Finale Ligure v Taliansku je rajom cyklistov

ať novú sezónu v prímorskom prostredí je spestrenie a zážitok v jednom. Obzvlášť, keď u nás pri nakladaní bicyklov ešte poletuje sneh. Jazdenie vo Finale Ligure v Taliansku je zážitkom pre horských cyklistov, ktorí chodia radšej smerom dolu.

Finale Ligure si zamilujete

Na lokalite sme sa zhodli rýchlo. Taliansko a Finale Ligure. Karol s Jančim poznajú už takmer miestnu dievčinu Dominiku, ktorá organizuje vývozy, robí sprievodcu a helpla nám aj s ubytkom. Kopa starostí tak odpadá. Ideme! Smerujeme s bicyklami do Talianska k Ligúrskemu moru.

Hneď na úvod ešte poznamenám, že naše jazdecké schopnosti  dosahujú úrovne priemerných enduro turistov. Ak ste na našej úrovni, zajazdíte si tam tiež, ak ste lepší, zajazdíte si ešte lepšie, ak horší, môže to byť trápenie pretože väčšina trás bude náročná. Pre začiatočníkov to tu úplne nie je, ale vraj sa už pripravujú mnohé nové ľahšie trasy a časom budú určite prístupné.

Žiadne lanovky

Mnohí túto lokalitu istotne poznáte. Od piesočnatých pláží stúpajú horské hrebene porastené listnáčmi a borovicami do výšky cez 1000 metrov nad morom. Niekde v tomto priestore „nikoho“ miestni draci hľadajú a neprestajne kopú nové a nové traily pre enduro bicykle. Taký je život a jazdenie vo Finale Ligure.

Nečudo, že sa svojou snahou a odhodlaním prekopali na európsku špičku a v lete tu hostia enduro preteky svetového pohára. Taliani majú predsa len iné nastavenie a cyklisti v lesoch nikomu nevadia. Vydržia tu spolu cyklisti, ochranári, lesníci aj poľovníci. Niečo ako krajina zázrakov.

NATO Base – najviac jazdená oblasť, kam priamo z mesta denne vyráža množstvo dodávok s prívesnými vozíkmi plnými bicyklov. Ich majitelia sa nechajú vyviezť hore, zrútia sa trailom dolu a opäť sa nechajú vyviezť späť hore. A tak dookola od rána do večera.

Možno sa vám to zdá ako pánske huncúctvo – nechať si vyvážať prdel a nešľapať do pedálov, ale po štyroch dňoch jazdenia sme usúdili, že platiť si vývoz síce ukrajuje z rozpočtu najviac, ale pri šliapaní by sme za štyri dni nestihli prejsť ani len všetko z jedného dňa s vývozom. Takže radšej spať na autobusovej zastávke a šetriť prachy za ubytko ako za vývoz – aspoň toľko naša skúsenosť.

Monte Carmo

Usmiati vyskáčeme z postele, spustíme sa o ulicu nižšie, kde už zapína vozík miestny borec Martino – „spratný“ Talian nižšieho vzrastu s úsmevom na perách od samého rána až do večera vždy ochotný pomôcť.

Nahodíme bajky na vozík, naskáčeme do jeho Land Roveru a smerujeme niekam do mesta po ďalšiu partiu. Medzi rečou spomenie budíček o šiestej ráno, keďže sa rozhodol namontovať nový subwofer.

Pozeráme ako teľce. Rover si to valí mestom, okná vytláča randál Martinovho playlistu – musím poznamenať, že parádneho a do toho ľudia po chodníkoch, ktorí mu vykyvujú. Zjavne je tu obľúbená postavička. Zdá sa mi, že sme v inom svete. Škeríme sa ako desaťroční fagani s cigaretou za kriakmi.

PREČÍTAJTE SI TIEŽ: Talianske Dolomity s horskými bicyklami
Talianske dolomity s bicyklami sme sa rozhodli navštíviť v jeseni v štýle MTB s prespávaním v požičanom karavane. Zjazdy a výhľady sú v Dolomitoch sú úžasné a neopakovateľné. 

