Carpathian mountain race – dovolenko/dobrodružná misia

Carpathian mountain race je bikepackingové podujatie vedúce trasou Karpatského oblúka (Slovensko, Maďarsko, Rumunsko) s dĺžkou 1900km a prevýšením 39000 m. Ako inak, zamerané na najväčšiu divočinu, ktorá je prejazdná na bicykli (teda aspoň približne). Takto dáko by to asi opísal aj Aleš, ktorý je organizátor týchto viac dňových záťahov a tento ročník sa k trase Slovakia Divide pridala verzia s pokračovaním cez Maďarsko do rumunských hôr.

Prečo som sa na to dal?

Už v roku 2021 som mal možnosť  prvý krát pričuchnúť k tejto forme intenzívneho objavovania, spoznávania a cestovania. Vtedy sa konal nultý ročník Slovakia Divide a bola to teda jazda! V roku 2023 som si Divide prešiel znova, trošku inú trasu ako nultý ročník, ale inak sa všetko nieslo v podobnom zážitkovom duchu.

Spomienok, príhod a stretnutí na minimálne jednu knihu. Veľmi sa mi tento koncept páči a som s ním plne stotožnený. Je to tá pravá sloboda a jediné, čo musíš dodržať, je trasa. Krátko po skončení divajdu Aleš prišiel s verziou, ktorú chystal 2 roky a sám aj prešiel.

Carpathian mountain race a pre finisherov niektorého ročníka Slovakia Divide milosrdnejšia verzia so štartom na východe Slovenska. Najskôr som mal v hlave túto možnosť, keďže už len keď som šiel Slovensko na bajku tak to zabralo veľa času.  Plus človek potrebuje po skončení aj nejaký čas na zotavenie a nábeh do reality.

Ale tieto myšlienky rýchlo prešli a uvedomil som sa. Predsa na každom maratóne idem to najdlhšie čo ponúkajú a hádam nebudem upúšťať od dobrých vecí. Takže už v októbri som vedel, čo má čaká v auguste. Pri predstavení akcie sme boli oboznámení, že je oveľa lepšie ísť vo dvojici a vyhýbať sa jazde v noci.

Rado, ktorého som spoznal posledný deň divajdu a prišiel v jeho spoločnosti do cieľa ma kontaktuje, či to dáme spolu? A ja vravím: “poďme”.

Príprava

Bol som si vedomý, že to čo ma čaká bude záhul a čím lepšie na tom fyzicky budem, tým si to dokážem viac užiť. Psychicky som vedel,  že by nemal byť problém. Troška naštrbenie plánu prišlo hneď začiatkom roka, keď som vycestoval za prácou do Nemecka bez bajku mysliac si, že január budem behať a na ďalší mesiac už beriem bajk so sebou.

Nakoniec začínam bicyklovať až niečo málo pred Veľkou nocou. Potom to rozbehnem týždňovým pobytom na Malorke, kde pojazdím nejaké kilometre a kopce na žiletke. Odvtedy sa mi už darí naplno trénovať. Keď som doma, vždy si dám aj nejaký maratón alebo časovku do vrchu.

Najväčšiu previerku ako som na tom si doprajem nejaké tri týždne pred štartom letnej dovolenky. Salzkamergut trophy, samozrejme, najdlhšia trasa, nech viem, čo čakať.  Najdlhšia jazda na MTB dovtedy mala 70km na domácom maratóne s 2000m prevýšením.

Prešiel som tých 210km a takmer 7km prevýšenia v limite, čo bol, samozrejme, cieľ a dokonca s hodinou k dobru. Tréningy padli na úrodnú pôdu a ja som vedel, že to už musím len nejako udržať, byť zdravý a bude fajn. Síce pár dní po “salzke” moje unavené telo chytilo ľahký soplík z klímy v aute, ale rýchlo to prešlo.

Čas šiel veľmi rýchlo a zoznam vecí, ktoré musím vyriešiť, kúpiť a podobne som svedomito písal vždy, keď bolo trošku času. Prichádzam domov z Nemecka 2 dni pred štartom a začína naháňačka, aby všetko klaplo. Nie je to vôbec ideálne sa na takéto niečo baliť tak narýchlo.  Hlavne keď človek nemá toľko skúseností. Nevadí, život nikdy nebude ideálny, treba sa prispôsobiť.

