Three Peaks Bike Race 2024

Cyklistické preteky bez podpory vedúce cez tri hlavné vrcholy (a mnoho ďalších), kde pretekári majú dané povinné prejazdné body a parkouri a zbytok trasy si plánujú sami. Od prvého ročníka (2018) som sa zúčastnil každého ročníka týchto pretekov. Nebudem tentokrát popisovať priebeh celého preteku, ale skúsim sa na to pozrieť z rôznych pohľadov.

(De)motivácia pretekať

Pôvodný plán bol taký, že na tohtoročnom TPBR budem ešte totálne zničený z pretekov Monaco di Baviera (ktorý štartoval len 14 dní pred touto súťažou) a jediným cieľom bude trasu nejak prejsť. Monaco som ale včas vzdal, a tak sa zdalo, že by som sa ešte mohol dať dokopy.

Keď sa konečne dostávam k plánovaniu trasy (pár dní pred pretekmi), zisťujem, že tento rok to bude dosť drsný ročník s nemilosrdne kopcovitým profilom. Aj preto tento rok upúšťam od stratégie čo najmenej spať a čo najviac šliapať. Prvá noc sa “povinne” vypúšťa, ale potom už si poctivo ordinujem 4 hodiny spánku každú noc.

Mapa trasy

Col du Izoard

Napriek tomu pociťujem, že som unavenejší než na predchádzajúcich ročníkoch, kedy som spával oveľa menej a musím medzi jazdu zaradovať aj powernapy (krátky 10-15 minútový spánok v krízových chvíľach). Únava sa, samozrejme, prejavuje aj na tempe. Zatiaľ kým prvých 600 km (nie úplne rovných) držím tempo cez 25 km/h, neskôr rýchlosť prudko klesá a predovšetkým stúpania do kopcov sú čím ďalej náročnejšie…

S únavou i stratou tempa klesá aj motivácia pretekať naplno za každú cenu. Určitú rolu v miere motivácie drieť naplno hral aj výlet do Ázie, ktorý plánujem za nejakých 10 dní, a na ktorom je pre mňa celkom podstatné byť fit.

Zdravotné komplikácie

Prvé dni celkom tuho bojujem s pálením záhy. Na Slovensku pri pretekoch Race Through Slovakia som si vyskúšal,  aké peklo to môže byť. Teraz našťastie balansujem na hrane predpeklia a asi tretí alebo štvrtý deň problém pozvoľna odznel. Taktiež mám prvé dni vcelku nechutné záchvaty kašľa s nie úplne krásnymi produktami.

Stúpanie na Monte Grappa

Kravy na Monte Grappe

Úplne prvý deň ma trápia aj ohromné bolesti chodidiel. Neviem, ale asi sa v tom teple prehrievali. Po dažďoch v druhom dni mi mokré cyklonohavice urobili nechutné odreniny na vnútorných stranách stehien a všade okolo. Myslel som, že sa toho nemám šancu zbaviť, ale na ďalší deň ako mávnutím kúzelného prútika bolo všetko v poriadku.

So sedacími partiami bojujem priebežne celé preteky, ale nebolo to horšie ako inokedy. Krk sa v priebehu jazdy výhražne ozýva bolesťou, ale poctivo drží do posledného dňa. Asi 100 km pred cieľom zisťujem, že to môže byť ešte horšie, ale stále to ide. Až posledných 40 km krk vypína funkčnosť úplne a začína boj. Ale vedomie, že už to nie je ďaleko ma motivuje. Do cieľa prichádzam s rukou podopierajúcou hlavu, no tiež s úsmevom na tvári.

Technické problémy

Do tohto ročníka som pri žiadnom preteku nemal defekt. Teraz si to poriadne vynahradzujem. Od piateho dňa každé ráno. A siedmi deň dvakrát! Situáciu komplikovalo blato zaschnuté medzi plášťami a ráfikmi, ktoré robilo vyzutie plášťa takmer nemožným.

Snehu dosť

Vrchol Albula passo

Celkovo riešením týchto problémov trávim asi 5 hodín plus s posledným defektom v prudkom lejaku zbieham s bicyklom 3 km do Briançonu, kde mi v servise pomohli nájsť v prednom plášti malý kúsok skla, ktorý som predtým nebol schopný odhaliť a pravdepodobne zapríčinil väčšinu problémov (jeden defekt bol aj na zadnom kolese, takže všetky nie).

PREČÍTAJTE SI TIEŽ: Race through Slovakia
Preteky sú koncipované ako bez podpory, trasa štartuje v Bratislave. Je daných 6 povinných segmentov, medzi ktorými si pretekár volí trasu sám a záverečný parkour nás privedie do cieľa v Šachtičkách pri Banskej Bystrici. 

