Cez Turčiansku záhradku do Španej doliny a na Donovaly

Turčianska kotlina je oblasť, ktorú som sa chystal prebicyklovať už veľmi dávno. Mám tu starých rodičov a rovnako tu mám aj sesternicu (Lucku). A tak vždy, keď som prišiel na prázdniny, sme vždy buď oslavovali, grilovali, chodili na pizzu, či citronádu alebo niečo robili na záhrade.

Nikdy nezostal čas prevetrať bicykel a schudnúť nejaké to kilo. Až prišiel moment, kedy mi Lucka povedala, že dosť bolo vyžierania, ide sa makať. Nie, že by sa mi chcelo opustiť komfortné sedenie v altánku s hamburgerom v ruke, ale nemám na výber.

A tak dojedám posledný kus hamburgeru, napchávam sa ešte ďalšími sladkosťami, čo boli na stole, vyťahujem drevenú triesku z ruky a sadám na bicykel. Takticky si výlet plánujem na posledný deň, s tým, že niečo ako výškové metre ignorujem a predpokladám že prejazd Turčianskou záhradkou resp. Donovalmi nebude žiaden masaker.

Východiskovým bodom je malá dedinka Turčiansky Ďur priamo v srdci Turčianskej záhradky s krásnym výhľadom na kopce Tlstá a Ostrá. Keď prechádzate cez Turčiansku kotlinu, túto dedinu nemôžete minúť, pretože nad dedinou sa týči Kostol sv. Juraja zo štrnásteho storočia. Určite, keď budete prechádzať okolo, sa zastavte, vyjdite ku kostolu a uvidíte Turčiansku záhradku v celej svojej kráse.

Pred dedinou je nie veľmi frekventovaná cesta a železnica, za dedinou je poľná cesta a diviaky. Keďže nemám chuť sa porátať s pravou turčianskou divinou, tak  sa rozhodujem ísť po ceste. Ako je u mňa zvykom, tak sadám na bicykel spolu s vychádzajúcim slnkom.

Opúšťam Turčiansky Ďur, dedinu len s okolo 200 obyvateľmi a smerujem ku horskému prechodu Šturec. Do Turčianskych Teplíc prichádzam veľmi rýchlo, pretože je úplné bezvetrie. Po hladučkom novom asfalte obchádzam Teplice a vravím si, že akú dobrú rovinatú cestu som si vybral.

Ja, vycvičený Pezinskou Babou v nadmorskej výške 527 m.n.m. sa cítim neohrozene.

Nie je ani 7 hodín a už vidím odbočku Banská Bystrica. Super, ako vidím dnes to pôjde celkom rýchlo. Lucka ma varovala, že prejsť 4 horské stúpania (2x Šturec, 1 x Špania Dolina, 1x Donovaly) v jeden deň je dosť makačka a že nie je úplne presvedčená, či dokážem toľko kopcov prejsť v jeden deň.

Ja, vycvičený Pezinskou Babou v nadmorskej výške 527 m.n.m. sa cítim neohrozene. Keďže som presvedčený, že kopce v okolí Turčianskeho Ďura, nemôžu byť horšie ako náš jediný kopček v Podunajskej nížine, tak som si ani nepozrel výškové metre.

Bočím na známu cestu 14, ktorá zo satelitných snímok vyzerá ako špageta hodená medzi hory. Čaká ma 5 kilometrové stúpanie, pričom niekedy sa cesta zdvíha aj nad 12%. Zaberám hore kopcom  a užívam si často aj hrôzostrašné pohľady do doliny pod Šturcom. Tu by som spadnúť nechcel.

V niektorých bodoch mojej cesty vidím aj vlak prechádzajúci popod Šturec. Trať tohto vlaku bola budovaná medzi rokmi 1938 – 1940, pričom tu pracovalo cez 12 tisíc robotníkov. Títo robotníci vlastnoručne vykopali 22 tunelov v celkovej dĺžke cez 12 kilometrov, pričom pri prerážaní tunelov odchýlka predstavovala 28 mm. Áno, v roku 1938 sa robotníci pri prerážaní tunelu minuli len o približne 3 cm.