Výbava

Bajk beriem Cannondale Scalpel 2021, plášte od Maxxisu – vpredu Ardent race so šírkou 2,4′, vzadu Rekon race široký 2,35 +insert. Brašne mám od Apidury, ktoré mám požičané od Žanetky, predná 14l (tam ukladám ľahké veci, ktoré nebudem počas dňa vyťahovať – spacák, karimatka a podobne), zadná 17l (na stan ,oblečenie, servis a jedlo) plus malá na rámovej trubke s magnetickým zatváraním (tam dávam traker,  powerbanku, káble a malý snack).

Na chrbát beriem len malú vestu Camelback bike vest (tá mi slúži výhradne na jedlo, peňaženku a veci, ktoré treba mať po ruke). Na fľaške pomocou konca starej ponožky vyrábam úchyt na banán, vravím si, keď ten revolver vytiahnem v Rumunsku újdu všetky psy aj medvede.

Štart

Štvrtok večer balím všetko podľa plánu, ktorý mám na dvoch papieroch A4. Doma len prednedávnom zistili, čo som si to vymyslel. Mysleli, že keď som povedal, že v auguste pôjdem na bajku do Rumunska, že pôjdem autom. Dostávam zneisťujúce otázky a predikcie, (nie je to už trochu moc 1900km cez hory? koľko ti to bude trvať? veď Slovenskom si šiel 6 dní, koľko chceš ísť toto?) ktorým som sa doteraz úspešne vyhýbal, keďže som len pár vyvoleným oznámil, čo mám v merku.

Kúsok mi to sadlo na myseľ, ale vravím si “cesty späť už niet “a začalo sa mi to zdať prvý krát ako riadne šialenstvo. Ale to je znak poriadnej výzvy a tie mám predsa rád. Ráno ešte niečo dokúpiť a už nakladám bajk do auta. Na štart do Modry ma vezie brácho, ktorý je môj verný šofér a nielen, že ma často s bajkom niekam vezie, ale pár krát ma prišiel niekam zachrániť zablateného či zmoknutého s nepojazdným bajkom. Díky.

Prídeme do Modry na penzión, kde sme bookli izbu, nech sa dobre vyspíme. Rado prichádza trošku neskôr, ide na bajku z domu (BA) a stihne aj pekný lejak. Donesie mi rumunské peniaze zabalené pekne v gumičke a ideme na registráciu do neďalekej reštiky.

Stretávame známe, ale aj nové tváre, kecáme, preberáme taktiku, večeriame cestoviny a pomaly sa poberáme na izbu dochystať posledné veci. Naša taktika je jasná, ísť tak aby sme vládali pokračovať každým dňom, nejazdiť v noci, vtedy sa má predsa spať a príroda tiež potrebuje pokoj.  A hlavne zdravý, živý sa vrátiť našim blízkym.

Všetko si nahodím na bajk a idem vyskúšať ako sa to správa. Je to úplne iné, kde je môj ľahký bajk? Veď to sa do kopca ani nehýbe… Ako mám na tomto prejsť 1900km? Nič. Idem radšej spať. Ráno vstávam asi o šiestej nech mám pohodu a všetko v kľude stíham. Na ôsmu je naplánovaný štart. Je nás na penzióne minimálne 10 a miestnosť, kde sme uložili bajky na noc je plná. Každý rieši posledné detaily. Všetko je ready. Ideme na štart.

 1.Deň – sobota 3. augusta

Modra-Skýcov – 148km/2987m

Pekne zoradení na parkovisku vidíme známe tváre, kamošov z týchto akcií a legendy posledných ročníkov. Ešte si vypočujeme posledné odporúčania od organizátorov najskôr po našom a následne v angličtine, keďže sme tu z rôznych kútov Európy. Ideme! Davaj het!

Je príjemné počasie a cestičky z Modry sú nám už dobre známe. Zoznamujeme sa s naloženými bajkami a ladíme navigáciu. Asi po piatich kilometroch mám divný pocit zo šliapania, ide sa mi dajak ťažko. Zosadnem z bajku a pozerám, že teleskopka si zišla dole sama asi o dva centimetre.

Použijem trošku sily a vytiahnem ju hore. Drží to, ale len chvíľu. Potom padá čoraz viac. Znova stojíme, rozmýšľame, čo s tým. Rozhodnutie volíme to najistejšie s ohľadom na ďalšie pokračovanie, keďže v Rumunsku možnosť opraviť niečo takéto bude nulová. V Piešťanoch to vyriešime tak, že vymením sedlovku za pevnú.

