Cez tri kopce a stovky viníc

Cez tri kopce a stovky viníc – znie lákavý názov cyklotrasy v okrese Krupina pri Sebechleboch. Našiel som o nej pár článkov a dokonca rozpočet na jej vyznačenie, ale nikde ani jednu fotku či video, ktoré by pošeplo, či sa oplatí trepať stovky kilometrov.

Liptovského jarného chladu máme dosť a tak to riskneme. Mierime na juh. Trasa začína v obci Drážovce, a pretože informácií je nedostatok, použijeme aspoň street view od Googlu, virtuálne prejdem dedinku hore dole a usúdim, že bezpečnejšie bude zaparkovať auto a začať o dedinku vyššie v Ladzanoch.

Táto trasa má dĺžku 30km a ide z bodu A do bodu B, čo znamená prejsť 60km, pokiaľ sa potrebujete vrátiť späť. My si vyberáme len taký kratší úsek s juniorom a vedno to bude len niečo cez 22 km. V Ladzanoch zhadzujeme bicykle zo stojana a mierime za dedinu. Značenie je urobené na punkáča, kadejako ale viditeľne, a tak mi vôbec nič nevadí. Aspoň vidieť, že mal niekto naozaj snahu a záujem na tom, aby cyklisti neblúdili.

Začíname hneď stúpaním za dedinku, potom hore lúkou na kopec. Teraz na jar je tu ako tak vyjazdená cestička, ktorou raz za čas asi prejde nejaké auto, ale kto vie čo sa tu deje v lete, keď je tráva vyššia. Vydriapeme sa na obzor a pokračujeme po lúčnom chrbte. Krajina je to zaujímavá, za nami sú už roviny a pred nami zvlnená krajina a Štiavnické vrchy.

Nasleduje zjazd lesom, ktorý chvíľku hľadáme, pretože smerovník síce ukazuje dobre ale na v tráve nevidieť žiadny vyjazdený chodníček. Až v lese sa chytíme na cestičku, prebrodíme potôčik, lebo na ceste je ešte pár padnutých stromov zrejme zo zimy. Krásnou lúkou pomedzi stromiská zbehneme do údolia pod Starou Horou.

Asfaltová cesta nešetrí stehná, stúpa rovno hore na vrch kopca no našťastie má len pár metrov a tak sa dá zvládnuť. Kto by nedolel, vždy môže potlačiť. Po ľavej strane už vidieť vinice a spoza nich začína vykúka veža malého kostolíka či skôr kaplnky zo stredu dediny. Sme hore. Lavička pri vínnom sude veští sľubný zážitok a vo vzduchu visí pokoj malej dedinky prebúdzajúcej sa do novej pestovateľskej sezóny.

Ku hlavným pozoruhodnostiam Starej Hory patria nepochybne vínne pivnice kopané ručne do tufového podložia.

Stará Hora je pamiatková rezervácia ľudovej architektúry. Už cez osemsto rokov tu ľudia pestujú vinič – na stránke vlastne píšu o vínnej réve a ja teraz neviem, či je to to isté, no výsledkom je víno uložené v pivničkách pod každou chyžou.

Podložie tvorí tuf, teda sopečná hornina, do ktorej miestni ručne hĺbili dlhé a hlboké chodby zakončené vínnymi pivnicami.

Vďaka tomu tu na vás aj dnes čaká na malom kúsku zeme viac ako 70 pivníc, do ktorých môžete vojsť, obzerať, koštovať a niečo kúpiť. Sympatické z rozprávania mi príde aj to, že chyže sa tu predávajú len veľmi, veľmi zriedka, skôr sa dedia a tak sa sem nestihli dostať narušitelia, ktorí síce nerozumejú, ale majú prachy.

Korona sa len končí, sezóna ešte nezačala a pri našej návšteve sú otvorené len tri pivnice, aspoň tak tvrdí nástenka v strede osady, kde sú vyznačené všetky otvorené v daný deň. Šikovné riešenie. Neprišli sme sa sem naliať, ale do jednej predsa len zo zvedavosti vkročíme.

So zlodejmi sa tu neráta, bicykle necháme len tak na pospas osudu plesknuté pred chyžou.  Staršia pani je veľmi srdečná a tak dáme na jej rady, že takto je to ok a už aj kráčame po schodíkoch do podzemia. Dozvieme sa o jej detstve aj manželovi s ktorým to majú dobre podelené.

On vraj moc s cudzími nenarozpráva a tak sa stará o vinič a víno, pani už potom rozpovie príbehy a predá tých pár súdkov ročnej snahy, ktoré sa im darí vyrobiť a dopestovať úplne bez chémie, preto ho volajú “samorodé”. Musím povedať, že chutí naozaj dobre.

My na Liptove stále len bojujeme v nejakom kopci, kde je potom odmenou výhľad, tu má cyklistika iný rozmer a nepamätám si, že by som z bicyklovačky niekedy trepal domov deväť fliaš vína. Opantaní zážitkom pokračujeme v blúdení dedinkou. Krásne malé domčeky jeden na druhom, modrá obloha, veľmi príjemní ľudia a prichádzajúca jar s rozkvitnutými stromami sú všetko príjemné veci po zime a tu naviac koncentrované v malebnom mieste.

Spúšťame sa ďalej do obce Sebechleby. Tie lizneme len tak krajom, zhltneme zmrzlinu a už aj mierime na sever k vodnej priehrade Za horným mlynom. Priznám sa, neviem, na čo slúži, zrejme len zachytenie vody po lejakoch v horách, ale vyzerá to fajn miesto na letné šplechnutie sa.

Pár krát pretočíme XTčkové kľuky a sme v Mladej Hore. Dedinka podobného rázu ako vedľajšia Stará Hora. Doma som sa dočítal, že prvá zmienka o pestovaní viniča tu siaha do roku 1219, čo je tretia najstaršia zmienka o jeho pestovaní na Slovensku.  My prebehneme ďalej lesíkom a točíme sa už späť. Popod les okolo viníc, kde chvíľku posedíme na lavičke obklopení spevom vtákov.

Strihneme to cez vinice, kde miestni nezaháľajú s prácou s niektorými si zamávame a rútime sa späť do Starej Hory. Preletíme dedinkou, spustíme sa do dolinky, vytlačíme cez lúku na horizont a zas v sedle pokračujeme smerom na Ladzany. Je už poobedie, rekord sme určite netrhli ale bol to príjemný výlet.

Dedinka Stará Hora ma dostala. U nás sa pýšime Vlkolíncom, kde sa pomaly nemôžete ani chytiť plota, lebo je to súkromný majetok a vlastne všetkým chalupárom leziete na nervy. Ale nečudujem sa. Tu je to iné. Aspoň taký pocit si odnášame, určite sa vrátime a prejdeme celú trasu.

Kto vám prináša tieto riadky?

Majo Illéš

Volám sa Majo Illéš a som najstarší chren z partie, prvá písomná zmienka o mne je z roku 1981. Pár rokov som pracoval ako profesionálny horský záchranár, následne ako redaktor v motocyklovom časopise Motohouse, pretože môj život vtedy napĺňali motorky a cestovanie. Neskôr som okúsil prácu kameramana a strihača v televízii, až sa to napokon celé zlialo a teraz môžem fotiť, písať, kamerovať, cestovať, chodiť po horách a žiť svoj sen vo vlastnej firme – Bicyklom po Slovensku.

Moje články Tvoríš obsah? Ukáž ho svetu!