej kriminalite a chytili sa slov predáka miestneho policajného zboru, ktorý svojho času pre jedny noviny povedal: “najzávažnejšie prípady tvoria občasné straty uterákov”  mohli by sme aktuálne dianie tu smelo označiť spojením “zdochol pes”.

V časovej línii života sú ale miesta, kedy nič iné nepotrebujete. Žiadne bujaré diskotéky, legolandy, aquaparky ani často pračudné atrakcie na vymámenie papieroviek od turistov.

Dve najživšie časti ostrova sú mestečká Vis na severnej strane a Komiža na západnej oddelené od seba pohorím a spojené krásnou kľukatou cestičkou. Tá k sebe priberá aj južnú stranu a vďaka tomu viete takmer celý ostrov obletieť po asfalte v krásnom okruhu so skoro sústavným výhľadom na more.

Premávka je slabá, kde tu bzučí prenajatý skúter z požičovne, občas sa vyvalí nejaké auto, raz denne trúbiaci pekár na dodávke rozvážajúci čerstvé pečivo po usadlostiach a to by tak bolo všetko, čo tu pretne príjemný morský vánok za celý deň.

Ryby s čudným menom
Slečna predo mnou – zjavne domáca – štebotá s predavačom a dovtípim sa, že opisuje prípravu na večernú návštevu priateľov. Nechá si zabaliť kilo kreviet a po odporúčaní predavača aj tri kokoti (píšu sa s mäkkým, ale čítajú sa tvrdo). Ja si pýtam niečo na gril. Kokoti mi nie sú ponúknuté – tento druh je asi vhodnejší do hrnca alebo rúry, beriem teda po päť kúskov z dvoch iných druhov.

Igelitku natlačím do batohu už podstatne ťažšieho akým bol ráno a zamierim cez kopce späť na juh. Východ z mesta je krutý, ak by im posnežilo, zabijú sa všetci. 51 zubov najväčšej rozety sa mi pri pretáčaní pedálov zdá ako celkové podcenenie rozmanitosti planéty.

Chvalabohu tento očistec trvá iba chvíľku, kým sa bočná cestička napojí na hlavnú a v serpentínach celkom pohodlne dobijem sedielko, kde sa posledný krát môžem obzrieť na zátoku podo mnou.

Teraz už stačí prekrútiť len pár rovín, jeden či dva hračkárske kopčeky a na obzore sa opäť zjaví more –  tentoraz to z opačnej strany, ktorého horizont zdobia nejaké kopce Talianska.

Sto kilometrov vyzerá celkom na skok, aj preto sa odtiaľto kopa moreplavcov vydáva na výlet práve tam. Keby to bolo u nás, určite by to niekto skúsil na duši z traktora.

Keď už toľko píšem o tých rybách. Doviezli sa v poriadku. Na schodoch som si zopakoval hodiny biológie v praxi, rozžeravili sme uhlíky v grile a s príchodom noci z nich bola na terase s výhľadom na more naša ak nie najlepšia tak určite najkrajšia večera roka.

Veľký ostrovný okruh
Absolútny koniec augusta ani tu neláme teplotné rekordy. Príjemných 25 stupňov cez deň dáva nádej žiť predstave o cyklovýlete, počas ktorého neuhynieme v páľave. Okrem krátkych „zvrtnutí“ okolo komína sa rozhodujeme pre okruh po ostrove.

Ukrajujeme najskôr z kopca, potom zo zjazdu neskôr roviny vystriedanej ďalším kopcom v smere do Komiže. Spočiatku je to južnou stranou iba príjemná cestička, keď sa však preklopí do dlhočizného zjazdu z výšky kopcov takmer k hladine mora stáva sa z nej krásny zážitok pripomínajúci jazdu po pobreží Pyrenejí –  tú som síce v skutočnosti nikdy nezažil, ale dáko takto si ju predstavujem. Len strmý svah a v ňom vysoko nad morom zarezané dve cestičky.

Od Komiže na nás aj všetkých ostatných cyklistov idúcich týmto smerom čaká najnáročnejšie stúpanie s kopou serpentín. My nikam nechvátame, nemeriame dĺžku ani tepy, občas zhltneme hryz dobošky či dúšok vody, kde tu potlačíme a tak.

Opantaný letnou pohodou sa dokonca rozhodnem oprášiť štyri vrtule dronu. Po štyroch inštaláciách a odinštaláciách aplikácie, kalibrácie a updatoch leteckých máp sa tesne pred vybitím mobilu konečne podarí aj vzlietnuť.

