Nákupný košík

V košíku nemáte zatiaľ žiadne produkty.

Čo, prečo, ako?
Pôvodnou myšlienkou bolo skúsiť absolvovať čo najrýchlejšiu trasu z najvýchodnejšieho bodu Turecka na najzápadnejší. Celkom dosť času som venoval plánovaniu ideálnej – rýchlej – trasy. Potom som si túto trasu ešte raz pozrel a uvedomil si, že by ma to nebavilo.

Samé hlavné cesty, vyhýbanie sa zaujímavým miestam, žiadny čas užiť si atmosféru a pohostinnosť miestnych. Ale myšlienka prejsť Tureckom zostala. A potom sa ozvala kamarátka, či by som s ňou nešiel na trek do Gruzínska.

Celé to do seba zapadlo a plán bol na svete. Lietadlom spolu s Hankou do gruzínskeho Kutaisi. Tam si užiť parádne dva týždne v pustých horách, a potom sadnúť na bicykel (už sám) a vyraziť cez Turecko domov.

Pred štartom
Mal som trochu obavy, že po pohodových dvoch týždňoch bez starostí, budíkov, telefónov, internetu a väčšieho plánovania v príjemnej spoločnosti budem mať trochu problém nabehnúť na aspoň trošku organizovaný program.

 

Budík bude naviazaný na východ slnka a potrebná bude tiež morálka šliapať do pedálov 10 hodín denne. Plánované dávky (cca 180 km na deň) pri znalosti terénu (sú tam kopce!) vo mne budili rešpekt.

Toto sa našťastie ukázalo ako v pohode a ja som si cestu od začiatku parádne užíval a viezol sa na vlne endorfínov a skvelej pohody.

Z Gruzínska cez hory a prvé komplikácie (deň 1, 2)
Natešený a oddýchnutý prvých 150 km cez Gruzínsko prelietam takmer za dopoludnie. Prvé ľahšie zdržanie prišlo na hraniciach, kde ma Gruzínci nechceli pustiť, pretože som v pase nemal vstupné razítko (pri vstupe som použil občiansky). Nakoniec sa všetko vyriešilo a ja som vo svojom milovanom Turecku!

Hneď druhý deň sa ukázal ako skúška ohňom. Ráno v rozostavanej budove, kam som sa večer uchýlil, zisťujem hneď tri nie úplne príjemné záležitosti. Prší – to hovorila predpoveď a s tým som počítal. Zadné koleso je prázdne – to sa stane, ale je to nepríjemné, pretože mám jedinú náhradnú dušu a naviac to znamená zdržanie hneď na štarte.

Tretia vec je GPS, ktoré cez noc odišlo do večných lovíšť (aby o pár dní neskôr zázračne ožila) – budem sa hold navigovať cez mapy v telefóne a zaznamenávať trasu na hodinky. Tušil som, že ma čaká očistec – od mora do sedla cez 2300, aby som sa prehupol cez hrebeň Kačkaru na tureckú náhornú plošinu.

Čo som ale netušil bolo, že ma zhruba v 1300 metroch opustí asfalt a začne šotolina, štrk, kamene… Do toho hmla, popŕchanie a… zisťujem, že zadné koleso je zase o niečo mäkšie. Sakra, dušu sa mi v podhorských mestečkách ráno kúpiť nepodarilo a na kvalitu starého lepenia, ktoré dúfam veziem, sa radšej nechcem ani pozrieť.

Tak len dofúknem (malou pumpičkou nič moc) a idem ďalej. Jediný koho na tejto „ceste“ stretávam je parta českých (a slovenských) motorkárov s ktorými sa niekoľkokrát míňam.

Asi v 2100 metroch zisťujem, že zadné koleso je opäť skoro prázdne a ako bonus teraz počuteľne fučí na niekoľkých miestach. Do prčíc! V tom sa zase ako zázrakom objavia motorkári. Zastavujú a pýtajú sa, kde je problém? Vysvetľujem situáciu.

