Po Záhorí s bicyklom

Málokto si uvedomuje, že hneď za Malými Karpatmi máme krajinu, ktorá má toho veľa spoločného so Spojenými Arabskými Emirátmi.  Krajina, ktorá je extrémne bohatá, vďaka peniazom z rozkladu živočíchov a rastlín hlboko pod zemou. Cyklisti sem chodia často, kvôli celoročnému krásnemu počasiu, dobrej infraštruktúre, luxusným hotelom a vysokým odmenám, ktoré získavajú už len za účasť na pretekoch.

Záhorie je veľmi podobné tejto krajine šejkov, síce je pravda, že naše ropné vrty neťahajú milióny m³ tejto tmavej kvapaliny, a tiež musíme priznať, že cestná infraštruktúra nie je úplne ideálna a nekoná sa tu veľký počet cyklistických pretekov, ale napriek tomu máme možnosť sa previezť popri ropných vrtoch, zažiť piesočné duny, ísť sa pozrieť na rozhľadňu s parametrami Burj Khalify a k tomu všetkému podporiť tímy ako Deceuninck- Quickstep, Bora-Hansgrohe či Team Sunweb.

Vôbec netreba ísť do Dubaja, stačí sa len ísť pozrieť na Záhorie. Ráno sadám na bajk dosť skoro, pretože ma tlačí čas. Cieľ je okolo 13:30 byť pri Oreskom, pretože v tomto čase sa cez túto dedinu preženie pelotón pretekov Okolo Slovenska.

Aktuálne som vzdialený od môjho cieľa okolo 100 km, najmä kvôli tomu, že plánujem ísť pozrieť ropné polia a bývalú vojenskú rozhľadňu. Výhodou ranného výjazdu je, že prechádzam cez prázdnu Bratislavu a najfrekventovanejšie miesta zívajú prázdnotou. Svižným tempom stúpam na Kramáre, následne cez Patrónku, Lamač a už vychádzam von z Bratislavy.

Prechádzam cez kapustové údolie (Stupava), cez železnicu do Zohora a Lábu. Za Lábom máte prvýkrát možnosť prechádzať cez úžasné záhorácke lesy, ktoré vás očaria neuveriteľnými priamkami v ktorých sú nasadené stromy a množstvom dubákov a suchohríbov, ktoré sa v nich nachádzajú. Pre cyklistov sú zážitkom nekonečné rovné cesty, pomedzi vysoké stromy vyrastajúce z viatych pieskov. Cesty sú v sobotné doobedie  absolútne prázdne.

Keďže mi čas beží rýchlo, tak si ani neuvedomujem, že prechádzam cez Jakubov a už som v Kostolišti. V polovici dediny bočím vľavo smer Gajary. V tomto úseku ma čaká bývala vojenská rozhľadňa a ropné polia. Hneď za Kostolišťom už vidím rozhľadňu kategórie Burj Khalifa a začína mi lepiť.

Stáčam bicykel vpravo, chvíľu idem cez piesočný gravel a už stojím pod rozhľadňou. Síce tú nie sú vysokorýchlostné výťahy, ale o to intenzívnejší zážitok to je. Srdce mi búši ako divé,  ale leziem hore. Z vrchu je krásny výhľad na celé Záhorie,  ale keďže adrenalín vo mne stále stúpa, po chvíľke zliezam dole. Istejšie sa cítim na asfalte.

Popri ceste už vidím prvé náznaky ťažobnej činnosti

Pokračujem do Gajar. Popri ceste už vidím prvé náznaky ťažobnej činnosti, vidno najmä potrubia a sem tam človek uvidí aj nejakú tú panelku, kde kedysi boli „krompáčovité“ ropné vrty, ktoré všetci poznáme. Prechádzam cez Gajary a vychádzam na cyklotrasu Eurovelo 13, po chvíli už vidím prvý  ropný vrt, ktorý už nie je funkčný. Je tu aj tabuľa, ktorá je ale tak vyblednutá, že človek si musí načítať zaujímavosti len na internete.

Vraj je týchto ropných vrtov stále menej a menej, pretože železa na nich je pomerne dosť a keď už nefungujú, tak aspoň ich zanesú do kovošrotu. Je to škoda, krásna spomienka na minulé storočie, kedy sa tu hýbali stovky takýchto „krompáčov“. A opäť sa cítim ako v Emirátoch.

