Druhý zimný cyklonárez máme za sebou

Zima nám tento rok nepriala, sneh, ktorý padol ešte koncom jesene zobral fras. No nič. Aby to pretekári nemali len také suché, rozhodli sme sa prvý výšlap ťažkej trasy „okoreniť“ výstupom na Prednú Maguru – kopec nad Partizánskou Ľupčou z ktorého je nádherný výhľad na Liptov aj hlavný hrebeň Nízkych Tatier. Teda keď je pekne. Zjazd je ešte deň pred pretekom hlavne v spodnej časti plný blata, čo sľubuje neopakovateľné fotografie. No nič nám nehrá do karát, pretože majstri počasia SHMU hlásia mráz, oblačnosť na 50% a miestami dokonca úplný plech, blato teda nebude ale zas bude pekný výhľad.

O piatej cestou po auto márne hľadám na oblohe hviezdy, a tak nejak v kostnej dreni začínam cítiť, že borcom zas raz stroskotal predpovedný model na celej čiare. Blížime sa do Partizánskej Ľupče a hmla ťahajúca sa cez vrhol trate ako sopeľ po rukáve mi začína robiť starosti. Boli sme hore včera, fúkalo, hmla, kosa a na dohľad len pár bodliakov v tráve zabudnutých od leta. Snáď sme to vyznačili dobre, posledné, čo by nám chýbalo k šťastiu sú roztratení pretekári po lúkach a lesoch Nízkych Tatier.

Registrácia pretekov začala, vypisujú dotazníky, preberajú si čipy a ja mám tak voľáko viac času ako vlani. Sedím dnu na stoličke pri piecke, pozerám do okna a v tom ma zarazí. Šibe mi, alebo naozaj sneží? Vyleziem von do chladu dňa a rozhliadnem sa. To snáď nie je možné. Z oblohy padajú snehové vločky čoraz hustejšie, urobím pár krokov bokom, nech mi nezavadzia vo výhľade kostolná veža a pri pohľade na hory zahalené v mrakoch začínam rozmýšľať o skrátení trate a predsa len som čoraz bližšie k upusteniu od výšlapu až na Maguru. Boh vie, koľko tam nasnežilo. Možno tam brutálne fúka, viditeľnosť môže byť biedna, orientačné body na tej planine žiadne a hoci sme sa trasu snažili vyznačiť najlepšie ako sme vedeli, s hustou hmlou sme predsa len nerátali.

Do štartu 15 minút, stále sneží a s obratom k lepšiemu už ani nerátam. Nevadí, budem hore prvý a ak to bude tragické, zruším to priamo tam. Na druhej strane pretekári s tým rátajú, budú šetriť sily, pôjdu možno pomalšie a tam im poviem, že mohli pridávať, lebo vyššie už nepôjdu? Riskneme to! Pri výklade trate sa o skrátení nezmienim ani slovom, pôjdem vyššie a nejak si ich ustriehneme aj v hmle. Štart!

Záchranári sa rozídu na svoje miesta, časomiera beží a ja sa pomaly na ebajku doťahujem na pestrofarebnú tlupu pretekárov. Zdá sa mi, že tí na čele to hrotia nad limit obmedzenia 25km/h no nádeje vkladám do tiahleho stúpania nad dedinou. Z neho šťastlivo ukrajujem, beriem jedného po druhom ale prví stále nikde. Ty kokos, ja ich nedám. No to hádam nie! Nasleduje krátky zjazd a ešte jedno krátke stúpanie. Na displeji zapípa ikona BOOST a horizont sa blíži o čosi rýchlejšie. Ale ani to nemení nič na tom, že prví jazdci sa strácajú za ním, a potom ich zhltne les. Čo ti drbe? Odstavím na križovatke bike  a usmerňujem pretekárov na odbočku do lesa.

Posledný prešiel celkom rýchlo, vôbec som nemal pocit, že by som sa tam zašíval dáko extra dlho. Tak a teraz nás už čaká  dlhééé stúpanie, kde všetkých pekne „pochrúmem“, aby som bol na svojom fleku včas. Zákruta, ďalšia a ďalšia a po nej dlhá rovina. Nikto??? Nikto na dohľad! Zadné koleso lieta po práve prisneženom ľade, metre pribúdajú a keď konečne vidím na dostrel Imra, víťaza prvého ročníka, ukľudním sa. Buď je prvý, alebo prvý nemôže byť ďaleko. Nefunguje mi radenie, hovorí Imro. Čo? Nedá sa mi radiť! A čo tu preboha robíš? – preblisne mi hlavou. Ja by som sa pri takom niečom psychicky zrútil a vymetal posledné priečky, Imro si frčí na druhom fleku.