Znenazdajky sa objavuje opravný tmel a ten hneď cez redukciu na ventile (ktorú prozreteľne vozím vždy so sebou) putuje do môjho kola a následne je ešte kompresorom dofúknuté. Chlapci, moc krát ďakujem!!

Ako zázrakom sa kilometer pred vrcholom objavuje asfalt, po ktorom už bez problémov preleziem cez sedlo a plachtím do mestečka Bayburt, kde hneď zháňam tri náhradné duše. Tie nakoniec doveziem až domov. Napriek tomu, že som ešte nikdy nemal na obed 70 kilometrov, večer zastavujem na 180…

Východné Turecko (deň 3, 4)
Presunom na náhornú plošinu sa vymaňujme z prímorskej dažďovej klímy, ale zase sa dostávam do oblasti jarných búrok.

Predovšetkým tretí deň ich pár zažívam celkom z blízka, ale nebolo to nič strašidelného a pomerne silné krupobitie bezpečne prečkávam pod malou strieškou dedinskej zastávky.

Noc medzi tretím a štvrtým dňom trávim buržoázne ubytovaný v hoteli v mestečku Zara (krásna izba v prepočte asi za 9 eur). Štvrtý deň už dážď nestretávam (a to predpoveď bola o dosť horšia) a ďalšiu noc už trávim pod širákom.

Stredné Turecko a odpočinok pod Erciyes (deň 5, 6)
Z východu, kde aj hlavné cesty boli takmer opustené sa pomaly prehupnem do strednej časti, kde už občas nejaké to auto stretnem, ale krajina je stále veľmi pustá (pritom nádherná – skaly, kaňony, rieky…).

Piaty deň prechádzam miliónovým mestom Kayseri a cez ďalšie sedlo pod vyhasnutou sopkou Erciyes (kopec 3900, sedlo 2200) dôjdem do mesta Develi, kde býva môj kamarát Burak. Tu nakoniec strávim celý deň (krásny odpočinkový deň, vyvezieme sa autom späť do sedla pod Erciyes aj na vyhliadku na druhej strane mesta, stretávam sa s jeho ďalšími známymi, rodinou atď.).

Tento deň som z bicykla zosadal po deviatej a mal len necelých 80 km, ale odpočinok mi určite prospel. Šiesty deň prechádzam menej turistickou južnou časťou preslávenej Kapadokiye (ohromné skalné mesta vybudované prastarou arménskou civilizáciou) a presúvam sa zase krásnou krajinou ďalej na západ.

Západné Turecko (deň 7, 8, 9)
Pribúda dopravy, veľkých ciest, veľkých miest (Eskisehir, Bursa), ale tiež ešte nejaké kopce. Posun na západ je poznať nielen na slnku (ktoré zapadá o dobrú hodinu neskôr ako na východe štátu), ale tiež na kultúre, ktorá je oveľa bližšia tej našej západnej.

Aj pivo sa pomaly presúva z jednoznačne označených alkoholshopov (ktoré sú na východe len vo väčších mestách – ale každý vie kde) aj do bežných potravín a popíjanie na verejnosti pomaly prestáva byť dôvodom k vášmu zlynčovaniu. Dokonca sa v mestách objavujú aj prví cyklisti a dokonca aj (veľmi obmedzene a neusporiadane) cyklochodníky.

Deviaty deň dorazím po kúpeli v Marmarskom mori do mesta Čardak, kde sa kochám pohľadom na most cez úžinu Dardaneli (kam bohužiaľ nemôžem, je tam len diaľnica), ktorú prejdem trajektom (za 50 centov) do Gelibolu – a som v Európe.

Grécko, Bulharsko (deň 10, 11, 12)
Desiaty deň dopoludnia prechádzam európskou časťou Turecka, dávam si posledný turecký čaj (ako ten mi bude chýbať!) a celkom bez problémov prejdem do Grécka.