Super, ale začalo to teda dosť zle. Navyše zájsť do Piešťan robí asi 70km. Nevadí, stojíme na Bukovej v obchode, kde nás čaká Maťo, s ktorým máme v pláne spoločne prejsť Slovensko a kupujeme desiatu.

Stretne sa nás tu viac a hneď sa potia perly na niektorých kolegov. Vzniká nenormálna prezývka pre Štepána: “dvanásťtorák” to asi najviac vystihuje tvar jeho riadítok a počet úchopov, no budí to pozornosť. Cez lúky, lesy, kopce a zjazdy prichádzame na rovinu a sme v Piešťanoch.

Bola to teda otrava, sedlovka padala tak o 10 cm a musel som si ju s rukou za jazdy vyťahovať. Pred kaviarňou pri Tescu rozkladáme servis. Ide sa na výmenu. Popri tom dáme kolu, kávu a niečo do úst. Pokračujeme asi po hodinovej pauze. Už nás dúfam nič brzdiť nebude. Začínam si to užívať.

Rýchlo prechádzame úsekmi, s ktorými sme pred rokom statočne bojovali a brodili sa v blate. Dnes je sucho a všetko je zjazdné, obrovský rozdiel v rýchlosti. Prechádzame dediny a na občerstvenie využívame lokálne stromy. Stojíme v Kovarciach v krčme s legendárnou malinovkou.

Je fakt mega a liter len tak zasyčí. Stretávame sa tu s kolegami Čechmi. Jeden má cez rameno ako miska stuhu zámok z bajku. Na náš dotaz , že na čo to má odpovie: “rumunské psy a medvede”. Ďalej Tríbeč, šľape sa fajn, sú to dlhé stúpania v pekných lesoch, fajn.

Až príde štípanec od sršňa do ramena cez dres. Je to šupa. Vyťahujem Fenistil, ale aj tak je rameno hneď spuchnuté. Zase sa začína dariť, vravím si. Vytlačíme to cez Mišov vrch a ideme krásnymi úsekmi, kde vysoké trávy a slnko vytvárajú parádnu scenériu.

Ide to pekne, vravím si. Už fakt len kúsok a sme v Skýcove, kde plánujeme spať na tribúne futbalového ihriska. Jeden z posledných zjazdov a ja padám ako handra. Doteraz neviem, čo sa stalo. Našťastie len slušne odrteté koleno a diery v oblečení. Rýchla dezinfekcia, tekutý obväza a už zjazdujeme do Skýcova, kde nájdeme ihrisko a tam chlapcov.

Čapuje sa, ale nie kvôli nám. Majú tu dnes letné kino a chalani už zisťovali u starostu, čo a ako. Ja zatiaľ využijem sprchu a umývam si rany v šatniach domácich. Prídem späť k stolu a chalani vravia “ideme na cintor”. Vravím, také zlé to hádam nebude so mnou, môžeme spať aj tu.

Kino má pokračovanie. Do jednej rána. Tak nám starosta odporučil ísť niekam het, kde sa vyspíme a nebude nás rušiť opitý ľud. Posiela nás do domu smútku. Koleno je stuhnuté, ale pri šliapaní do kopca, ktorý vedie na nocľah to nevadí. Sme tam. Veľký altánok s múrom okolo, vypadá to v pohode.

Nakoniec sa nás tam stretene asi 7. Zaspávam plný dojmov, ubolený až okolo pol noci s pocitom, že spanie na cintoríne začne tú lepšiu časť dovolenky. Máme blbý štart to nevadí, určite príde hovädsky dobrý refrén.

2. Deň – nedeľa 4. augusta

Skýcov-Hriňovské lazy, 129km/3150m

Noc na cintoríne sme prežili bez ujmy, aj keď chalani vraveli, že nás tam ktosi v noci fotil s bleskom. V trojici začíname šliapať pár minút po šiestej. Je slnečno, ešte čerstvo a snažím sa rozhýbať ubolené koleno. Ide to celkom fajn. Po pár km stretávame Paliho, ktorý akurát vstal a tiež začína zaberať. Ďalšia zastávka je v Župkove v Jednote, kde práve otvorili.

