Mesiac medzi Alpami — bicyklom.sk

Čo, prečo, kedy a ako?
Moja práca programátora je závislá len na prístupe k internetu, a tak som už dlhšie rozmýšľal, že by bola škoda nevyužiť to k dočasnému presunu „homeoffice“ na nejaké atraktívne miesto, ktoré by mi prinieslo zaujímavé cyklistické výzvy.

Po nejakej dobe študovania máp a rôznych ďalších informácií padla voľba na francúzske mesto Grenoble. Leží vo výške necelých 200 metrov pomerne dosť na juhu a je obklopené kopcami vysokými 2000 metrov a viac, ktoré sú pretkané krásnymi cestičkami.

Postupne zisťujem, že výjazd na každú stranu má niečo do seba, a že tu snáď neexistujú škaredé miesta.

Termínovo som sa potom rozhodol pre apríl – u nás bude ešte relatívne chladno, zatiaľ čo tu na juhu už by malo byť príjemne, ale ešte nie neznesiteľné teplo. Doba jedného mesiace sa mi zdala tak akurát.

Rozpačitý príjazd
Volím cestu autobusom, a pretože neexistuje priame spojenie do Grenoblu, zvolil som spoj Student Agency Praha – Lyon s tím, že tých zostávajúcich cca 120 km už predsa dorazím aj na bicykli hoci s veľkým batohom.

Napokon ma opantá radosť z toho, že som si pre istotu našiel záložný vlakový variant – prelom marca a apríla je tu naozaj aprílový, či skôr pocitovo zimný – chumelice, kosa, hnus… Úplne mi stačí prejazd po Lyone a po Grenoble.

Vybrané ubytovanie zaistené cez Airbnb nemám problém nájsť a dohodnúť sa s majiteľmi tiež nie (hoci nevedia anglicky a moja francúzština je dosť mizerná). Prvý týždeň počasie cyklistike nie úplne praje, ale to sa rýchlo zlepšuje a ja konečne môžem začať spoznávať okolité sedlá a vŕšky…

Cesty okolo komína
Cez týždeň musím dopoludnie väčšinou pracovať a na bicykel leziem až okolo druhej poobede, ale rýchlo nachádzam obľúbené „poldenné“ trasy. Medzi tie top určite patrí okruh cez lyžiarske stredisko Chamrousse, pri ktorom človek vystúpa do nejakých 1700 metrov (kde aspoň zo začiatku je ešte pomerne dosť snehu) a zvezie sa zas dolu, do necelých 200 metrov v Grenoble. To všetko na cca 60 km.

Postupne zisťujem, že výjazd na každú stranu má niečo do seba, a že tu snáď neexistujú škaredé miesta. Ako inak, keď je mesto obohnané hradbou troch pohorí – Vercors, Belledone a Charteuse. No a keď túžim po odpočinkovom dni a odfúknutí si od kopcov, vyrazím po krásnej cyklotrase pozdĺž rieky Isere a užíva si výhľady na kamenných velikánov zospodu.

Celodenné víkendové výpravy
Podnikol som dva plnohodnotné celodenné výlety. Prvý z nich smeroval na juh pohorím Vercor. Cestou tam sa pokúšam držať čo najbližšie k hrebeňu. Ženie ma to stále do kopca a z kopca po krásnych úzkych cestičkách a zasnežené obri mám ako na dosah ruky.

Pôvodný plán cestou späť preskúmať druhú stranu údolia a kopčeky tam musím prehodnotiť, pretože prvá časť ma tak vyčerpala, že už volím iba „rovnú“ hlavnú cestu pozdĺž rieky. Aj tak som na 200 kilometroch nastúpal 3500 metrov.

Druhým celodenným výletom bola cesta na preslávený Alpe d´Huez. Ten je priamou cestou vzdialený 60 kilometrov. Ja si to ale spestrujem a pridávam si ešte jedno výživné sedlo cestou tam.

Na samotný Huez vychádzam krásnou, autoprázdnou bočnou cestou, užívam si plnohodnotný zjazd a následne si pridávam ešte prejazd dvoch menších sediel. Celková denná bilancia činí 160 kilometrov a 3600 metrov prevýšenia.

Veľkonočný výlet cez pani Veternú k moru
Na Veľkú noc mi vychádzajú štyri voľné dni a predpoveď počasia vyzerá dobre. To sa musí využiť. Príde mi škoda, keď je to more tak blízko (cca 300 km), nejsť k nemu pozrieť. Pri plánovaní trasy si všímam, že neďaleko trasy je aj môj obľúbený vrchol – Mont Ventoux.