Tu som pôvodne chcel prejsť priamo na sever pozdĺž tureckých hraníc, ale pretože fúka celkom silný severovýchodný vietor, vyrazím radšej pozdĺž pobrežia na západ a po prejazde celkom drsnej offroad cesty cez nejaké mini pohorie mierim do Bulharska o dosť západnejšie.

Večer pri kebabe a pive medzi miestnymi Turkami (je ich tu od dôb Osmanské ríše viac než Grékov) príjemne strávim slušnú prietrž mračien. Po schnutí ciest už v pohode prejdem kopec k bulharskej hranici.

Behom jedenásteho a dvanásteho dňa prejdem krížom skoro celé Bulharsko. Je teplo a ja si užívam lacné, celkom dobré a hlavne studené pivo. Hlavne dvanásty deň bohužiaľ dosť kopírujem hlavnú tranzitnú kamiónovú trasu a občas je to celkom nepríjemné.

Ale dáko to zvládnem večer prichádzam k Dunaju do mesta Vidín. Tu sa zase ubytujem v civilizácii a užívam pohodový večera obklopený ľuďmi, dostatkom jedla aj piva.

Rumunsko (deň 13, 14)
Trinásty deň ráno prechádzam pomerne novým mostom cez Dunaj a som v ďalšom štáte – Rumunsku. Zase trochu hustejšia doprava, ale po chvíľke sa uchýlim na krásnu mini cestičku pozdĺž Dunaja, kde auto nestretneš a prechádzam parádnou oblasťou Železných vrát.

Inak kilometer široký Dunaj sa tu musí vtesnať do skalnej úžiny tenšej než 100 metrov a je to viac než zaujímavé. Štrnásty deň si naordinujem aspoň rumunské predhorie, keď už sa nepozriem do skutočných hôr.

Po podunajskej rovine je pár kopčekov celkom fajn a národný park Semenic-Cheile Carašului je veľmi pekné miesto – krásne lesy, kopčeky a plno jaskýň, ktoré, žiaľ, nevidím. Poobede znovu vchádzam do rovín a stretávam dvoch miestnych cyklistov, ktorí idú dvojdenný 600 km dlhý výlet.

Máme rovnakú trasu, tak sa zvezieme spoločne a je z toho moc fajn pokec. Odpojujem sa až 30 km pred Temešvárom, kde oni už sa tešia do cieľa domov, zatiaľ čo ja teším na poriadnu obedovečeru pred záverečným dojazdom.

Maďarská placka a pohodový dojazd (deň 15, 16, 17, 18)
Z Temešváru už je to placka ako vyšitá a s miernym vetrom od chrbta to pekne sviští. Prechádzam poslednú obsadenú hranicu a som v Schengene – Maďarsku. Tu sa ma trochu snažia potrápiť rozbitými cyklocestami,  ktoré dôsledne kopírujú hlavnejšie cesty, kam vás na bicykli nepustia.

Večer ma čaká ešte silný zážitok, keď si vyhliadnem pekný nocľah na opustenom dvore starého rozbitého zámku. Večer (keď už som dnu) však niekto zamkne vráta a ja som v pasci (skutočne vysoké múry nebudia vo mne chutí ich preliezť s bicyklom).

Nakoniec sa dovrieskam nejakého chalana s dievčaťom, ktorí síce nevedia anglicky, ale kupodivu zoženú číslo na správcu zámku. Ten za moment naozaj dorazí, a ešte nás tajomným rozpadajúcim zámkom prevedie. Naposledy zámok fungoval ako sirotinec. Staré zbytky spŕch vo večernom šere pripomínajú skôr Osvienčim.

Šestnásty deň ma pre zmenu otravuje totálne šialený protivietor. Ešteže opúšťam absolútnu rovinu a môžem sa aspoň máličko skryť vo zvlnenom terénu. Aj tak občas idem po rovine 14 a mám čo robiť. Večer sa ako za odmenu vietor utíši, a naviac mi z Bratislavy prichádza naproti kamarát Laco.

