Malý Tibet alebo talianska dedina Castelluccio

Legenda hovorí, že na týchto miestach brali bosorky duše pocestným. Zostali sme na noc. Nestalo sa nič. Malý Tibet alebo talianska dedina Castelluccio uprostred hôr.

Je o niečo bližšie ako skutočný Tibet, ale zo Slovenska i tak poriadna štreka. Bavíme sa o mieste, kam sa mi podarilo dostať až na tretí pokus aj keď i ten prvý vyzeral celkom nádejne. Bolo skoré ráno. Niekde pod San Marinom nakladáme bicykle do auta s úmyslom priblížiť sa do dediny Visso pokračovať už na bicykloch do útrob národného parku Monti Sibillini.

Keď navigácia natáča naše plachty smerom od mora, krajina za oknami rýchlo mení ráz. Kopce postupne rastú a rastú. Lenže čím bližšie sme, tým častejšie nás míňajú hasičské autá, skupiny vojakov, nejaké sanitky, policajti až začíname tušiť, že niečo nebude v poriadku. Len čo prídeme na prah dediny, všetko pochopíme.

Celé ulice žijúce si typický taliansky štýl života behom niekoľkých minút premenilo na hŕbu skál zemetrasenie. Niekedy večer pred naším príchodom. Visso malo byť naším bodom štartu s pokračovaním cestou hore do hôr k dedine Castelluccio ležiacej v oblasti, ktorá je celá zaradená do pamiatok UNESCO.

Po zemetrasení, ktoré malo epicentrum práve tu, zostalo bez strechy nad hlavou okolo 100 tisíc ľudí. Akoby zázrakom nik nezomrel, no 60% budov v ikonickej dedine Castelluccio sa prepadlo do minulosti. Je to vôbec možné? Stojí tu od trinásteho storočia a nám chýba jediný deň, aby sme ju videli v plnej kráse?

Všetky cesty vedúce hore sú uzavreté. Cez policajné kordóny prejdú len ľudia s povolenkami a táto situácia sa nezmení najbližšie dva roky. Moc sme to tam chceli vidieť, ale nálada je pochmúrna a posledné, čo tu teraz potrebujú, je skupina Slovákov obchádzajúca zábrany. Balíme. Možno inokedy.

Inokedy o sedem rokov

Času nemáme nazvyš, iba týždeň, ale kedy inokedy ak nie teraz. Balíme auto, psa a s rodinou sa vydávame na putovanie Talianskom. Nebudem vás nudiť výpisom všetkých dní a zostanem iba pri tých, kde sme použili bicykle. Vitajte v Monti Sibillini – čudnej rovine posiatej množstvom kvetov uprostred hôr bez lesov.

Putujeme po východnom pobreží Talianska. V Monti Sibillini zostaneme jednu noc a následne potiahneme zas k moru na západnej strane Talianska. Zvyšky zemetrasenia badať aj po siedmich rokoch, ale vyrástlo tu množstvo nových budov a veľa, veľa radových zástavieb, ktoré sú si podobné ako vajce vajcu. Neviem určite, ale pravdepodobne išlo o nejaký štátny projekt a stavby pre rodiny, ktoré prišli o bývanie v roku 2016.

Štveráme sa do kopca opäť z dedinky Visso. Kto by chcel, môže nasadnúť na bicykel tu, ale osobne odporúčam vyviezť sa až hore, rozložiť tábor a následne jazdiť na všetky strany. Doprava je tu ako v Alpách. Autá, motorky a pomedzi to v akejsi zvláštnej súhre aj cyklisti – hlavne cestní.

Prehupneme sa cez sedlo, kde nás čakajú prvé výhľady. Pekné, ale to hlavné je niekde za rohom. Dedina Castelluccio stojaca na kopci uprostred takmer absolútnej roviny. Pokračujeme teda ďalej a čím bližšie sme, tým viac naliepame hlavy na okná auta. Nádherná krajina na všetky strany. Niečo takéto som ešte nevidel. Naše kroky sem videli na základe obrázkov, ale skutočnosť je oveľa veľkolepejšia.

Na jedinej križovatke tu hore riadia dopravu policajti celkom svojským štýlom. Občas niekoho zastavia a potom akože nechápavo pozerajú, prečo stojí. U nás by už boli rozťahaní po bulvároch a tesne pred disciplinárnym konaním. Tu zabávajú okoloidúcich a nik z toho nie je na prášky.