Vo Finale naberieme zvyšok partie do nášho aj ďalšieho tereňáku. Vyvážať troch jazdcov by bolo, samozrejme, nerentabilné. Pristúpia borci z Čiech. Chodí ich sem hodne. Mesto necháme v späťákoch a škriabeme sa na Monte Carmo – najvyšší vrch v okolí. Asfaltka skončí za dedinou a naložené autá sa driapu lesnými cestami bez závor a zákazov. Nikto to tu nerieši.

Pod vrcholom zložíme bajky a hodíme sa už v sedlách na nenápadný chodníček. Dominika ide s nami, vysvetlí, čo nás čaká, kde sú aké odbočky, kde sa počkáme a sama za zaradí na koniec za najpomalších jazdcov – teda nás. Tomuto výletu u mňa predchádzala žiadna príprava. Nič som neštudoval a bicykel som iba vytiahol zo škatule deň pred odchodom.

Spätne zisťujem, že v tejto oblasti sú tie ťažšie trasy, čo by sa aj zhodovalo s realitou, keďže Tomášovi netrvalo hádam ani kilometer, kým išiel cez riadítka prvý krát. Skaly, skaly, korene, občas blato, schody… Ja som tu asi zle, hovorím si. Celkom dlho sa s tým bijeme všetci traja.

Niektoré úseky by sme doma najskôr obzerali a hútali, ako ich zísť, lenže tu je taký jeden za druhým až neostáva nič iné len sa rozplakať. Alebo si zvyknúť. Plač by bol jednoduchší.

Castelvecchio di Rocca Barbena

Večer sa nechce variť nikomu. Zlezieme do mesta a cestou späť kňučíme bolesťou pri chôdzi do schodov. Stehná takúto nádielku nepamätajú. Ráno je múdrejšie večera, hovorí sa, ale v našom prípade zostáva len pri rečiach a bolesť nikam neodišla.

Martino ženie Rover na diaľnicu a potom ešte ďalších 20 minút po serpentínach medzi dedinami do oblasti  Castelvecchio. Traily, ktoré budeme jazdiť dnes boli vraj dlho zatvorené a opäť ich otvorili iba včera. Ďalšia náramná výhoda miestneho sprievodcu, ktorý vie, čo, kde a ako.

Znovu radíme naše dochrústané telá na koniec vláčika, ale už to nie je taká mentálna nakladačka ako včera. Traily čerstvo upravené, číha tu menej skál, menej koreňov a viac klopeniek. Konečne si to užívame a ostatní chalani nás nemusia toľko vyčkávať. Na rozbeh dáme dva traily. Po nich nás už na dohodnutom mieste čaká Martino s kávou a fogačou – kysnuté pečivo niečo na spôsob langoša. Vypijeme, zjeme a ideme zas inde.

Myslím, že stíhame ďalšie dva traily. Výklad Dominiky pred štartom síce počúvam vždy, ale po druhej vete sa sústredím už iba na nástrahy, ktoré tam niekde čakajú. „Bude to nejaký starých chodník vyložený kamením, potom sú dve ostré zákruty. Ak padnete v tej druhej, ste mŕtvi.“

Necestovali sme 1400 kilometrov, aby sme sa dokaličili. Opatrne prelezieme všetko až si to pomedzi stromy v doline kľučkujeme okolo potôčika na asfaltku. Odtiaľto nás Domča vedie necelý kilometer do malej dedinky na obed.

Musím to päť označiť za ďalšiu plus. Poznajú dobré fleky, kde sa parádne najete za dvacku a musím povedať, že každučký obed bol zážitok. Takmer by sa oplatilo prísť sem iba jesť . V tento deň stihneme ešte ďalšie štyri traily, vlastne každý deň je ich od 8 do 12 – záleží od dĺžky.

NATO Base

Dnes už ide Rover do hôr s inou partiou a my nakladáme bajky na korbu pickup-u.  Zvyšok partie ide v dodávke, pretože to bude vo vývozoch iba po asfalte. Na vrchole kopca sekajú vzduch lopaty veterných turbíny a pod nimi ležia posprejované steny zvyškov vojenskej základne. Prejdeme bránou za zhrdzavený ostnatý drôt a už aj padáme dolu do doliny. Korene, skaly, zákruty a tak. Podobné ako u nás.