Robíme nákup pred ťažkými kopcami smerujúc do Banskej Štiavnice. Sú to ozaj lahôdky prudké a dlhé. Občas aj tlačíme, teda ja a Maťo, Rado ten si ide svoje a hecuje sa na stojky, ktoré pred rokom nevyšiel. My ho povzbudzujeme. Začína byť teplo, ale tajch len pofotíme a stojíme až pri Bille, kde Maťo hoduje na pečenom kurčati.

Pokračujeme ďalej. Je 30° takže každý chládok padne vhod. Po niekoľko hodinách prichádzame do Podkriváňa, kde nás prišiel pozrieť kamarát Jožko aj s dcérou Julkou. Prijemné stretnutie s pivom nás nabije energiou na posledné kilometre tohto dňa.

Deň končíme na Hriňovských lazoch na chate u mojej kamošky Katky, kde schádzame cez Košútku z trasy. Máme pripravené občerstvenie a spíme v mäkkých posteliach. Začína popŕchať, takže sme radi.

3.Deň – pondelok 5. augusta

Hriňovské lazy – Gápeľ (Slovenský raj) 117km 3460m

Večer sa naša skupina rozrástla o ďalšieho člena. Prišiel Buky, ktorý si chce prejsť s nami toľko, čo bude vládať. Ráno nám trvá kúsok dlhšie vymotať sa a na rozcvičku tlačíme cez zjazdovku miestneho bike parku. Vidíme Poľanu, ktorú máme ako na dlani. V Detvianskej hute sme o necelú hodinku a robíme malú zastávku v potravinách.

Tu som pred rokom obedoval skrytý pred zimou a dažďom (bolo asi 7°) dnes krásne slnečno a teplo. Ja s Radom sa odpájame a ideme si svoje trošku rýchlejšie tempo, aby sa s nami nemusel Buky trápiť. Lesy sú tu krásne husté, ihličnaté. V Lome nad Rimavicou robíme väčší nákup pred dlhým 200km úsekom bez ničoho.

Kúsok nad Sihlou z lesa vybehne malý pes a ako je tak rozčertený rafne mi do ľavej tretry. Našťastie to ani nezacítim a v rýchlosti akú mám sa na nič viac nezmôže. Tu začína tá pravá divočina. Úseky pod Klenovským veprom, Klenovské blatá si veľmi dobre pamätám a sú moje obľúbené.

Vysoké trávy, úzke chodníčky a výhľady. Samozrejme, prudké kopce dávajú zabrať. Okolo obeda sme na salaši Zbojská. Volám Maťovi ako na tom sú. Po niekoľkých pokusoch sa spojíme a vraví “Buky zlomil prehadzovačku”. Viaceré veci západnú do seba a Buky chvíľku na to ako dorazí a obeduje má bajk zas pojazdný.

---

---

Ja dávam len vývar a kávu, nech to v kopcoch neni taká ťažoba. Na sedlo Burda vystúpame asi za hoďku, ale útulňa je zavretá. V asfaltovom zjazde začína pršať a citeľne sa schladí. Dážď graduje, ale treba ísť ďalej už len skrz zimu. Na lúkach pod Kráľovou Hoľou už síce neprší, ale do mokrej trávy si tiež sadať nechceš. Robíme teda pauzu až v Červenej Skale v autobusovej zastávke.

Máme tu spoločnosť. Cigáňa s frajerkou a pri odpovedi “ideme do Rumunska ” nám dotyčný mladý muž odhaduje cestu na šesť hodín. Smiech sa nedá udržať. Sranda nesranda, musíme ísť, čakajú nás tvrdé kopce. Začína sa vyjasňovať a bunda ide dole. V stúpaní stretávame opäť Michala, ktorý ide super strojové tempo. Prehodíme kus reči a ide sa ďalej.

Sme na hrebeni medzi čučoriedkami ale plody nikde, vraj pomrzli. Zvečerieva sa a začíname rozmýšľať, kde to dnes zapichnúť. Tlačíme k Ondrejisku cez rozmočenú lúku a dávame za cieľ miesto nad Slovenským rajom s jazierkom a vodou. Je to chata Gápeľ patriaca lesom SR.

Nik v nej nie je takže si v altánku rozkladáme veci na spanie. Po asi pol hodine už takmer za šera idú okolo Buky s Maťom. Rozhodli sa zísť do Dediniek, že tam nájdu penzión a keď tak sa ráno vidíme. Už večer sa riadne ochladilo. Je okolo 8 stupňov, ale zakuklený v spacáku zaspávam ihneď.

