Na otočku v horúcom Macedónsku

..taký bol môj víkend v skratke. Samozrejme, že s bicyklom a na pretekoch, tentokrát s reprezentačným tímom.

Cesta začína v piatok ráno z B. Bystrice. Hladko a bez nejakých väčších obmedzení míňame hranice s Maďarskom a následne Srbskom. Cestovanie ma obvykle baví, človek sa má vždy čo pozerať.

Aj keď Srbsko spoza okna je dosť monotónne, no mestá ako Novi Sad či Belehrad vždy očaria. Noc ešte prespíme neďaleko hraníc s Macedónskom na srbskej strane. Je už podvečer, keď prvý raz vyliezame z auta a to teplo vás doslova prefacká. Už sa to začína…

V sobotu ráno prekročíme hranice na ceste za našim cieľom, ktorým je prvé väčšie macedónske mesto Kumanovo. Po hlavnom meste Skopje a Bitole je Kumanovo tretím najväčším v (už po novom) Severnom Macedónsku. Ubytujeme sa na okraji mesta, zhodíme veci a na obed už mierime na tréning trate.

Tá sa nachádza na kopci priamo nad domami s veľmi pekným výhľadom na okolie. Čo sa mi až tak nepáči je tá teplota. Garmin ukazuje 39 stupňov a už len pri ľahkej jazde srdce bije ako o život, kropaje potu nestíhajú vytekať z prilby a voda v bidóne tuším takmer vrie 🙂 .

Trať je veľmi prírodná s jedným dlhým stúpaním v úvode a neustálymi zákrutami nahor či nadol. Nič, čo by mi tu sedelo som zatiaľ nenašiel, bude to boj. S Harim pokrúžime pár kôl a utekáme z toho pekla na ubytko.

Večeru zhltneme v centre mesta a v neskorších hodinách s veľmi príjemnými teplotami ešte stíhame pozrieť zákutia tohto mesta. Prvé, čo si človek všimne je ten balkánsky život. V meste to žije, na každom rohu plno ľudí, stánkov, atrakcií atď.

Zatiaľ to tu nie je skazené modernými technológiami.. na druhej strane, nechýba tu poriadny bordel, či už na okraji miest alebo rovno znečistené vodné toky, ktoré sa už vodnými hádam ani nedajú nazvať.

Nedeľa začína ľahkou jazdou doobeda, kým teploty „nehicujú“, no Garmin už ukazuje 36 stupňov. Štart je naplánovaný o 15-tej, stíham ľahký obed a pomaly sa treba aj chystať. Z pohodlia tieňa vychádzame hodinku pred štartom, peklo začína.

A veru, že aj bolo! Po štarte si tak v duši opakujem: neprepáliť, neprepáliť.  Po prvom kole sa usádzam na 9 mieste a začína boj predovšetkým so sebou samým. Vlastne, preteky v týchto podmienkach boli tak náročné, že väčšinou každý bojoval predovšetkým hlavne so sebou.

Niekto to zvládol lepšie, niekto horšie a takí Gréci si celkom užívali parádne jarné teploty 🙂 . Aj keď voda pomaly začína vyvierať a tempo spomaľuje, stále držím náskok, ba dokonca sťahujem pretekára predo mnou.

Valím zjazd cez kamenisté úseky do posledného kola iba keď zrazu tresk. Z toho čo vidím teraz na ráfiku to musela byť ostrá skala, tá pravdepodobne znížila tlak v kolese a v následnej strmej točke vyzúvam plášť a usteliem si na pekne tvrdú zem.

Neostáva nič iné, len vziať bicykel do rúk a utekať do depa. Na jazdu na prázdnom ráfiku rozpočet nemám. Depo je poriadne ďaleko a ja strácam pozície. Psychika dostáva veru zabrať a telo tiež. Kto vie aké je bežať dlhý kopec v tretrách Sidi mi určite rozumie 🙂 .

V depe tréner mení koleso, využijem chvíľku na ovlaženie a pokračujem. Žiaľ, top 10 je už ďaleko a pol kola na dotiahnutie nestačí. V cieli pozícia č.14.

Už dlho som nedostal taký poriadny náklad na organizmus, tepy neustále prekračovali hranicu 190 a pot stekať po tele ako horské potoky v Tatrách. Dozvedám sa, že Hari je víťaz, páni, s obrovským obdivom mu pogratulujem.

Veci zbalené a hor sa preč domov z tohto tepla!

Aj keď to tak nevyznelo, som strašne vďačný za takúto skúsenosť. Nájsť pre mňa „liek“ na tieto horúce krajiny sa mi ešte nepodarilo, no aj tak som si výjazd užil. Dovolilo mi to spoznať opäť v krátkosti novú krajinu, prostredie a tiež nových ľudí. Domov sa vraciam pekne „dodžubaný“ no s chuťou do ďalšej práce. Ide sa na to!