Stráž prírody a cyklisti

V polovici novembra som sa rozhodol “vybehnúť” bicyklom k Útulni pod Ďurkovou, kde som si všimol, že vedie cesta po ktorej občas vyvezú nejaké tie potraviny a zásoby hore. Cyklotrasa vedie len dolinou po asfaltovej ceste, kde končí hlboko v doline. Odtiaľto už serpentínami k chate vedie len lesná cesta, pekná, udržiavaná a takmer stále stúpajúca z listnatého lesa až po hornú hranicu kosodreviny Nízkych Tatier.  Rozprúdila sa diskusia, či tam smiem, alebo nesmiem, keďže tam cesta síce je, ale nie je to povolená cyklotrasa. Zákaz sa mi zdal nelogický, ale budiš.

Hneď najbližší víkend som mal možnosť stráviť deň s členmi Stráže prírody na Kráľovej holi, kde mali víkendovú službu. Aj tu podľa ich slov zápasia s cyklistami, ktorí nedodržujú pravidla a s bicyklom pokračujú ďalej po hrebeni Nízkych Tatier. A to je dôvod pre ktorý zatiaľ neexistuje cyklostrasa k Útulni pod Ďurkovou. Správa národného parku má obavy, že by cyklisti od útulne pokračovali  ďalej na hrebeň, ktorý je naozaj od chaty už iba kúsok.

Povedzme, že zákaz pohybu po horských lúkach na hrebeni považujeme za správny, alebo minimálne, určite by tomuto prírodnému prostrediu neprospelo, keby sa pomedzi húfy peších turistov začali motať ešte cyklisti. Ok. Ale zakázať lesné cesty? Vrátil som sa teda pár rokov späť, konkrétne do roku 2012 kedy sa plánovala novelizácia zákona obmedzujúceho pohyb cyklistov v lesoch. Práve vtedy sa v rozprave k nemu dušoval poslanec Ing. Ľuboš Martinák, že cyklistov z lesa nebude nikto vyháňať a niekoľkokrát spomenul, že celková dĺžka lesných ciest na Slovensku je väčšia ako obvod rovníka Zeme. Sláva. Všetci sa máme kde voziť. Prax ale ukazuje opak. Cyklisti sú prekážkou všade a vozenie po lesných cestách nie je výnimkou. Chcel som pána poslanca požiadať o vyjadrenie s odstupom času, žiaľ, nestáli sme centrále za odpoveď.