Race through Slovakia — bicyklom.sk

Vlani prebehol nultý ročník a ja som to zistil až keď bolo po ňom. Hneď som si hovoril, že nabudúce by mi to nemalo utiecť. Pri vlaňajšom súkromnom neoficiálnom minipreteku z Bratislavy na Zoncolan som sa dostal medzi partiu chalanov, ktorí nultý ročník absolvovali a chystali sa aj teraz, čo motiváciu zúčastniť sa ešte podporilo.

Pretek je koncipovaný ako bez podpory, trasa štartuje v Bratislave. Je daných 6 povinných segmentov, medzi ktorými si pretekár volí trasu sám a záverečný parkour nás privedie do cieľa v Šachtičkách pri Banskej Bystrici. Tohtoročné parkouri nedávajú mnoho možností pre vymýšľanie a je to skôr o doladení drobných detailov.

Dĺžka výslednej trasy sľubuje zhruba 950 km a prevýšenie okolo 12000 metrov. Aj cez pomerne skorý termín a teda logicky očakávané chladné počasie sa rozhodujem pre ultraľahkú stratégiu – neberiem žiadne brašne (okrem rámovej s náradím), len ľahký bežecký batôžtek.

Nemám so sebou ani nič na spanie ani páperovú bundu. Len ľahkú nepremokavú bundu, teplejšie trojprstové rukavice a izotermickú fóliu.

Pred pretekom

Piatočný presun do Bratislavy je bezproblémový – ľahkých 20 km do Pardubíc a potom už priamym vlakom (v ktorom chyba vagón pre bicykle, a tak ho musím mať v priestore pri dverách a na každej zastávke kontrolovať, či niekto nepotrebuje prejsť), zastaviť sa v obľúbenom bratislavskom pivovare Fabrika a potom už na prezentáciu do Isadoru.

Tu stretávam niektorých kamarátov a tiež nenápadnú, strašne skromnú, anglicky hovoriacu dievčinu, o ktorej následne zisťujem, že je to slávna Fiona Kolbinger – úspešná doktorka z Drážďan, ktorá mimo iné na slávnom závode Transcontinental v roku 2019 porazila úplne všetkých.

Zaregistrovať sa, pozdraviť ešte ďalších kamarátov a potom už s Lacom mierime do Petržalky, kde býva a ja dnes tiež. Večer ešte zájdeme na pizzu a dve pivká. V noci nespím moc dobre, čo mi úplne nedodáva sebadôveru, rovnako ako vietor, ktorý vanie zostra zo severu (kam budeme smerovať).

Na Veľkú Javorinu

Nič menej presun na štart je v pohode. Presne v 7:00 vyráža asi stočlenný pelotón v závese mestskej polície do ulíc Bratislavy. Asi po 5 km policajné auto uhýba a my sa môžeme vydať hore k Bielemu Krížu a zároveň začať pretekať. Stúpanie nie je mierne, ale je celkom jazdivé.

Veľmi rýchlo sa oddelí asi päť členná vedúca skupina. Necítim potrebu hnať sa za nimi, ale zase idem o trošku rýchlejšie než pretekári za mnou, takže sa rýchlo ocitám osamotený medzi skupinami, a tak už to zostane po väčšinu preteku.

Po Bielom Kríži už je trasa dosť rovinatá a pomerne rýchla. Tak je tomu až pod druhý parkour na Veľkej Javorine na 140. km. Slniečko pekne pečie a celkom prudké stúpanie je v teple náročné. Ale baví ma. Asi 250 výškových metrov pod vrcholom sa proti mne vyrúti drobná cyklistka – Fiona.

Potom ešte postupne asi traja ďalší. Na vrchole sa zdržím len na jednu rýchlu fotku a už idem zase späť – druhou možnosťou bolo pokračovať na druhú stranu do českých Javorníkov. To by bolo síce asi o 20 km kratšie, ale prinieslo by to minimálne 1500 výškových metrov naviac. Túto variantu nakoniec zvolil asi iba vedúci Nemec Robert Muller.

Považie a Beskydy

V zjazde stretávam davy ďalších pretekárov. Sú za mnou, ale nie moc ďaleko. Rýchlo sa dostávam na Považskú placku a po pomerne hlavnej ceste valím na Trenčín. Mám pocit, že mi pomáha ľahký vietor do chrbta v čo som ani nedúfal. V Trenčíne na benzínke prvá rýchla zastávka – cola, nanuk a dva toasty s tuniakom a ide sa ďalej.