Cestička od Komiže

Cestička od Komiže

Duševnú spokojnosť plynúcu zo vznikajúcich záberov začne nahlodávať pískanie nejakého dravca očividne nespokojného s novým votrelcom v teraz už spoločnom vzdušnom priestore medzi skalami.

Ani neviem, či sa viac desím predstavy ako budem hľadať dron po kriakoch prekračujúc hady, alebo reportáže o debilnom Slovákovi, na ktorého drone sa dorezal majestátny vták určite posledný svojho druhu na ostrove alebo ešte lepšie planéte.

Kašlem na zábery, rýchlo začnem klesať k ceste no operenec – už na pohľad majestátny, robí čoraz menšie kruhy nad dronom nie väčším než polka jeho jedného krídla.

Lákadlá
Nepovažujeme sa za majstrovských plavcov ba dokonca aj pri samotnom označení „plavec“ by sa dalo v našom prípade polemizovať, azda aj preto si namiesto plávaní v Modrej či Zelenej jaskyni – čo sú najväčšie lákadlá ostrova, volíme s juniorom jazdu na štvorkolkách so sprievodcom.

Pri väčšom okruhu zažijete prehliadku veliteľstva atómovej vojny, dok pre ponorky dnes už našťastie slúžiaci hlavne ako skrýša malých plachetníc počas búrok, bunkre, jaskyňu zohrávajúcu dôležitú úlohu počas bojov, údajne skryté pláže, vinárstva a tak.

Spolu s ďalšími návštevníkmi zo Slovinska, starším párom z Holandska, kde manžel videl tieto stavby v nejakom televíznom seriály, nafasujeme štvorkolky a vydáme sa po štrkových cestách ostrova za stopami jeho minulosti presahujúcej do dnešku, veď ešte nedávno sa niekomu podarilo stupiť na mínu.

Ak ste už niečo málo na motorke pojazdili, nečakajte prílišnú vlnu adrenalínu, ale ako spoznávací výlet je to pekný a zaujímavý zážitok, akurát nechápem, prečo tomu Holanďan na výjazdoch zo šotolinových zákrut vôbec neotvára.

Vyvezieme sa cez množstvo zaujímavých zastávok až takmer na najvyšší vrch ostrova. Ten samotný najvyšší ležiaci len kúsok vedľa bol roky prístupný tiež no od februára 2022 je s množstvom antén opäť pre verejnosť uzavretý. Inak, pokiaľ sa rozhodnete trepať sem horské bicykle, nemusí byť od veci absolvovať tento výlet hneď prvé dni a vďaka tomu si zmapovať štrkové cesty ostrova.

Prekliata zmrzlina
Dron konečne dosadne na cestu, dravec bez poškodení odletí, my dobijeme vrchol prechodu nad Komižou a bez jediného prekrútenia reťaze zaplachtíme do susedného Visu.

Nie je to typická promenáda, dokonca miesto, kde môžeme na obed zjesť aspoň pizzu nájdeme len jedno. Chvíľku oddýchneme na neďalekom trhu kúpime do batohu kúsok ovocia a vydáme sa do posledných serpentín pred zjazdom na južnú stranu ostrova.

Čo čert nechcel v úzkej uličke striehne na okoloidúcich zmrzlináreň. Maťko nafutruje do brucha tri kopčeky a smelo sa vydá do stúpania. Krásnu cestu priam ideálnu na motorku zdobia zákruty točiace sa o 180%.

Už v tretej hlási Maťkov tráviaci trakt otočku podobnej hodnoty, preto sa ako najlepší nápad javí krátke predýchanie stavu na zvodidlách.

Po odvrátení najhoršieho napredujeme vyššie. Strechy domčekov sa vzďaľujú a nás čaká posledný kilometer a následne takmer neprerušený zjazd až na južný breh. Spolu má tento okružtek okolo 35 km s približne tisíckou prevýšenia.

Zvyšok dňa k večeru sledujeme miznúce plachetničky a jachty v búrke na mori niekde na polceste do Talianska s jednoduchým opisom „nechcel by som“.

Je čas ísť domov
Ak sa rozhodnete podstúpiť dvojhodinovú plavbu, zmieriť sa s absenciou nočného života, mohla by to byť pekná dovolenka. Ostrov okrem asfaltového okruhu ponúka aj množstvo štrkových ciest vedúcich do jeho zákutí. Páčila sa mi tu minimálna doprava a ústretovosť – kým som sedel na krajnici a štartoval dron, zastavili sa dve autá, či som v poriadku a nepotrebujem pomoc. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť, ale Vis by som si rád ešte zopakoval. Z vychýreného vína sa nám podarilo okoštovať iba dve sorty a nešmakovala nám ani jedna 🙂

Mohli by Vás zaujímať tieto súvisiace kategórie produktov