Neviem, ako to dokázali, každopádne, by mohli svoje know-how posunúť aj chlapcom prerážajúcim tunel pod Strečnom. Vychádzam na hranicu Žilinského a Banskobystrického kraja (čo je vrchol Šturca), pokladám bajk na zem a oddychujem.

Na vrchole je príjemne chladno. Hodím do seba banán a teším sa na zjazd. Pri zjazde zo Šturca si rýchlostný zjazd neužijete, pretože cesta v týchto horách sa tak krúti, že musíte často brzdiť zo 60tky na 15 km/h.

Prechádzam popri priemyselnej zóne v Harmanci a na konci cesty sa pripájam na hlavnú cestu smerujúcu do Banskej Bystrice. Po tejto ceste idem len chvíľku a hneď bočím vľavo na stúpanie  do Španej doliny.

Banícka dedinka vybudovaná na západnom konci Nízkych Tatier ma veľmi lákala. Chcel som sa ísť pozrieť na život našich slovenských baníkov. A tak ma čaká vyše 4 kilometrové stúpanie, avšak teraz už s priemerným sklonom skoro 9%.

Nohy mi dávajú vedieť, že štyri horské prémie asi dnes nedám, no nemohol som pripustiť prehru. A tak tlačím do pedálov a naskytujú sa mi úchvatné výhľady. Novučký asfalt a krásna príroda všade naokolo. V diaľke už vidím nápis „Špania dolina“.

Prichádzam do dediny na parkovisko a som ohúrený útulnosťou a pôvabnosťou tejto dediny. Biely kostol týčiaci sa na kopci, ku ktorému vedie vyše sto schodov, je dominantou tejto dediny (podobne ako v Turčianskom Ďuri).

Začínam cítiť, že Pezinská Baba sa nemôže rovnať s týmito kopcami.

Sadám si na lavičku, jem druhý banán a kochám sa dedinou a prostredím. Dostal som odporúčanie ísť sa pozrieť aj na „Maximiliánovú haldu“ a tak sadám na bicykel, vychádzam k najvyššie položenému domu.

Tuto bicykel nechávam pripnutý o strom a idem pozrieť na Haldu. Halda predstavujúca jeden z najväčších umelých, človekom vytvorených vrchov v Európe, je najvýraznejším prvkom tejto obce. Baníci nemali kam dávať hlušinu z baní a tak z nej postavili túto trošku netradičnú vyhliadkovú vežu.

Výhľad z nej je ozaj parádny. Pod sebou vidím Španiu dolinu a za ňou už len zelené kopce siahajúce až za horizont. Oplatilo sa, keď sem prídete, tak určite nezabudnite navštíviť aj túto haldu.

Špania dolina sa mi ozaj páčila, krásna dedina, opustené štôlne, banícke vlaky, banícky orloj (ktorý bol v tom čase v rekonštrukcii). Celá dedina na mňa pôsobí veľmi pokorne a skromne. So Španiou dolinou sa lúčim rýchlym zjazdom.

Stúpanie do tejto dedinky už nie je špageta hodená medzi hory, ale je to rovná strmá priamka a tak mi tachometer ukazuje rýchlosti cez 70 km/h. Na konci cesty prudko brzdím, trošku som sa nechal uniesť. Púšťam auto a keď už stojím, tak som skúsil overiť teóriu, či ozaj takéto prudké brzdenie rozpáli ráfik tak, že na ňom neudržím ruky.

Nikdy som neveril, že medzi ráfikom a brzdou je také vysoké trenie, že by dokázalo rozpáliť ráfik. Áno, rozpáli. A tak s popálenými končekmi prstov  sa pripájam na známu cestu číslo 59, ktorá vedie  cez Staré hory, Motyčky až na Donovaly.

Musím povedať, že cesty cez Šturec, aj ku Španej doline boli úplne bez premávky. No cesta na Donovaly je ozaj hlavný ťah. Aj napriek tomu, že idem v nedeľu, tak je tu veľké množstvo áut, a tak som sa rozhodol ani nefotiť, pretože tu zastavovať na krajnici nechcem.

Každopádne stúpam na Donovaly, nemôžem povedať Lucke, že som nevyšiel na Donovaly lebo tam bolo veľa áut. To by mi nikdy neuverila. Prechádzam cez Staré Hory, klasicky na konci tejto dediny merajú rýchlosť.

