Ako som nezožral všetko, ale vyšiel za mesto

Moc do súvisu to nedávam, ale možno aj preto, že mi akurát odbilo 45, dostávam voľno a Maťa ustráži náš obchodík tento piatok sama. Plány mám celkom veľké, ale radšej nikomu nič nepoviem, veď kto vie, kde ma zavarí? 

Schrústam poriadne raňajky, nachystané chleby prilepím izolačkou na rám, rozrobím do fľaše gumydžús, uchytím Garmin, zbalím ľadvinku, naladím prednú brzdu a je pol ôsmej, keď konečne odchádzam z predajne.

Dnes to nebudú žiadne preteky – veď vlastne ako posledných 20 rokov – pôjdem len tak na pohodu. Ako základný kameň výletu volím postup krajne opatrný a teda nezhorieť hneď na štarte. Kde štimuje najľahší prevod, radím najľahší a vôbec sa tým netrápim.

Popod horu na Magurku

Vyleziem za Závažnú Porubu, prejdem Iľanovom, trochu Ploštínom a už točím plachty na juhozápad k Demänovej, vnorenej v doline za zvlnenými poliami Liptova. Lúkam zobrala sviežosť prichádzajúca jeseň, plížiaca sa každou nocou bližšie a bližšie. Aj vietor tancujúci na zohnutých chrbtoch oviec ostrihaných ešte z leta už cítiť chladom. Neradno dlho zastavovať.

Pavčina, Lazisko a ďalšie stádo oviec. „Dnes ti aspoň tak nepečie,“ kričí pastier držiac svoje dve kólie a ja s ním pod zatiahnutou oblohou súhlasím. Prefrčím zvyškami niekdajšej asfaltky a niečo pred Partizánskou Ľupčou vnorím svoje stopy do tône lesa.

Fučanie vetra nahradzuje moje. Cesta stúpa kolmo na vrstevnice, no neskôr naveľa, naveľa zatočí vpravo a nesie ma lesom až pod vrchol Prednej Magury. Rozmýšľam, či míňať sily, určite budú neskôr chýbať, ale potiahnem tých pár metrov a mrknem na Liptov z tohto vŕšku poznačeného na môj vkus trochu priobrovským krížom.

Zjem prvý chlieb, nejakú tyčinku, oblečiem bundu a vrhám seba aj bicykel do dlhého zjazdu. Na Magurku pôjdem lesom, asfalt ani neuvidím. Zjazd, stúpanie, zjazd a zas stúpanie stále po ľavej strane doliny, občas s peknými výhľadmi. Doplním do fľaše vodu obohatenú antimónom týchto hôr a za potlesku chatárov zubami-nechtami driapem stúpanie na Magurku.

Pauza. Poprosím si džús s vodou a preložím to haluškami s bryndzou. Kým sa zjavia na stole, driemem na slnku a rozmýšľam, čo ďalej.

Ďalej cez Lúžnu

Nahodím bundu, veď výlet pokračuje zjazdom a hneď potom prudkým stúpaním, asi len nedávno nanovo vysypaným hrubou kamennou drťou. Pochvaľujem si. Priam ideálne na bicykel. Ešte trochu stúpania a konečne nasleduje oddych v jazde cez Lúžnu do Osady.

Až tak samo to nejde, točím, nech som dolu čím skôr, keď pri mne pribrzdí auto s otvoreným okienkom.
„Dobrý deň. Z Mikuláša?“
„Áno.“
„Ja som ten z Krtíša, kupoval som u vás bicykel.“
„Ja viem!“

Prehodíme ešte dve vety, no to už zozadu zúrivo trúbi passat hrdého štvrtého majiteľa. Zamávame si prostredníkmi a na chvíľu sa zarazím nad krásou slovenčiny, ktorá dokáže v štvorslovnej vete s významom obsiahnuť dva vulgarizmy.

Smrekovica

Cyklokorytnička ma nikdy obzvlášť nebrala, ale tento úsek okolo Liptovskej Osady je naozaj pekný. Niekde pred Bodegou vcucnem prvý aj posledný gél tohto výletu. Tak to teda skúsim. Točím vľavo na Smrekovicu.

Slnko pečie, vietor úplne ustal. Za zákrutou sa črtá tá mašina, ktorá asfaltuje cesty. Matka svätá, len toto mi tu chýbalo. Novučký čierny asfalt, ktorý lepí gumy sťa by med, a k tomu ten príšerný smrad tuhnúcej predvolebnej hmoty.