Vitaj v UNESCO, nič nerieš

Taliansko milujem, pretože mám pocit, že tu mnoho vecí neriešia prehnane. Stojíme uprostred národného parku pre istou poisteného aj ako pamiatka UNESCO. Odstavíme auto na kraji cesty, rozbalíme stan na streche a absolútne nikomu to nevadí. Jediný, kto sa zastaví pred zotmením je starší pán na Maserati. Vie iba taliansky. My sa, žiaľ, nechytíme a tak nám nechtiac zaželá dobré ráno v nemčine, sadne do káry a s brumením výfukov odfujazdí krajinou.

Na večer celá krajina stíchne a iba kde tu vidieť svetielko karavanistov. Noc je tichá, bez vetra, ale poriadne chladná. Klepe aj nášho psa. Zakrútim ho do spacáku, ktorý opúšťam a idem omrknúť okolie.

PREČÍTAJTE SI TIEŽ: Výlet na sever bez nastúpaných metrov
Síce putovanie s bicyklami ale bez heroických výkonov, svetových rekordov a s nulou nastúpaných metrov. Ak vás prvá veta neodradila, ráčte sa pridať.

Všade okolo je hmla, do ktorej sa vkráda ráno a s prvými lúčmi svetla tvorí vidmo. Maťka a psa nechám dospávať, ale Maťu ťahám von z auta klopkaním na sklo. Niečo také sa nevidí každý deň. Škoda, že som si neočistil objektív….. Hlboko sa ospravedlňujem.

Som ako po troch kávach. Nemôžem sedieť pri aute. Schmatnem prvý bicykel, ktorý je po ruke a krútim hore zákrutami do sedla. Svet sa prebúdza, okolo prejde pekár, slnko je čoraz vyššie a hmla opúšťa údolie. Pre takéto obrázky by som vstával hocikedy.

Raňajky vynecháme, dohoda znie, že sadneme na bicykle, zvezieme sa dole, prejdeme údolím a niečo zjeme medzi domami. Na spodku údolia sa stále držia chumáče hmly. Premávka žiadna. Oproti nedeli tu ozaj nikto nie je. Ak sa niekedy rozhodnete vidieť toto miesto, odporúčam pracovný týždeň a skoré ráno prípadne popoludnie.

Blúdenie údolím

Ťaháme do kopca k centru dediny Castelluccio. Stále vidieť žeriavy, pomocou ktorých sa robotníci snažia siedmi rok resuscitovať krásu tohto miesta. Hmla už zmizla a pod nami zostáva len záplava kvetov. Nič podobné som nikde inde nevidel.

No ale to už pani vykladá stoličky pri bare. Kvety bokom. Smerovka. Odkladáme bicykle, poprosíme kávu a croissanty. Pre toto sa sem oplatí hádam aj dochádzať.

Po raňajkách dobojujeme zvyšok kopca (nie je nijak strašidelný), ukrojíme ešte kúsok zo šotolinovej cesty vedúcej na hrebeň hôr a otáčame to. Inak, ak by ste mali čas, podľa mňa sa tú dá vyzúriť aj na horských bicykloch. My sa spúšťame dolu, prejdeme rovinou pomedzi pasúce sa kone a nazrieme na údolie z opačnej strany.

Dedinka uprostred je magická. Nečudujem sa, že sem mieria ľudia z celého sveta. Keby bolo na mne, viem tu blúdiť ešte niekoľko dní, ale teraz už čaká Rím. Balíme stan, ktorý medzitým vyschol, nakladáme bicykle na nosič a mierime dolu. Tak snáď niekedy zas.

Castellucio

Dedina uprostred planiny vo výške necelých 1500 metrov nad morom a rovnaké číslo tvorí aj vzdialenosť od nás z LM. V roku 2006 tu žilo 150 obyvateľov, koľko je to dnes neviem, ale budú to chabé desiatky, ak vôbec. Cyklistika v údolí a po jeho okrajoch spadá do kategórie nenáročné. Iba taká prechádza. Ale však “prepadnete cez okraj” a spustíte niektorou z troch ciest vedúcich sem hore, návrat bude stáť nejaké tie kropaje potu.