Bicyklom z Rimavskej Soboty do Poltára

Chýr o novom cyklochodníku vybudovanom z Rimavskej Soboty do Poltára k nám prišiel niekedy v jeseni 2024. Najväčší rozruch spôsobil osvetlený tunel a vôbec ten počin, že sa niekde vyasfaltuje súvislých tridsať kilometrov len pre cyklistov. Skoro na rubriku neuveriteľné.

Kde sa vzdal?

Aby som niekoho neurazil, neviem, kto sa chytil iniciatívy prvý, patrí mu, samozrejme, poďakovanie. Najviac si z materiálov spomínam na Banskobystrickú župu, ktorá odkúpila od železníc vtedy už zrušenú trasu z Rimavskej Soboty do Poltára za jedno euro.  Tým boli vyriešené majetkové pomery, nasledoval projekt, podanie žiadosti o dotácie z EU, čo klaplo a mohli začať s prácami v teréne.

Začíname kebabom

Od nás z Liptovského Mikuláša sú to predsa len nejaké dve hodiny jazdy autom. Za ten čas nám aj “vytrovilo”, nuž cestou do centra zvrtneme vľavo, kde hneď pri ceste stojí kebabáreň Cherry pod Čerešňou. Dnu nás víta vysmiaty pán. Vyberieme si a pri nakladaní mäsa neveriacky sledujem, koľko ho tam napchá. U nás som si tak nejak už zvykol, že kebab je hlavne o kapuste…

Totálny gól prichádza, keď sa chystám platiť päťdesiatkou, z ktorej nám nemá vydať. Nasleduje chvíľka rozmýšľania a potom zahlási “choďte a zaplatíte inokedy, aj zajtra, hocikedy”. Čože? Veď to je ako u nás v obchode. Perfektné! Najeme sa vonku a medzitým pán nazbiera na výdavok. Inak kebab peckový!

Cyklochodník

Samotný cyklochodník v Rimavskej Sobote začína tak dáko nikde. Ale všimli sme si cestou autom nejaký park, kde tiež viedol chodník pre cyklistov a mám dojem, že sa neskôr spájajú, takže nič nehejtujem. Odstavíme auto v bočnej uličke, prehádžeme naše “vyšportované” telá do cyklistického a ide sa.

Cyklochodník vedie lúkami po krajoch rastú buky. Zatiaľ bez listov. Na jar to tu musí byť krásne. Stúpanie je nenápadné – však logicky, keď tu chodil vlak. V prvej polovici trasy sa vlníme zákrutami a v tej druhej je potom trošku viac roviniek. Prichádzame k tunelu, čo je najvyšší bod trasy. Smerom do Poltára si tak užívame mierne klesanie do polí v planine pod nami.

Inak nejakú cestu s dopravou trasa križuje iba tri či štyri krát a miesta sú zabezpečené, cyklista musí spomaliť a tak majú aj vodiči áut viac času na reakciu. V diskusii niekto písal o výbornej minerálke pri trase, my sme si ju, žiaľ, nevšimli. Skôr než sa nazdáme, prichádzame do Poltára.

Cyklocesta do Rimavskej Soboty

Cyklochodník končí na kraji mestečka Poltár. Nevidíme žiadny smerovník na cukráreň, bufet či reštauráciu. Teda niežeby sme potrebovali furt niečo kotiť, ale ak by sem išiel niekto s deťmi, zmrzlina by padla vhod. My teda otáčame tátoše a mierime späť.

Z klesaní sú stúpania a opačne. Tie si dáko nevšímam, nič hrozné. Bufet zhruba v polovici trasy je zatiaľ zatvorený, ale vidieť, že sa chystá na nadchádzajúce silné sezóny. Čo si nevšimnúť nemôžem sú cyklisti na chodníku, ktorí sa zdravia prípadne prehodia kus reči. Na to sme u nás už zabudli, preto sa mi to tu páči oveľa viac.

Prečítajte si tiež:

Cyklotrasa popri Váhu z Kolárova do Komárna
sfaltová cyklotrasa popri Váhu smeruje z Kolárova do Komárna (alebo opačne). Nám prichádzajúcim od severu pasuje začať v Kolárove.

Znovu prejdeme tunelom a čím bližšie k Rimavskej Sobote sme, tým viac cyklistov pribúda. Miešajú sa s bežcami, kráčačmi a tak celkovo vidieť, že tento kus asfaltu ťahá ľudí vonku. Pred mestom chytáme malé spestrenie, kde vedľa cyklochodníka jazdia miestni borci motokros na svojej trati. A všetci sú v pohode. Motorkári, bežci aj cyklisti. Palec hore.

Zhrnutie (pri kebabe)

Cyklochodník z Rimavskej Soboty do Poltára je nový a pekný. Keď sa zazelenie okolie, bude mať ešte lepšiu atmosféru. Nie je to nič náročné, výškové metre naženiete na iných trasách, tu je to o pohodovom výlete. Od miestnych sme sa dozvedeli, že cez víkendy je na cyklochodníku plnšie a preto tu bude príjemnejšie asi v týždni. Severania pozor na úpek. V lete je táto časť krajiny celkom vykúrená. Oplatí sa sem cestovať? Áno!

Už zbalení hodíme ešte jeden kebab. Do boxu – škatuľky. Odvážim sa na štipľavú verziu a zapijem to klasickým tureckým Ayranom. Vraj to tam tak jedia. Ayran je nejaký druh mlieka, čakal som také naše husté a kyslé. Nanešťastie bolo riedke a hneď pri otváraní som si tretinu vylial na nohavice. Chuť zaujímavá, popísať ju neviem. Ak vyskúšate, napíšte nám.

Kto vám prináša tieto riadky?

Majo Illéš

Volám sa Majo Illéš a som najstarší chren z partie, prvá písomná zmienka o mne je z roku 1981. Pár rokov som pracoval ako profesionálny horský záchranár, následne ako redaktor v motocyklovom časopise Motohouse, pretože môj život vtedy napĺňali motorky a cestovanie. Neskôr som okúsil prácu kameramana a strihača v televízii, až sa to napokon celé zlialo a teraz môžem fotiť, písať, kamerovať, cestovať, chodiť po horách a žiť svoj sen vo vlastnej firme – Bicyklom po Slovensku.

Moje články Tvoríš obsah? Ukáž ho svetu!