Za Púchovom sa cesta pomaly začína zdvíhať. Stúpanie pritvrdzuje, keď opúšťam hlavnú cestu a mierim na hraničnú Kohútku. Sem prichádzam akurát o piatej popoludní – teda presne 10 hodín od štartu. Mám za sebou 260 km a priemerná rýchlosť pohybu je 27 km/h. Lepšie, než som očakával.

Nasleduje 110 km dlhý segment českými Beskydami. Prehupnem sa cez Soláň a zjazdujem do Rožňova pod Radhoštěm, kde som plánoval večeru. Tu si ale uvedomujem, že keď to ešte odložím, mohol by som stihnúť najvyšší vrchol segmentu na Pustevnách ešte za svetla.

Takže len v zavierajúcej cukrárni vyprosím 2 fľaše coly a hurá nahor. Stúpanie pri zapadajúcom slnku je nádherné a ja si to užívam. Hore som asi o pol ôsmej. Do dlhého klesania sa púšťam nerozvážne iba v tričku a cestou trochu vymrznem. Ale to už ma čaká zaslúžená večera v Horní Bečvě. Teplé jedlo proste musí byť.

A potom je tu cesta medzi Kněhyní a Smrkem. Svetlo už je dávno preč a teraz aj asfalt – kto mi ho zobral?? Cesta nahor je po terénnej cestičke ešte celkom ok, ale dolu je to horšie. Celkom sa na svojich 28 mm cestných plášťoch bojím defektu alebo aspoň prehryznutého jazyka. Ale prejde to a som späť na ceste.

V Ostravici so slzou v oku prejdem kúsok od svojho obľúbeného Beskydského pivovarčeku (budem tam musieť čoskoro zájsť a napraviť to!), zavlním sa po cyklochodníku nad priehradou Šance a už sa po ceste stúpa na prechod v Klokočově na koniec segmentu.

Zamrznutá Orava a Poľsko

Zjazdu cez Turzovku do Čadce sa trochu bojím a veru aj poriadne vymrznem. V Čadci teda veľmi privítam otvorenú benzínku, na ktorej k môjmu veľkému prekvapeniu stretávam kamaráta Miša. To je vlastne naposledy v preteku, kedy stretávam iného závodníka. Dávam megaveľké kafe a čokoládový croissant.

Už predtým som v útrobách cítil divné pocity, ale od teraz už ma bude až do cieľa sprevádzať nepríjemné kŕkanie a kyselina sa veselo poženie nahor tráviacim ústrojenstvom, čo ma bude miestami privádzať k šialenstvu… Zdržujem sa dlhšie než Mišo, do zimy sa mi nechce.

Za Starou a Novou Bystricou cesta začína stúpať na Kykulu a ako sa oddelím od potoka výrazne sa oteplí. Príjemné. Každopádne o čo viac sa cestou nahor oteplilo, o to viac sa v zjazde na Oravu ochladí. Pred Námestovom neváham a opäť využívam k rozmrazeniu nonstop pumpu. Strácam tu čas, ale vidina tepla je neodolateľná.

Za Námestovom prechádzam do Poľska, kde to s teplotou nie je o mnoho lepšie a ja tak využívam ešte jednu pumpu. Nebo už sa pomaly začína presvetľovať a po mojej pravej ruke sa objavujú krásne vrcholy Tatier. Slnko, kde si?!

Prvých slnečných lúčov sa nemôžem dočkať a cítim ich potom ako ohromné vyslobodenie. Na Pieninách už je mi hej. Teda keby som stále negrgal tou kyselinou.

Od severu k juhu

Ešte v poľskej časti Pienin začína najdlhší, 195 km dlhý parkour tiahnuci sa až na juh Slovenska. Na Pieninách som bol naposledy asi pred 30 rokmi a už som zabudol, ako krásne tu je – nádherné skaly šplhajúce od rieky vysoko nahor… A kúsok za hranicou nahor smerujem aj ja.

O siedmej – 24 hodín od štartu kukám na GPS – mám za sebou 555 km a skoro 6000 metrov prevýšenia. To nie je zlé, na to ako zle mi je. Čo už tak dobré nie je, že som v Poľsku v tej rannej kose úplne zabudol doplniť vodu a mám asi posledné 2 deci. Je nedeľa a na východoslovenskom vidieku je zatvorené všetko.

V jednej dedinke sa pýtam staršieho pána, či sa dá niekde kúpiť alebo inak zohnať voda. Berie ma domov a vodu mi napustí. Ďakujem! Potom už stúpam do Levočských vrchov na najvyšší bod trasy cez 1200 metrov. Ako sa kopec volá som zabudol a vôbec ma to netrápi – spomienky nie sú dobré.