Hlavne kľud. Veď sme na Slovensku. Neexistuje, aby vyasfaltovali 8 kilometrov cesty. A tak aj je. Zalepili len pár miest, kde bola cesta najhoršia, takže smrad nechávam za sebou a môžem sa plne sústrediť na svoju vykapávku. Ešte 7 kilometrov. 6. 5. 4. Už by som to aj zabalil, ale som strašne smädný. Mám plné brucho elektrolytov a jediné, po čom túžim, je dať si hore čistú minerálku.

Poprosím si hneď tri, jednu kolu a horalku. „Horalky máme iba na recepcii,“ odpovedá inak veľmi milý čašník, keď v rohu poličky zazriem, opretý o stenu posledný balíček slaných DRU tyčiniek. Jo. To je ono! Zožeriem ich všetky asi na tri hlty, čistú vodu nalejem do fľaše, zvyšok dopijem a stiahnem kolu.

Cestou cez recepciu sa pýtam, koľko tu stojí izba, ak by som sa nespamätal. Ženy sa rozosmejú, ale vtip to byť nemal. Vídem von a tam nad bicyklom stojí pán.
“Kde to má baterku?”
“V prehadzovačke.”
“Som si aj myslel, lebo toto je riadny kopec.”
“Veru”

Tiene už sú celkom dlhé, ba i vietor zmocnel, zabral na svojej práci dotiahnuť sem zajtrajší dážď. Čo teraz? Beriem si pár metrov zjazdu na rozmyslenie, keď stočím vľavo a skúsim to trochu vyhrotiť ešte hrebeňom.

Na Jánošíkovej kolkárni som na dnešné pomery celkom rýchlo. Vzduchom znie stále nejaké dunenie. Chvíľku polemizujem, či je pôvodcom vietor, lietadlo alebo blížiaca sa búrka, ktorá sa formuje z tmavých chumáčov ničoty niekde na oblohe za stromami, kam nevidím? Šťastie praje pripraveným, vraví sa. Ja nemám nič. Zacvaknem pedále a dúfam, že naša odveká dohoda s prírodou platí aj dnes a za všetky pozbierané papieriky na cestách aj chodníkoch mi nehodí do cesty meďveďa, nedajboh, búrku.

Ružomberok 14 kilometrov. Na výhľady dnes dáko nedbám. Všetko idem v pedáloch, ale v zjazdoch som opatrnejší ako inokedy. Ľudí tu o takejto hodine už niet. Spoločnosť mi robí iba moje popiskovanie a Exepérix, Exepérix, hlás sa, hlás sa! Ľudia dobrí, neviem, kde sa mi to v hlave vynorilo, ale po Ružomberok si to poviem asi 40-krát. Našťastie som tu úplne sám.

Miniem nové lehátka, ku ktorým to krátke stúpanie, priznám sa, z prezieravosti radšej dotlačím. Nasleduje Šiprunské sedlo. Všetko vyzerá OK, no pre istotu vzdor skutočnostiam vrazím do brucha šot z magnézia. Ďalší zjazd a stúpanie. Juchú! Odbočka na Malino Brdo. Už len zjazd asfaltkou a zastavujem až na konci kalvárie nad Ružomberkom.

Tu vyriešim všetky zmeškané telefonáty za deň a vinšovačky. Neplánoval som to, ale sadám na bicykel a do LM sa už nezastavím. Prekľukatím ulicami mesta, obídem Ludrovský kostolík, prejdem Štiavničkou, hryznem sa v stúpaní na Sliač a potom v ďalšom do Ľupče. Vo fľaške mi zostali posledné dva glgy vody. Bývajú tu aj svokrovci, ale ako na protiveň majú dom na kopci, nuž tento nápad hneď zavrhnem. Kuknem ešte do dvora richtárovi, ale ani tam nikoho nevidieť. Dva dúšky budú dosť.

Vychádzam na osemnástku a po hlavnej to už s večerným slnkom došrotujem domov. Skoro dvanásť hodín, takmer 130 km a niečo cez 3 300 výškových. Fajn výlet.

Stiahnuť súbor trasy vo formáte .GPX

Kto vám prináša tieto riadky?

Majo Illéš

Volám sa Majo Illéš a som najstarší chren z partie, prvá písomná zmienka o mne je z roku 1981. Pár rokov som pracoval ako profesionálny horský záchranár, následne ako redaktor v motocyklovom časopise Motohouse, pretože môj život vtedy napĺňali motorky a cestovanie. Neskôr som okúsil prácu kameramana a strihača v televízii, až sa to napokon celé zlialo a teraz môžem fotiť, písať, kamerovať, cestovať, chodiť po horách a žiť svoj sen vo vlastnej firme – Bicyklom po Slovensku.

Moje články Tvoríš obsah? Ukáž ho svetu!