Vrchná časť ma moc nebaví ani na jednom z týchto troch trailov – ale spodok, kde je prach, mi chutí veľmi. Domča nás zavlečie aj na nejaký trail – nepamätám názov, kde svetové tímy nastavujú odpruženie. Šutrov na prdel. Tie by mohli odtiaľto vyvážať do sveta a furt by ich tam bolo dosť. Voľné, pevné, oblé, ostré aké chceš. Moc sa mi to nepáčilo, ale druhý deň nás čakal tento úsek znovu a rozhodne sme si rozumeli oveľa viac.

Záverečný deň

Väčšina trailov je opäť nových – teda pre nás. Toto uvádzam ako už neviem koľké plus  jazdenia so sprievodcom, ktorý vie nakombinovať trasy tak, že idete stále niečo nové a nekrútite furt rovnakých 6 dookola celý týždeň. Keďže pomaly balíme, rekapitulujem dianie. Zdá sa, že po predošlých dňoch mi zostali oproti ostatným iba dva resty, ktoré si odnesiem domov. Jeden hlinený padák a jedna odklonená skala – dva miesta, ktoré som radšej zišiel peši.

Najskôr jazdíme kadečo až nabehneme do borovicového lesa k inkriminovanému padáčiku. Dnes mi už vôbec nepripadá strašidelný a zrútim sa ním bez premýšľania. Poobede konečne zhodím batoh s foťákom a začne sa mi jazdiť neporovnateľne lepšie.

Martino si dá s nami jeden trail. Na ebajku. Vidíme ho len pár zákrut a potom sa nadobro stratí z dohľadu. Zjavne to má v rukách. Postupne zhrkoceme všetko za ním, ale treba povedať, že oveľa, oveľa pomalšie. Ostáva nám posledná jazda. Domča rozhodne o návrate na NATO base. Stúpame hrebeňom ďalej než včera. Zo samotného vrcholu vedie krásny flow. Dlhýýý a v spodnej časti napájajúci sa na včerajšiu trasu, kde mám „nevyriešenú“ skalu.

Trochu spomalím a spustím sa dolu. Nevyzerá to tak hrôzostrašne ako včera. Pohoda. Tomáš tu stihne pozdraviť strom, odtrhnúť hadicu od teleskopky a zlomiť objímku brzdovej páky. Už to ale jedno. Do konca trailu zostáva pár metrov, máme za sebou poslednú jazdu a zajtra už cestujeme domov. Škody sú povolené, naše jazdenie tu vo Finale Ligure aj tak končí.

Na jeseň zas?

Dúfam, že áno. Všetci odchádzame maximálne spokojní. Martino naplánoval parádne trasy, vždy bol presný a nikdy nás neobral ani o minútu. Jazdia tu od 9 do 17, ale o piatej bol koniec iba jeden deň, všetky ostatné nás držali na trailoch aj o hodinu dlhšie. Dominika nás parádne viedla, poradila stopu celkovo riešila všetko, čo sme potrebovali. Bol to perfektný výlet, ktorý si veľmi rád zopakujem bez toho, aby sme museli čokoľvek meniť. Snáď len popracovať na svojom jazdení, aby to išlo trochu rýchlejšie 🙂

Zhrnutie jazdenia vo Finale Ligure

– kontakt na ubytovanie aj vývoz a super sprievodcu
– ubytovanie pre 4ks za 80 eur na noc
– vývoz so sprievodcom stojí 75 – 85eur na hlavu na deň (záleží, ktorá lokalita sa jazdí)
– obed počas jazdenia vychádza na cca 20 eur spolu s pivom
– večera v meste stojí okolo 25 eur (hlavné jedno a dva pivá) – inak pivo okolo 5 eur
– diaľničné poplatky na auto zo Slovenska sú 9,90 na 10 dní za Rakúsko a 114 eur spolu tam aj späť za Talianske úseky

Kto vám prináša tieto riadky?

Majo Illéš

Volám sa Majo Illéš a som najstarší chren z partie, prvá písomná zmienka o mne je z roku 1981. Pár rokov som pracoval ako profesionálny horský záchranár, následne ako redaktor v motocyklovom časopise Motohouse, pretože môj život vtedy napĺňali motorky a cestovanie. Neskôr som okúsil prácu kameramana a strihača v televízii, až sa to napokon celé zlialo a teraz môžem fotiť, písať, kamerovať, cestovať, chodiť po horách a žiť svoj sen vo vlastnej firme – Bicyklom po Slovensku.

Moje články Tvoríš obsah? Ukáž ho svetu!