Odbočka hore, prví už prešiel. Čo ten chlap žere? Prví výšvih, druhý výšvih, chlapa nikde. Šľahnem ebajk do snehu, hádam mi toto vozítko v cene priemerného ročného platu Slováka nik nepojme a bežím hore skratkou. Vtedy sa na chvíľku aspoň zriedi hmla, ukáže sa slniečko a prví jazdec sa akurát rúti dolu. Atmosféra ako v Mrázikovi, stromy sú oblepené hrubou inovaťou a rovnako tak tráva, bodliaky a vlastne všetko, čo trčí nad snehom. Ok, vyznačili sme to dobre! Konečne vyberiem foťák a spravím pár cvakov. Nádhera. Nie na displeji, ale tu v reále. Pretekári bojujú so snehom a pomaly sa jeden po druhom blížia k vrcholu.

Keď ma minie aj Poliak Marcin volám o „poschodie“ nižšie, ako sme na tom. Posledný bol Poliak? On? Veď tu akurát prešiel. Tento rok sa mi zdá, že to všetkým odsýpalo oveľa rýchlejšie ako vlani. Balím veci a pomaly sa púšťam dolu. Cestou stretnem auto so záchranármi, nuž sa hneď pýtam, aký je stav? Tak trochu som mal hrôzu zo zjazdu, lebo som vedel, že čokoľvek poviem pred štartom, aj tak pôjdu ako šialení. Nič. Nič sa zatiaľ nestalo. SUPER! Tento deň ide zatiaľ perfektne.  Dobehnem posledného jazdca a nechám si ho na dosah, aby sa nám niekde nezapatrošil.

Nasleduje zjazd a už iba po asfaltke do cieľa. Ak sa všetci dostali v zdraví až sem, je veľká šanca, že to tak zostane. Ok chlapci, balíme. Chalani vyčistia križovatku a režeme na polievku. Cestou ešte stretnem záchranárov, ako uväzujú niečí bicykel na strechu. Čo je? Defekt. Hm. Dušu mám v aute, auto akurát prešlo, signál žiadny. Kámo, je to v háji. Mrzí ma to. Sneh na Magurke trošku zakryl ľad a hoci sa šmýka, je to oveľa lepšie ako tri dni späť. Vidím vlajky a cieľ druhého ročníka. Dali sme to!

Moc, moc, moc sa chcem poďakovať Jankovi Kubáňovi, ktorý rovnako ako vlani aj teraz dva dni drel svoj offroadový stroj, míňal dovolenku len preto, aby nám pomohol čo najviac. Rovnako Marekovi Paukovi, ktorý každý rok ochotne ženie tú svoju terénnu obludu z Mikuláša, a nechá si zabiť kopu z voľného času  preto, aby urobil pretek lepším a bezpečnejším hoci by vôbec nemusel. Rovnako veľmi ďakujme Horskej záchrannej službe za maximálnu ústretovosť a jej chlapcom za ochotu a nasadenie. Nesmiem zabudnúť na Lesný komposesorát v Partizánskej Ľupči za povolenie organizovať tento pretek v ich lesoch, obci, starostovi aj všetkým zamestnancom Obecného úradu, ktorí nám vychádzajú v ústrety najviac ako vedia. Ďakujem aj dobrovoľným hasičom z Partizánskej Ľupče, na ktorých som vlani trochu zabodol, za to, že nám vždy ochotne „vyčistia“ cestu, aby sme mohli bezpečne odštartovať a tiež Jankovi Kojšovi za odvoz vecí pretekárov do cieľa.

Je vás tak veľa, že vám musím dať  ďalší odsek. Veľké ďakujem ide aj pre Chatu Magurka za maximálnu ústretovosť, všetkým, ale všetkým dobrovoľníkom, ktorí dnes prišli urobiť pretek lepším len za polievku: Rado Snovák, Peter Ferianc, Matúš Klimáček, Martin Kováč, Julo Kúko, Michal Fillo. Ďakujem aj „nášmu“ Jurovi, za to, že je ochotný brázdiť lesy týždne pred pretekom, čistiť cesty, strihať kriaky, fotiť, točiť a neviem, čo všetko, a tiež bábám Baške a mojej manželke Maťke, za kopu vecí, na ktoré by som ja zabudol. Veľká vďaka aj Rasťovi Hatiarovi za jeho tímu za filmovanie preteku a tiež Alexandrovi Uhrinovi za fotografovanie.

A potom tu máme sponzorov, bez pomoci  ktorých by sme to nedali. Klobúk dolu pred spoločnosťou Sloger – importérom Rock Machine za parádne ceny pre víťazov a vlastne za podporu na všetkých našich akciách a výmysloch za posledných päť rokov! OOCR Liptov za pomoc pri organizovaní, propagácii a vlastne všetkom, čo s pretekom súvisí. Súkromnej klinike Spinn v Ružomberku za znášanie veľkej časti účtu za profesionálne zdravotné zabezpečenie preteku. Ďakujeme tiež značke NU3TION za podporu a ceny pre víťazov a rovnako tak značke HUSKY. Ďakujeme aj tajnému sponzorovi Peťovi 🙂

No a v neposlednom rade ďakujeme všetkým vám, ktorí ste prišli!
TU SÚ VÝSLEDKY: