Monte Zoncolan na jeden záťah

Minulý rok sa kamarát Laco chystal po prejdení všetkých vŕškov v okolí na prejazd Monte Zoncolan tam a späť alebo niečo podobne zvrátené. Z Ovaru nahor už mu to ale nevyšlo a ja som si z neho uťahoval, že sa tam nakoniec dostanem skôr než on. No a on sa toho chytil a urobil z toho výzvu – preteky na trase Bratislava – Ovaro – Monte Zoncolan. Aby to bola väčšia zábava urobili sme z toho otvorenú akciu…

Na štart pripraviť
Nakoniec sa nás v piatok v 17:00 zišlo pod bratislavským mostom Lanfranconi šesť odvážnych kusov. Keď sa rozhliadnem, vidím, ako klasicky bikepackingovo nabalené cesťáky s výbavou, s ktorou by som sa nebál vyraziť na týždeň, tak bicykle pripravené na dvojhodinovú časovku.

Rakúska placka
Rakúske rovinky s ľahkým vetríkom v chrbte rýchlo ubehli. Hneď zo začiatku sa mi podaril drobný kúsok s bonusovým kopčekom navrch. Ale v Eisenstadte bolo pekne, ostatní sa tam na rozdiel odo mňa nepozreli. Ešte predtým som naraz ucítil, že mi niečo uviazlo pod okuliarmi vedľa oka.

Skúsil som to prstom vyškrabnúť. Auu! Včielke sa môj prst zjavne nepáčil, a tak mi tesne vedľa oka naprala žihadielko. Behom tridsiatich minút celá polka tváre krásne natiekla a úplne horela. Na pravé oko som cez opuchnuté viečko takmer nevidel. Ale asi za štyri hodiny to bolo zas dobré, takže pohodička, proste som to neriešil a išiel…

Daždivá noc
Prvou rozcvičkou po rovinách je sedlo Semmering. To dobre poznám predovšetkým z väčšiny ročníkov pretekov Three Peaks Bike Race a užívam si ho. Nemáme trackery, ale dohodli sme sa, že cca po 100 km budeme zdieľať polohu do whatsupovej skupiny. Vidím, že niektorí za to od začiatku pekne vzali a sú už celkom ďaleko predo mnou…

Predpoveď vravela, že okolo polnoci by mohol prísť nejaký dáždik. V 0:10 začína drobno mrholiť. Hovorím si, že keď to bude takto, tak je to pohoda. Tak to ale neni – za chvíľu začína pekný lejak. Do toho sa ochladí a začne chrstať voda z mokrej cesty. Tretry sú hneď durch a mokrý zadok tiež nič moc – tu mi chýbala podsedlová kapsa, ktorá celkom dobre supluje zadný blatník.

Asi za 45 minút sa dáždik začína vytrácať a za ďalšiu štvrťhodinku už ani toľko nešpliecha z cesty a ja si hovorím, že to nakoniec nebolo také zlé… A je to tu znovu a silnejšie. Som práve v stúpaní na takmer tisícmetrové sedlo Obdacher. Nahor sa zahrejem šliapaním a pri nízkej rýchlosti ani voda z cesty nie je taká zlá. Ale priebežne sledujem, ako s rastúcou výškou klesá teplota. Na zjazd sa naozaj neteším.

A nie je o čo stáť. Cca 5 stupňov, sprcha zhora i zdola, mordor… Rád by som zastavil niekde pod strechou a ohrial sa, ale vyhodnocujem to tak, že beztak nemám čo na seba a by mi v mokrom oblečení ešte väčšia kosa, než keď šliapem. Je to vážne očistec.

PREČÍTAJTE SI TIEŽ: Veľkonočný výlet nielen k moru
Mám to šťastie, že sa mi aj tento rok naskytla možnosť presunúť na mesiac svoj home office do krásneho francúzskeho podalpského mesta Grenoble. Tu opäť podnikám plno krásnych výletov po super krásnom okolí. A potom je tu Veľká noc – 4 dni voľna.

Už si plánujem, že až dorazím ráno do Klagenfurtu, zabalím to a sadnem na vlak.Slabnúci dážď a prvé záblesky brieždenia ale môj silne narušený morál napravujú. V Klagenfurte tak len dávam na benzínke raňajky a pokračujem pozdĺž jazera do Villachu a ďalej na kopec. O 9:30 som v Taliansku.

Pod kopcom
Už je zase príjemné teplo, nový pekný deň. To človeka trochu povzbudí. Tracker už moc nekontrolujem, ale tuším, že niekto je predo mnou, niekto aj za mnou. Keď si naberám pri prameni vodu, darí sa mi pri odjazde hodiť tigra. V rýchlosti 2 km/h sa otáčam na kaluži z pramienka,  keď v tom mi ukĺznu zjazdené plášte a ja idem na bok. Kolo v pohode a ja len drobná odrenina na kolene.

Smejem sa sám sebe. Naviac ma v tej chvíli akurát predbieha Mišo. Stretnem ho o kus ďalej, keď raňajkuje pri ceste. Ja na desiatu zbehnem do dedinky. Potrebujem do seba pred kopcom ešte natlačiť niečo okrem sladkostí. Nakoniec v miestnom obchodíku kupujem bagetu a pesto. Super kombinácia.

A potom už sa pozvoľna stúpa do Ovaru, úvodného bodu záverečného brutálneho stupáku. Na začiatku dediny ma docvakne Laco a vyzerá pekne naspeedovane. Smejeme sa, ako sa tá naše pôvodne spoločná výzva presúva do ďalšieho rozmeru, keď sa tu takto stretávame po 500 km.

Je 13:15 a my rovno vyrážame v ústrety deviatim kilometrom, na ktorých nastúpame cez 1100 metrov – presne to, čo chcete po 500 km a neprespanej noci.

PREČÍTAJTE SI TIEŽ: Three peaks bike race 2022
TPBR sú bikepackingové preteky bez podpory naprieč alpskými (a niekedy aj pyrenejskými) horskými sedlami.  Štartuje vždy z Viedne a cieľ je striedavo vo francúzskom meste Nice alebo španielskej Barcelone. Na trase sú dané tri checkpointy a zvyšok trasy si pretekár plánuje sám.

Záverečná „rovinka“
Nad dedinkou míňame vedľa bicykla sediaceho Miša. Laco drží stabilné pozvoľné tempo. Ja idem o trochu rýchlejšie, ale musím čo chvíľu na pol minútky zastaviť a vydýchať sa, takže sa asi dvakrát míňame. Vôbec mu to s tou náložou a ťažkým bicyklom nezávidím.  Nakoniec ho nechávam za sebou.

Od tretieho do šiesteho kilometra ide priemerný sklon cez 15 %. Ja s láskou spomínam na svoju 40 zubovú kazetu na starom bicykli. Tu mám 34 a v súčasnom stave mi to príde pekelne málo. Po najdrsnejšej prvej polovici sa stúpanie ľahúčko ukludňuje, ale zadarmo to určite nie je.

Pred vrcholom ma ešte čaká prejazd tromi tunelmi. Za nimi už vidím na obzore vrchol. Tak už to ide lepšie, aj keď príde ešte jedna strmšia pasáž.

Zaslúžený cieľ, oslava a domov
O 14:15 som hore. Obídem si koliečko k vysielaču, oblečiem bundu, vyfotím pár výhľadov a kochám sa pohľadom na záverečné serpentíny, po ktorých som prišiel a čakám, kedy sa na nich objavia kamaráti. Prvý je Laco, ktorý dorazí asi 20 minút po mne. Doviezol aj vrcholové pivo!

Za nejakú chvíľku sa pod nami objaví aj Mišo. Lukáš a Matúš to nakoniec zabalili a na kopec nepôjdu. Miro je v začiatku stúpania. Po viac než hodine a pol na kopci už som stačil pekne vymrznúť a ďalšie čakanie už nedávam a spúšťam sa do prudkého zjazdu. Chlapci idú chvíľku za mnou, takže Miro má nakoniec vrchol sám pre seba.

Dole v Ovare dávame najskôr pivko, a potom pizzu a pivko. Rozlúčime sa s Mišom, ktorý má ubytko tu a vyrazíme na posledných 20 km do Ampezza, kde máme ubytko my. Cesta už nám moc nechutí, ale dáme ešte pivnú pauzu a v pohode to dorazíme.

Po sprche na ubytku ešte vyrážame do miestneho baru na záverečné pivko. Ráno už len 30 km z kopčeka do Carnie na vlak. Čakajú ma celkovo štyri prestupy a do večera sedím vo vlaku. Príde mi, že to trvá skoro dlhšie ako na bicykli. Ale keď to preložím dostatkom piva, dá sa to celkom dobre vydržať. Po siedmej večer som v Pardubiciach a čaká ma posledných 20 km pozdĺž Labe do Hradce.

Bol to super výlet, chlapci díky!

Príprava a výbava
Určite s vyplatilo naordinovať si posledný týždeň (alebo aspoň pár dní) pohodovejší režim a nepreháňať to s pivkom. Myslím, že forma bola na moje pomery slušná. Výbavu som tentokrát skúsil maximálne osekať. Do poslednej chvíle som zvažoval, či brať páperku.

Do batôžku už by sa pchala ťažko (ešte by som ju musel baliť do igelitu) a podsedlovku som tentokrát brať nechcel. Takže bunda zostala doma. Vo výsledku mi to možno aj pomohlo, keby so ju mal, skoro určite by som premrznutý v noci zastavil na nejakej zastávke a hrial sa v nej. Takto som sa nemusel zdržovať. Čo som naopak vzal a ocenil v zjazde zo Zoncolanu boli rukavice a buffka.

Preteky v číslach
Štart: Bratislava, most Lafranconi
Cieľ: Monte Zoncolan
Vzdialenosť: 511 km
Prevýšenie: 4680 m+
Celkový čas: 21:45 (z toho v pohybe 20:15)
Priemerná rýchlosť: 25.2 km/h (pod kopcom bola ešte cez 26)
Vypitých pív behom pretekoch: 0 (ako fakt! Ale hneď po pretekoch som to dohnal vrchovatým pomerom)

Mohli by Vás zaujímať tieto súvisiace kategórie produktov