Slavošovský tunel a Koprášsky viadukt

Fotky nedokončeného tunela som sledoval už dávno a teraz sme sa konečne vybrali na výlet aj do týchto častí Slovenska.  Cestujeme od nás z LM smer Poprad, Vernár, ktorý je momentálne plný semaforov a za kopcom už poď ho na Slovenský raj a následne cez Dobšinský kopec a dedinky na kraj Slavošoviec.

Značky upútavajúce na tunel stretávame už dosť dávno pred dedinou. O to väčšie prekvapenie je, že v dedine je to s tabuľami už slabšie a trochu blúdime až nás konečne navigácie zavedie do bočnej uličky vychádzajúcej z dediny. Auto necháme tu hoci musím priznať, že nie úplne kľudní (ale nič sa neudialo, sú to len predsudky).

Vyberieme bicykle, naložíme psa do košíka a poď smerom k lesu. Prašná poľná cesta sa sotva rozbehne pod kolesa, keď už vidíme bránu označujúcu vstup do tunela. Pár drevených schodov a potom už pekné nové pozinkované či aké to sú. Zídeme nimi a sme dnu. Chladná čierna diera, zo stropu kvapká voda a svetlo v nedohľadne.

Ráčte vstúpiť

Zapíname lampáše (ktoré sme si mimochodom zabudli a museli sme nejaké kúpiť v Poprade) a (bol to dobrý nápad) púšťame sa dnu. Tunel na celej svojej dĺžke mierne zatáča vľavo a tiež stráca výšku, takže nám stačí sedieť na bicykloch a pozerať pod kolesá. Podklad tvorí mohutná naklonená betónová vrstva s kanálmi pre odvod vody každé dva metre a stred tvorí hlboký kanál, ktorým všetka voda odchádza na druhú stranu hory.

Je tu chladno a ticho. Zvláštny pocit. Dokonca aj naša večne ubrechaná psica usúdi, že pre prežitie bude istejšie zaliezť do košíčka a tíško sa triasť strachom. Ale diera je to vysoká a široká, na strach moc nie je dôvod. Východ je zaujímavý, keď sa do tmy zarežú prvé lúče svetla a v opare z vlhkého vzduchu vidieť zelenú džungľu vonku.

Pokračujeme už lesom a lúkami, na ktorých nás celkom trestá neúprosné poludňové slnko. Prejdeme ešte jeden tunel a sme pri viadukte. Ohromná stavba, ktorá je tiež na nič. Prejdeme ňou na druhú stranu a spúšťame svoje zadky dolu cez dediny po hlavnej ceste až do Jelšavy. Ak dúfate v nejakú kofolu, obed, zmrzlinu a posedenie na námestí, zoberte si radšej viac vecí do batoha. Moc tu toho nie je a mám pocit, že tunelom sme neprešli iba na druhú stranu hôr ale aj 60 rokov v čase. Žiaľ, smerom späť.

Z Jelšavy hore

Stúpame zas do hôr, aby preškrabali naše komerciou rozmaznané telá na druhú stranu k autu. Lesná cesta nás našťastie schová do tieňov bukov a my si užívame túto jazdu, lebo byť v pekných listnatých lesoch je pre nás sviatok. Vyštveráme sa hore odkiaľ vedie modrá k Ochtinskej aragonitovej jaskyni a potom smerom dolu.

Inak táto jaskyňa je jedna z troch prístupných tohto druhu na svete. Vstup nám újde o desať minút, ale je pol štvrtej a moc to teda neznásilňujeme. Modrá sa ukáže ako turistická s celkom prudkým klesaním v kriakoch. Túto možnosť zavrhneme, zhltneme v neďalekom hoteli polievku a naskakujeme na lesnú cestu v zelenej farbe.

Späť k Slavošovskému tunelu

Pôvodný plán nevychádza a akosi sa zvezieme o hodný kus nižšie. Našťastie sa mapa načíta aj v tomto konci svet a odčítame z nej, že najlepšie to bude pustiť dolu k východu tunela. Tak si ho teda dáme ešte raz z opačnej strany. Tu sa z neho valí poriadny chlad, moc sa nezdržujeme, vyberieme lampáše a ideme.

Čím sme ďalej tým je vzduch teplejší až napokon zdarne dôjdeme k jeho východnému vstupu. Vyteperíme bicykle schodmi a spustíme sa k autu, ktorému nikto neublížil. Chcem poďakovať dobrovoľníkom, ktorí sa o tunel starajú. Nenašli sme tu žiadny neporiadok, žiadne smeti, žiadne čmáranice.

Škoda. Keby bola takáto vec niekde na západ, bola by z toho cyklotrasa ako svet s obrovskou návštevnosťou. Tu sme stretli za celý čas iba dvoch cyklistov.  GPX na stiahnutie som naklikal iba v mape doma, nemusí byť úplne presné, ale myslím, že vás dovedie kam treba.

Stiahnuť súbor trasy vo formáte .GPX