Nahor je cesta zlá a dolu ešte horšia. Pomalé kľučkovanie medzi kameňmi na lesnej ceste ma ubíja. Do toho mám pocit, že moje vnútornosti by najradšej vyvrhli všetko z toho mála, čo prijali. Do toho stále kyslé grganie a averzia prijímať niečo ďalšie. Aspoň výhľady na Tatry sú odtiaľto krásne.

Konečne som dole v Levoči. Krásnu baziliku tu majú. A aj benzínku, kde do sebe na silu tlačím colu a bagetu s veľmi výrazným dýpom, ktorý moje načaté trávenie posiela ešte hlbšie. Čaká ma nekonečné stúpanie po rozbitej ceste v Slovenskom raji. Spríjemňuje ho pokec s miestnym cyklistom, ktorého veľmi zaujme pretek, ktorého sa práve zúčastňujem a prejavuje mi podporu a obdiv.

Tiež mi zdvihne náladu informáciou, že na druhej strane je krásny nový asfalt. Zjazd po ňom je jedna radosť. Ďalšia radosť je krásny Stratenský kaňon, ktorým po cyklochodníku pozdĺž riečky medzi skalami obchádzame cestný tunel. Posledným stúpaním parkouru je Úhornianske sedlo. Cestu opäť spríjemňujú krásne výhľady.

Zjazd do Krásnohorského Podhradia, kde parkour končí, je fičák. Tu rýchlo pretrasovávam na o 4 km dlhšiu, ale o dosť rovinatejšiu variantu cez Plešivec, Jelšavu a Revúcu. Hlavne prvá časť uteká s ľahkým vetríkom v chrbte dosť rýchlo a vôbec nevadí ani výdatná, ale krátka prehánka, do ktorej stále svieti slniečko.

Z Plešivca sa cesta začína vlniť a začína to bolieť, ale ženie ma predstava na plánovanú večeru v Revúcej. Som tu okolo pol ôsmej a mierim do pizzerie. Syrová pizza ani kofola sa vôbec nepáčia môjmu tráveniu. Bojujeme asi pol hodinu a zvládnem len polovicu pizze. Ďalšie dva kúsky beriem so sebou na neskôr.

Nočný dojazd

S posledným svetlom dochádzam do Muráňa, kde začína krátky, ale výdatný parkour po cykloceste okolo zámku. V stúpaní sa krásne otepľuje a ja šiniem nahor v tričku. Idem pomaly, ale cítim sa relatívne príjemne. V hornej časti sa rýchlo ochladzuje, hádžem na seba bundu a následne aj rukavice.

Ešte kúsok do kopca a už sa iba prevaliť na Červenú Skalu, a potom už to je dlho dolu pozdĺž Hrona. Teplota rýchlo padá len kúsok nad nulu, do toho miestami pomerne mokrá vozovka plus rýchlejšia jazda z kopca a moje telo vibruje ako šialené. Celú dobu sa snažím spasiť myšlienkou, že v Brezne určite bude nonstop benzínka.

Neni. Teda je 2 km od cesty a je mi jasné, že keď tam pôjdem, bude zatvorená. Ako alternatívne zahrievanie tak musí vystačiť stúpanie Mazorníkovom a následne posledné dlhšie stúpanie (okrem toho úplne záverečného) na Tlstý Javor. Tu mi zima rozhodne nie je. To už sa nedá povedať pri následnom klesaní do Hriňovej. Tu už sa zo mňa zase stáva idúci vibrátor.

Za Hriňovou sa ešte rozhodnem, že vyhnem do Kriváňu a vezmem to do Detvy skratkou po cyklotrase, ktorá predsa nemôže byť tak hrozná. Je. Najprv nemôžem nájsť, kde vlastne začína a strácam kopu času pozeraním do mapy. Cesta je potom strašne rozbitá a cez brutálny kopec. Chvíľku aj tlačím.

A potom nechutné panely, na ktorých skoro prídem o zuby. Namiesto 13 km po ceste okolo prejdem asi len 9, ale stojí ma to skoro hodinu času. V Detve začína záverečný segment. Príjemne ma v prvej časti prekvapí jednoduchá navigácia (ideme stále po rovnakej ceste) a pomerne jazdivý profil.

To sa mení až v Banskej Bystrici. Tu je jednak problém trafiť správne odbočky aj s nazoomovanou mapou pred sebou a tiež to začína byť do kopca.