Po chvíli kochania sa dielom ropných inžinierov idem späť do Gajar, no teraz sa stáčam smer Veľké Leváre. Pozerám na hodinky a už je vyše 11 hodín a ja stále mám pred sebou viac ako 55 km. V tejto chvíli si uvedomujem, že už nemám moc času a tak tlačím do pedálov. Veľké Leváre aj Závod sú za mnou a vchádzam do srdca záhoráckych lesov, no nie je čas na kľudnú jazdu po piesočných vojenských lesoch. Vchádzam do Borského Mikuláša a vychádzam na hlavnú cestu.

Ľudia sa zbiehajú popri ceste a myslia si, že som prvý z jazdcov a tak ma podporujú.

Z pokojných ciest cez lesy sa zrazu stáva americká diaľnica s množstvom áut. Bez sústredenia sa na okolie šliapem do pedálov, aby som čím skôr z tohto úseku smrti zišiel na pokojnejšie okresky. V Dojči sa mi podarilo zísť na cestu so štvorciferným označením a zas je dobre. Cesty začínajú stúpať a potom zas klesať, čisto ako myjavské kopanice. Hoci sa to nezdá, tak takéto malé nekončiace hore-dole berie hrozne veľa síl. Každopádne motivácia vidieť svetových jazdcov na záhoráckych cestách ma cez tieto kopce ťahá.

Za Smrdákmi už idem len dole kopcom a pripájam sa na cestu číslo 1146. Neklamný znak toho, že profesionálnych jazdcov už určite uvidím. Idem po ceste kade pôjdu a ešte stále nie je ani jedna hodina. A tak stúpam na ďalší kopec, na vrchole ktorého je Miléniový kríž. Cesta je ozaj otrasná, až sa cítim nepríjemne, keď si predstavím, že jazdci, ktorí jazdia vo svete po luxusnom asfalte, teraz zažijú slovenské peklo.

Prichádzam ku 27 metrov vysokému krížu, ktorý je slovenským unikátom. Momentálne je to najvyšší kríž, ktorý na Slovensku máme. Sedím na lavičke pod týmto obrovským krížom a dopĺňam energiu. O chvíľu prišli ďalší cyklisti a dávame sa do reči. Tiež čakajú na pelotón, ale oni idú do Skalice a stadiaľ vlakom domov.

Plánoval som tu počkať na pelotón, no stále mám dosť času, a tak sadám na bicykel. Bicyklujem cez krásne záhorácke dedinky, presne po trati kadiaľ pôjdu profesionáli.  Všade popri ceste vidno políciu, hasičov, pásky a značky, ktoré ukazujú kade pôjde pelotón. Cítim sa veľmi dobre, pretože ľudia sa zbiehajú popri ceste a myslia si, že som prvý z jazdcov a tak ma podporujú, čo mi ešte viac zintenzívňuje zážitok z tejto jazdy.

Vidím, že policajti postupne zatvárajú cesty, preto pri rázcestí v smere na Prietržku už zastavujem aj ja. Chvíľu čakám a už idú sprievodné vozidla, ktoré si ma všimli, hodili mi jeden „bidón“, a tak si nesiem domov aj suvenír. Do desiatich minút už ide aj pelotón. V diaľke vidím rýchlosť, ktorou sa približujú. O pár sekúnd sú už pri mne a počujem len úžasný zvuk kaziet týchto bicyklov. Úžasný zážitok, len krátky, ako rýchlo prišli tak aj odišli.

Každopádne môj výlet nekončí. Síce toto bol asi „highlight“ dňa, no chcem ešte vidieť Holíč, prvý ropný vrt a kostol z čias Veľkej Moravy. A tak smerujem do Holíča. Nie je ďaleko. Vchádzam do mesta po prázdnych cestách, keďže všetko je uzatvorené. Prvé pri čom sa zastavím sú Holíčské megality. Sú to monumentálne kamene, ktoré sa považujú za zvyšky pohanského kultu na tomto území. Mne to trochu pripomína Stonehenge.