4. deň – utorok 6. augusta

Gápeľ – sedlo pod Vysokým vrchom, 109km/3310m

Vyrážame skoro. Už 5:30 do jemného dažďa. Zjazdujeme smer Palcmanská maša, kde to zvrtneme na červenú turistickú, ktorú poznáme aj z Spišských 333. Ďalej míňame chatu Rakovec a naplno vchádzame do Volovskej divočiny. Sú to úzke zarastené chodníčky, ale aj zvážnice vedúce napríklad na útulňu Gálová.

Tu sa sa pristavím a debatujem s turistami, ktorí sa práve prebúdzajú. Som na tom s jedlom biedne a tak mi tie dobré duše ponúknu aspoň kúsok suchého chleba. Na Skalisku sme pred obedom a znova si na tomto mieste užívam rovnaké “augustové ” počasie ako predchádzajúce razy.

Hmla, zima a jemný dážď. Veľmi sa nezdržujeme, pretože aj tak nie je na čo pozerať. Po mokrých koreňoch to zvládame v pohode a onedlho stretávame Evku a Michala. Kolegovia z Čiech, ktorí spali na chate Volovec a majú rovnaký cieľ ako my. Zozjazdujeme na Úhornianske sedlo, kde si dám ako obed balenie kešu orechov a pozerám, že nielen jedla, ale aj vody je málo.

Nie je tam čo, takže 15 minút stačí a šľape sa ďalej s vidinou, že chata Erika na Kojšovej holi nás naķŕmi a zahasí smäd. To si ale predstavujeme veľmi ružovo. Jednak na chatu neprídeme ani za päť hodín, nemáme čo jesť a s vodou naozaj šetríme. Navyše slnko sa do nás opiera dosť silno.

Vykúpením môže byť značka hovoriaca o vode vzdialenej 250m. Neváham a schádzam z trasy. Chvíľu mi to trvá nájsť, ale nakoniec sa podarí a vychutnávam si to tekuté zlato. Toto ale pomôže len na malý moment. Absenciu jedla je naozaj cítiť a prežívam si peknú krízu.

Rado ide rýchlejšie a ja tlačim každý prudší úsek. Nie a nie na tú Eriku prísť. No konečne! Asfalt. Už viem, že je to v suchu. Alebo? Rado tam už sedí na lavičke s ďalšími dvoma bajkermi a suší tričko. Žiaľ, chata je zavretá. Posledné štyri hodiny myslím len na to,  ako sa tu do sýta najem a, že kofola len tak zasyčí do mňa. Čo už, nemá význam tu stáť, vravím Radovi “idem na pred “.

Pred nami je Lajoška, tam sa stretneme. Túžba jedla ma naštartovala a idem ako drak. Najskôr výšlap potom dlhší zjazd a znova výšlap. Trvá to asi hodinu a som tam. Je našťastie otvorené a hneď idem za bar. Predo mnou cyklisti, tak stojím v rade, točí sa mi už hlava a nohy fest bolia.

---

---

Obsluhe to trvá neúmerne dlho a keď sa už dostanem na radu pani ani na tretí krát nevie správne nahodiť do PC (2x veľká kofola, 2xradler, jedno malé pivo). Asi je unavená. Tak už spolu s Radom stornujeme objednávku a berieme si z chladničky fľašky a plechovky.

Konečne! Za krátko mi pristane na stôl aj sladký obed. Rado čaká o niečo viac a tak zisťuje od miestnych nejaké odporúčania na nocľah. Vravia, že do Kysaku to do tmy ešte stihneme. Tomu sa ale chceme vyhnúť, bo vybrať v meste nejaké rozumné miesto na spanie môže trvať naozaj dlho.

Vyberáme teda turistiký altánok pár km nad Kysakom. Radovi konečne príde jedlo a ja totálne zničený dávam šlofíka na stole. Zima ma donúti vstať, ísť načapovať vodu a sadnúť na bajk. K altánku dorazíme tesne pred zotmením po parádnych chodníčkoch. Už som riadne vyšľahaný. Trošku si to s lopúchmi pozametáme a hajde späť. Vravím Radovi, nohy mám na kašu, hádam sa to do rána kúsok ukľudní. Natočím budík na 4:45 a ihneď spím.