Ten ma má naviac následne čakať pri letných pretekoch Three Peaks Bike Race a prejsť si to na nečisto nemusí byť od veci. Trasu teda trochu ohýbam a veterný kopec značím do itenerára.

Na poslednú chvíľu mi do toho prichádza nejaké nachladnutie (alebo možno covid?). Každopádne som rozhodnutý, že to skúsim, a keď to nepôjde, tak sa vrátim. Ale ono to ide! Prvý deň dokonca parádne a ja som o po tretej popoludní na úpätí dlhého stúpania na Ventoux.

Prvá časť utiekla pomerne svižne. Kríza prichádza až v záverečnej prudkej pasáži. O to lepšie ale chutí zaslúžené vrcholové pivo a úžasný „nekonečný“ zjazd. Keď o nejakých 40 kilometrov ďalej rozkladám tábor na spanie pod urasteným stromom, tachometer ukazuje 250 kilometrov a 3300 metrov prevýšenia.

Druhý deň ma čaká pomerne pohodový dojazd k moru, kde na malej opustenej pláži prebieha povinná kúpačka a môžem ťahať zase na sever. Ale ten protivietor! Je to skutočné utrpenie. Miestami po rovine pri pomerne ťažkom prevode idem sotva 15.

Náramne ubíjajúce, ale beztak sa pomaly posúvam cez mesto Avignon až k pohoriu Vercor, ktoré sa rozhodujem tentokrát obísť zo západu. Za druhý deň mám najazdených 210 kilometrov a nastúpaných 1800 metrov, no síl ma to stálo určite viac, než prvý deň.

Noc vo vyššej nadmorskej výške je dosť chladná a vlhká (rosa mi pekne zmočila spacák). Ráno naviac zisťujem, že ma predošlí deň niekde opustila jedna rukavica, čiže prvé zjazdy sú hodne nepríjemné. Krásne výhľady na kopce okolo to ale robia trochu znesiteľnejšie.

Každopádne kopce nie sú len okolo, ale aj v ceste a mne pomerne začali značne dochádzať sily, a keď sa zase pridal protivietor, stojí ma pokračovanie už skutočne veľa síl. Našťastie to po vynechaní ďalších odbočiek už nie je až tak ďaleko a ja som nakoniec na obed po 140 km a 2200 výškových metroch dokrútil späť domov do Grenoblu.

Nachladnutie, ktoré som úspešne odignoroval sa predsa len prihlásilo o slovo a ja som celkom rád, že mám ešte jeden voľný deň, kedy to môžem vyležať a nechať telo trochu odpočinúť. Ale výlet za to určite stál!

Necyklistické dobrodružstvo
Keď počasie práve nepraje alebo som mal skrátka bicykla tak akurát dosť, podnikal som chodecko-bežecké výlety. Okrem krátkych výklusov za domom tak šlo napríklad o výstup na kopec Mouchorette (1901), ktorý moju pozornosť dráždil hneď od počiatku, pretože som naň pozeral z okna, ďalej jeden z najprudších vertikálnych kilometrov na Grand Serre (2141) a tiež neuveriteľne ostrý, ale tiež absolútne úžasný hrebeň Nerona (1298).

Aj keby tu človek nemal bicykel, nudou by určite nezomrel, lebo ciele by len tak rýchlo nedošli.

Cesta domov
Už od začiatku som plánoval, že späť by som to rád vzal po vlastnej osi. Ostávalo len vyriešiť, ako sa zbaviť počítača a ďalších „zbytočností“. Nakoniec volím poštu. Nemám z použitia tohto variantu najlepší pocit, ale našťastie všetko dobre dopadlo a balík to dokonca stihol domov rýchlejšie ako ja (veľmi tesne).

Je mimo rozsahu tohto článku popisovať cestu podrobnejšie, uvediem len, že som ju pojal odpočinkovo, vyhradil som si na ňu celý týždeň a cestou si užil ešte trochu Francúzska, rýchlo prešiel Švajčiarsko a pozdĺž Dunaja sa trajdal Nemeckom, kde som si dosýta užil bavorskú pivnú pohostinnosť.

Posledné dva dni cesty z Regensburgu ma sprevádzal kamarát, čo bolo príjemné spestrenie.

Zhodnotenie
Grenoble, či skôr oblasť okolo neho, ma úplne uchvátili a určite by som sa tam rád vrátil – myslím, že zaujímavé miesta som zďaleka nevyčerpal a ďalší minimálne mesiac by som nemal problém stráviť tam.

Mimo toho ma veľmi príjemne prekvapila miestna pivná kultúra – ohromné množstvo minipivovarov produkujúcich špičkové pivá – za celý pobyt som sa nemusel uchýliť k vínu 🙂