Nakoniec sa z mesta úspešne vymotám a čakajú ma posledné 3 km brutálneho stúpania do cieľa. Nenachádzam motiváciu zabrať a ísť, čo to dá. Miestami dokonca tlačím a len si letmo overujem, že za sebou neuvidím žiadne stíhacie svetlo.

4:50 a ja som pri chaty Šachtičky. Nikde nikto. Rozhliadam sa, či by som nemal niekam pokračovať, ale ceduľa RTSK finish ma presvedčuje, že som správne. Píšem do WhasApp skupiny, dotaz, či všetci v cieli spia. Behom minútky sa objavuje organizátor a moc sa hneď ospravedlňuje, že sa mi zasekol tracker a nevidel, že som už tu.

Najskôr sa obzerám po pive (veľmi poteší čapovaný Stupavar!) a potom koľký vlastne som (posledných 12 hodín som vôbec nepozeral na tracking a riešil som len to, aby som sa sám nejak dostal do cieľa). Dozvedám sa, že prvý Nemec Robert Muller to zvládol za neuveriteľný čas pod 40 hodín.

Druhý došiel Mišo Dobiš, tretia neuveriteľná Fiona a ja som nejaké 2 hodiny za ňou a beriem zemiakovú. Hoci 4. miesto nebýva populárne, beriem ho všetkými desiatimi.

Afterparty

Trvá mi asi hodinu, než sa mi podarí vypiť pollitra piva a dostať do seba tie dva kúsky pizze, čo som si priviezol. Potom sa na dve hodiny zvalím do postele a užívam si konečne spánok – síce som sa našťastie cestou nedostával na hranu, kde by som zaspával za jazdy, ale 2 prebdeté noci sa nezaprú.

Ďalší deň a pol si užívam parádnu finišerskú atmosféru na chate v krásnom prostredí s kamarátmi. Vítame ďalších prichádzajúcich pretekárov, popíjame pivo, preberáme dojmy z preteku, plánujeme ďalšie akcie. Moc som si užil rozhovory so skromnou Fionou, ktorú zaujímalo všetko možné o Čechách, Slovensku, ďalších pretekoch…

Jediným, čo mi máličko kazí zážitok je zápal pažeráku, ktorý som si privodil konštante sa vracajúcou kyselinou. Robí mi tak problémy zjesť alebo vypiť hocičo teplé. Pivo našťastie zvládam celkom bez problémov. V utorok dopoludnia zamierim (zbabelo s pomocou vlaku) do Prievidze, kde u babičky strávim veľmi relaxačnú stredu.

Vo štvrtok a piatok sa presúvam (už zase na bicykli) 300 km do Javorníka, kde v sobotu ráno začína bikový pretek Moravia Divide, ktorého sa pre zmenu účastním ako spoluorganizátor, čo ale nie je o moc odpočinkovejšie, ale stojí to tiež za to!

Štatistika

Nakoniec som podľa navigácie nameral 958,2 km a 11634 m prevýšenia. Celková doba na trati bola 45 hodín 48 minút a doba pohybu 40 hodín 40 minút. Priemerná rýchlosť spadla na 23,6 km/h. Pre porovnanie Fiona, ktorá skončila 2 hodiny predo mnou, mala o niekoľko desatín nižšiu priemerku, ale oproti mojim 5 hodinám mimo pohybu si vystačila s dvomi.

Hodnotenie pretekov

Myslím, že usporiadatelia odviedli perfektnú profesionálnu prácu a pripravili pre nás nádherný pretek so všetkým, čo k tomu patrí. Vypichol by som nádherné segmenty, ktoré nás zaviedli na krásne miesta (mne to naviac vyšlo perfektne tak, že som to najkrajšie videl za svetla), perfektné miesto pre cieľové zázemie, ktoré veľmi umocnilo celý zážitok.

Organizátorom sa behom pretekov podarilo urobiť nám veľké množstvo krásnych fotiek – tie sú použité aj v tomto článku. Myslím, že sa im tiež podarilo naplniť štartovku skutočne zvučnými menami. Moc pekná bola aj mapa, ktorú každý v cieli obdržal a bola v nej jeho individuálna trasa.

Jediné dve drobnosti, ktoré by som doladil bola v cieli chýbajúca tabula s pribežnými výsledkami (a obecne trochu nejasností v tom, koľký kto vlastne je, koľkí sú už v cieli atd.) a miestami štrajkujúci online tracking, za čo ale nemohol ani tak organizátor ako skôr poskytovateľ.

Každopádne jedno veľké ďakujeme!

Odkaz na oficiálne stránky pretekov: www.rtsk.cc
Môj záznam zo Stravy