Príjemne pokecáme a odrazu sme na Slovensku! Hneď to zapijeme točenou Plzňou a o pár kilometrov ďalej výborným lokálnym Stupavarom. Laco mi odporúča absolútne luxusnú pozorovateľňu vtáctva v rakúskej dedinke Kitsee.

Jedinou mini nevýhodou sú nočné zemetrasenia v podobe vlakov prechádzajúcich päť metrov od rozhľadne. Ale za tie krásne výhľady na západ a východ slnka to určite stálo.

Sedemnásty deň si ešte urobím zachádzku cez Hainburg a po rakúskej strane Moravy. V 9:45 prekračujem hranicu a som doma v ČR! Pozdravím sa s kamarátmi v břeclavské Cyklosféře a o jedenástej už zase pri Hodoníne prekračujem cez Moravu hranicu späť na Slovensko, aby som si ešte mohol urobiť zastávku v obľúbenom pivovare Wywar v Holiči.

Potom už definitívne späť do ČR a dokončiť etapu do Modřic u Brna, kde prespávam u kamarátov. Osemnásty deň už je v znamení dojazdu.

Užívam si ešte zachádzku skrz krásnym Moravským krasom a potom ešte nemôže chýbať zastávka v pivovare Clock, kde sa stretávam s kamarátkou Míšou a nafasujem nový dres (ten starý, niekoľkokrát zašívaný dostal poslednú ranu vlani na jeseň pri mojom neslávnom páde pri Poprade). Potom už priamy smer Hradec Králové.

Mierim rovno do obľúbenej hospody Malý Růžek, kde sa stretávam najskôr s kamarátom Marcelom a potom i s Vlaďkou, ktorá dorazí aj s ratolesťami.

Záver
Cesta namiesto plánovaných štyroch týždňov trvala 18 dní. Behom cesty som nezažil hlbšiu krízu a celkovo som išiel na euforickej vlne a dosť som si to užíval.

Aj cez pomerne slušné denné porcie kilometrov som si stále užíval krásnu okolitú krajinu (až na výnimky viedla trasa skutočne parádnou krajinou) a bolo dosť času i na interakciu s miestnymi. Predovšetkým v Turecku proste každého zaujíma odkiaľ, kam, ako, prečo a vždy vás radi pozvú minimálne na čaj.

Veľkou výhodou bola základná znalosť turečtiny, iným jazykom sa v tomto štáte moc nedohovoríte. Celú cestu som prešiel s jednou reťazou, jednými plášťami  a bez nutnosti meniť na bicykli čokoľvek iného (okrem jednej náhradnej duše).

Spával som väčšinou vonku, zhruba raz za tri dni som zvolil ubytovanie (už len kvôli dobitiu elektroniky a tak).

Čísla a ďalšie štatistiky
Štart: pondelok 6.6.2022
Dojazd: štvrtok 23.6.2022 (18 dní na ceste)
Celkom najazdené km: 4058 (225 na deň, minimum 78, maximum 280)
Celkom zdolané prevýšenie: 28075 metrov (1560 na deň, minimum 106, maximum 3201)
Celkový čas v sedle: 178 hodín 42 minút (celkom pekný pracovný mesiac – škoda, že mi za toto nikto neplatí)
Prejdených štátov: 9 (keby som prešiel riekou do Srbska, mohlo ich byť 10)
Vypitých čajov: hodne!
Vypitých pív: ešte viac!
Ako som si to užil: Moooc!

Páčil sa Vám článok? Pomôžte nám a zdieľajte ho
Tomáš Zaplatílek
Tomáš Zaplatílek

Hory, kolo, příroda, divočina, objevování nových a nových obzorů. Životní optimista každým coulem a milovník dobrého piva. Jinak také blázen či magor… Záleží na úhlu pohledu

Pridať komentár