Za Starými horami sa začína cesta výrazne dvíhať a ja už začínam cítiť, že Pezinská Baba sa nemôže rovnať s týmito kopcami. Pozerám do máp a 12 kilometrov stúpania mám už za sebou, ale 5 najhorších kilometrov mám ešte pred sebou.

Každý kilometer ma bolí viac a viac, no po dlhšej chvíli už vidím nápis „Quattro“ a viem, že som na vrchole. Rozhodujem sa vyjsť na vrchol Zahradišťa, zastavujem, vyčerpaný sadám na zem a tlačím do seba všetko, čo mám pri sebe (čiže tretí banán).

Výhľad mám veľmi pekný, no je to úplný opak Španej doliny. Kde Špania dolina prekypovala pokorou a skromnosťou, tak tu je cítiť prepych. Všade samé hotely, reštaurácie, pivovary, zjazdovky. Ale je tu krásne.

Chvíľu si užívam studený vánok a už musím ísť dole, pretože večeru chcem stihnúť doma. Zjazd z Donovál Vám poskytne všetko, čo potrebujete. Rýchlosť, ostré zákruty. Klesám veľkou rýchlosťou, a tak ani nepociťujem ozaj hustú premávku.

Nohy mám v jednom ohni a aby toho nebolo málo, začalo mi pršať.

Po chvíli pozerám na značky a už vidím na značke „Turčianske Teplice“. Nezdá sa mi to, toľko som sa trápil hore a teraz som dole za pár minút. No nič. A zas stúpam na Šturec, dnes už druhýkrát. Len z opačnej strany.

Nohy mám v jednom ohni a aby toho nebolo málo, začalo mi pršať. Zastavujem pri značke „Harmanecká jaskyňa“, dojedám posledné kúsky jedla, dopíjam vodu a s miernymi kŕčmi v nohách stúpam na Šturec.

Dobieham cyklocestovateľa. Pýtam sa ho, skadiaľ ide, vraví mi, že ide z Ukrajiny až ku Atlantiku. Neskutočný chlapík, obaja stúpame v ozaj hustom lejaku. Tak prší, že ani nepočujem, čo mi hovorí. No na konci som sa mu posťažoval, že neznášam takéto dažde.

On mi hovorí, že mohlo byť aj horšie, mohlo snežiť. Neviem prečo, ale jeho slova ma tak nakopli, že som si ani neuvedomil ako a som na vrchole Šturca. Nezastavujem, všetko ma bolí, som celý premočený.  Zjazd si vôbec neužívam, pretože sa ani nemôžem dať do aerodynamickej polohy.

A tak kľudným tempom zídem Šturec a obchádzam Teplice. Nohy si už necítim, no 10 km už musím dotlačiť. Vchádzam do Ďura a zastavujem sa pri sesternici. Prišiel som jej oznámiť, že som to dal.

Nestavili sme sa o nič, a tak som nič nevyhral. Každopádne na druhý deň keď som sa zobudil, som si uvedomil, že táto extrémne náročná cesta má ozaj množstvo pozoruhodností, čo na nej môžete vidieť.

Cestou  zažijete cyklistické utrpenie počas stúpaní, ale potom aj neskutočný pôžitok zo zjazdov.

Krásne výhľady počas prejazdu medzi dvomi kopcami v Turčianskej záhradke, nekonečné zákruty na Šturci, strmé stúpanie do krásnej baníckej dediny, výhľady z haldy, stúpanie na Donovaly a koniec koncov aj krásny výhľad z Donovál.

Cestou  zažijete cyklistické utrpenie počas stúpaní, ale potom aj neskutočný pôžitok zo zjazdov. Asfalt je ozaj dobrý, nemal som pocit, že by to niekde bolo neprimerane rozbité. Jediné, čo sa dá tejto ceste vytknúť je ozaj hustá premávka cestou na Donovaly.

Celkovo som prešiel okolo 150 km a nastúpal cez 4000 výškových metrov, čo mi bez pochýb dokázalo, že kopce v okolí Turčianskeho Ďura sú naozaj úctyhodné. Lucka mi ponúkla, že nabudúce môžem prejsť cestu SNP a potom vyjsť na Martinky, ale o tom už v ďalšom článku.