Počasie

Okúsili sme horúčavy, dažde, búrky, prietrže, kosu… ale to už k tomu patrí. V porovnaní s predošlými ročníkmi hodnotím podmienky ako menej priaznivé, ale nie najhoršie (oproti roku 21 alebo tohtoročnému Monacu nám aspoň nezasnežilo žiadne sedlo)

Highlity trasy

Parkour cez Monte Grappu a Manghen
Ten kopec nemá ani 2000 metrov, ale keď idete skoro od mora, tak aj tých 1700 celkom stačí. A potom zase úplne dolu a potom ešte o niečo vyššie na Manghen pass. Vo výsledku parkour, kde na 120 km naberiete cez 4 km. A to je cítiť!

Tri kopčeky vo Švajčiarsku
Na prvý pohľad to vyzeralo nevinne. V propozíciách bol len samotný Grimsel pass (2164 m). Lenže keď človek plánoval trasu, zistil, že sa nevyhne ani Oberalp passu (2044 m) a Furka passu (2429 m). Takže 3 sedlá cez 2 tisíc pekne za sebou. Mal som tam ale šťastie na počasie a túto náročnú brutalitku si užívam aj s nádhernými výhľadmi, stálo to za to!

Jazero pod Grimmsel passo

Švajčiarske trávniky

Planina krásnych dievčat alebo parkour cez Vogézy
Zase nevinne vyzerajúci parkour, ktorý mal len 86 km, na ktorých na nás ale čakalo 1700 metrov prevýšenia (a to sa začínalo v najvyššom bode!). Tu už počasie až tak nepraje a zároveň tu začali moje technické problémy, ale nakoniec si užívam aj túto pasáž a spoznávam zase nový kus Francúzska.

Pláň krásnych dievčat

Osvieženie v horúčavách

Záverečný mordor s nádherným (ne)východom na Cime de la Bonette
To, čo na nás prichystal organizátor na záver bolo vyvrcholením tých brutalitiek predtým. Začiatok na slávnom Alpe d´Huez (1850 m), ľahko technický prejazd nad ním a potom už to šlo za sebou – Col du Lautaret (2058 m), Col d´Izoard (2360 m), Col de Vars (2108 m), Cime de la Bonette (2860 m) a potom ešte dva väčšie a dva menšie kopce na úplný záver.

“Chabých” 380 km, na ktorých vyžierame 8500 metrov prevýšenia. A to sme vlastne schádzali z Huezu k moru! V prvej časti ma naviac trápi pomerne silná búrková činnosť, ale našťastie bola nakoniec situácia o chlp lepšia než predpoveď (tá sľubovala nonstop dážď, my sme občas medzi prietržami zahliadli aj slniečko).

Mohol som na najvyšší bod trasy (Bonette) vyliezť v noci a prespať za ním alebo valiť nonstop. Vzhľadom k tomu, že už bola pretekárska motivácia nízka, prišla mi to škoda a radšej v tretine kopca spím skoro krásnych 5 hodín a vydávam sa hore na východ slnka. Najskôr nádherná hviezdna obloha, potom postupne prebleskujúce svetlo. Bola to nádhera!

PREČÍTAJTE SI TIEŽ: Three peaks bike race 2022
TPBR sú bikepackingové preteky bez podpory naprieč alpskými (a niekedy aj pyrenejskými) horskými sedlami.  Štartuje vždy z Viedne a cieľ je striedavo vo francúzskom meste Nice alebo španielskej Barcelone.

Bohužiaľ podceňujem svoje sily a na vrchol prichádzam pol hodinu pred východom. Teplota okolo 1 stupna a silný vietor ma nenechávajú vyčkať. Zjazd je brutálne mrazivý, ale nádherný. Posledné 4 kopce našťastie už nie sú tak hrozné a komplikuje ich iba môj krk a poriadna horúčava. Ale nič neprekonateľného.

Pod Bonettom

Ráno pod Bonettom

Tieto preteky sa stávajú čoraz populárnejšie a sleduje ich čím ďalej viac ľudí. Niekoľko som ich stretol cestou. Prvý bol Lucerňan, ktorý nás prišiel podporiť do veľkých sediel. Pri príjemnej konverzácii sa so mnou zviezol časť trasy na Furka pass. Druhý bol pred Basilej.  Tiež so mnou chvíľku išiel a prehodil pár príjemných viet.

Najprekvapujúcejším pre mňa bolo stretnutie so skupinkou dotwacherov (dvaja Nemci a jeden Talian), ktorí sa skutočne posúvajú pozdĺž trasy a preteky takto naživo sledujú zblízka. S nimi som večeral a príjemne poklábosil v Jaussiers pred stúpaním na Bonnette. A ešte ma na večeru pozvali, ďakujem chlapci!

Preteky

Nech už som v priebehu pretekov strácal motiváciu skutočne pretekať, stále by som mal uviesť nejaké čísla. Do preteku vyštartovalo cca 300 účastníkov (suverénne najviac). Moje trasa mala nakoniec 2276 km a 33640 metrov prevýšenia (myslím určite najviac zo všetkyćh ročníkov). Zabralo mi to 1 týždeň, 5 hodín a 33 minút (na deň teda niečo cez 300 km a skoro 5000 m prevýšenia) a v cieli  som sa objavil ako 23 (necelých 37 hodín za víťazom). Som určite spokojný.