5.Deň: 7.8.24 streda

Sedlo pod Vysokým vrchom – Beňatina, 156km/2590m

Noc v altánku bola fajn a tak po zbalení vecí štartujeme do krásneho rána. Rozbitý som strašne, ale výhľad z Jánošíkovej bašty, čo je vyhliadka asi 3km od posledného nocľahu to zjemňuje. V Kysaku sme onedlho a hneď ideme do potravín. Rabujeme to tam a dávame riadne raňajky na obrubníku.

Slnko už poriadne pečie a to je ešte len ráno. Pred obchodom sa zdržíme dobrú hodinu a skúšam nakopnúť motor. Je to des a hrôza s mojimi nohami a to ideme zatiaľ asfalt a dosť rovinu. Trhám jablká. Obchádzame tabuľu odkazujúcu na opálové bane a dlhý zjazd nás privedie až do dediny Rudlová.

Chytám telefón a posielam Maťovi správu, kde je (keďže ich trasa šla cez Košice a hrebeň  Slanských vrchov), že sa stretneme v dedine Soľ na preslávenom kebabe. Tam prichádzame už okolo 11stej.  Síce som ešte najedený z raňajok, ale už prvý deň sme sa dohodli, že tento rok kebab nemôžme vynechať.

Sú to hody, kebab, radler, káva. Polovicu si nechám zabaliť a dávam do dresu. A hľa, prichádza Maťo. Predĺženie pauzy mi dnes vôbec nevadí, keďže  to vôbec nejde. Pokračujeme teda traja a debatujeme, čo sa nám prihodilo za čas odkedy sme sa rozdelili.

Je to dobrá nová energia a ide to kus lepšie aj cez prudké rozpálené lúky. Ja s Maťom pred prudkými spinkami ochotne zosadneme z bajkov. Rado ten si to šlape všetko ako nič, je to kaper! Dnes nie je núdza o vodu ani jedlo a kilometre naskakujú celkom rýchlo.

Posledná zastávka čaká v krčme v Belej nad Cirochou. Je dosť teplo a ja ležím na betóne v chládku pijúc radlera. Je tu s nami aj Peťo, ten vraví, že Rumunsko nedáva a končí v Beňatine. Vchádzame do Vihorlatu.  Je to pohodová traverzová cesta a navyše pekne v chládku.

Posledné prudké asfaltové stúpanie a zjazd do cieľa – pre nás tentoraz len check pointu. Ešte predtým zabočím do lomu a dávam rýchlu očistu. V cieli je plno a dobrá nálada. Zhodneme sa, že už to nejdeme búšiť, ale zvolíme pohodlie mäkkej postele a teplej večere s pivom.

Opäť raz je tu o nás super postarané a navyše nám pomáhajú aj finisheri slovenskej trasy. Štepán – víťaz tohto ročníka mi dá k dispozícii čističku reťaze a iné pomôcky na čistenie bicykla. Rasťo, s ktorým sme sa na štarte stretli a vedeli, že sa odniekiaľ poznáme (Rasťo mi ako kuchár vydával obedy v starej práci) mi ponecháva extra silnú masť na úľavu svalov.

Som veľmi vďačný za ich prístup. Je to zvláštny pocit. Vždy, keď som sem prišiel tak som bol rád, že som to zvládol a užíval si momenty s ostatnými. Teraz som rozbitý podobne. Slovensko som aj vďaka dobrému počasiu prešiel opäť o deň skôr ako naposledy, ale teraz je cieľ úplne inde.

Vzdialený a vedie k nemu neprebádaná divoká cesta. Je to ťažké ísť ďalej, keď si veľa kamarátov užíva oddych pri ohni. Tieto myšlienky rýchlo vytesňujem a radšej rozmýšľam, aké veci tu nechám. Za obeť padá GoPro kamera. Bolo by síce super krásne mať všetko natočené. Ale baterky nevydržia koľko som myslel a s vedomím, že 20000 mA powerbanku budem dosť vyťažovať na dobíjanie hodiniek cez, ktoré sa navigujem a telefón ju tu nechávam.

V kuchyni pri stole debatujeme s nemeckými kolegami, ktorí tiež práve dorazili a pakujem spať. Budík dávam na 4:25, aby sme mohli o piatej vyraziť smer Maďarsko. Dnes to bol ťažký, horúci deň, a to sme ešte len v tretine trasy. Prečo si to robíme? Pokračovanie dobrodružstva nájdete v druhej časti už onedlho.