Holíčsky zámok je  dokumentácia toho, v akom zlom stave máme historické a kultúrne pamiatky

Ďalej sa presúvam k Holíčskému zámku, ktorý vyzerá dobre na mapách zo satelitných snímok, ale v skutočnosti je to dokumentácia toho, v akom zlom stave máme historické a kultúrne pamiatky. Mierne znechutený starostlivosťou Slovenska o kultúrne pamiatky idem po cyklotrase ku kostolu z čias Cyrila a Metoda. Po chvíli jazdy som pri ňom. Je neuveriteľné, že niečo takéto sa podarilo zachovať.

Stojím pred Kostolom sv. Margity Antiochijskej, pred ktorým kedysi stáli Veľkomoravania. Našťastie, táto pamiatka je aktuálne v oprave, čo mi čiastočne opravilo negatívny dojem z Holíčskeho zámku. Nanešťastie, tým, že je v oprave, je pri nej lešenie a je oplotená, teda sa nedá pekne odfotiť. Každopádne je to pamiatka, ktorú by človek mal vidieť. Začala sa stavať pred 1200 rokmi a stále stojí.

Vyrážam ďalej, ku mojej poslednej zastávke. Prvý ropný vrt na Slovensku, blízko Gbelov.  Vraciam sa do Kopčian a opätovne prechádzam cez záhorácke lesy. Idem po hlavnom ťahu, ale aj napriek tomu, že bežne tadeto chodia tisíce áut, stretnem len pár kamiónov a cyklistických autobusov. Pri značke „Gbely 5km“ bočím na ulicu, ktorá sa volá Naftárska. Prechádzam po Naftárskej, pred železnicou bočím na cestu popri železnici.

Bez akýchkoľvek značiek, netuším kde som, musím teda zapnúť mapy a pozrieť sa kam ísť ďalej. Prešiel som cez železnicu a po asi 300 metroch som dorazil k malej značke „prvý ropný vrt na Slovensku“. Miesto v strede lesa, v okolí je len zopár domov/chát. Na valci, ktorý je akousi spomienkou na tento vrt sú popísané všetky ťažobné štatistiky. Zaujímavé je, že sa tu vyťažilo okolo 3600 ton nafty v hĺbke približne 163 metrov.

Zaujímavejší však bol príbeh, ktorý mi miestni povedali, o tom, ako zistili ľudia, že na Záhorí je ropa. Na prelome 19. a 20. storočia tu pán Ján Medlen kopal studňu. Po dlhšej práci s krompáčom si dal pauzu a išiel si zapáliť cigaretu. Zapálil si cigaretu a horiacu zápalku hodil do jamy, ktorú kopal. Zápalka hneď vzbĺkla modrým plameňom a podľa domácich mu šľahal oheň až po pás.  Sám nevedel ako sa mu podarilo ujsť, pretože oheň horel ešte veľmi dlho. A pánovi Medlenovi bolo jasné, že našiel zemný plyn a taktiež ropu.

Neskôr sa snažil vytvoriť rôzne pece využívajúce tento zemný plyn, no vybuchol mu dom. A tak sa zistilo, že na Záhorí je ropa. Neviem, či táto legenda je pravdivá, no domáci ju rozprávali s takým nadšením, že minimálne ja som uveril.

Obohatený o tieto informácie pokračujem už k úplnému záveru mojej cesty a tým je mesto Kúty, skadiaľ som už šiel domov vlakom. Na tejto vyše 170 km ceste som spoznal Záhorie a presvedčil som sa o tom, že na to, aby ste zažili atmosféru Spojených Arabských Emirátov vôbec nemusíte cestovať cez pol sveta. Stačí prejsť za Malé Karpaty a objavovať Slovensko, a keď si túto cestu naplánujete v spojení s pretekom Okolo Slovenska, môžete zažiť atmosféru profesionálnych pretekov a uvidieť jazdcov World Tour tímov.

Krátko o mne. Volám sa Michal Kaššaj, som 22-ročný študent pochádzajúci zo stredného Slovenska, žijúci v Bratislave a najradšej jazdiaci na východe. Voľný čas trávim s bicyklom, na cestách aj v dielni. Na cesťáku jazdím po Slovensku, Rakúsku, Maďarsku, no najčastejšie ma stretnete na hrádzi smerujúcej do Gabčíkova. Rád vybehnem aj do hôr na výlet po svojich alebo bike-packing.