Doprava ZADARMO pri nákupe nad 100 €
Poloniny sú našim najvýchodnejším národným parkom, pokiaľ ma moje geografické vedomosti nezrádzajú. Taktiež si dovolím povedať, že je to jeden z najzabudnutejších národných parkov, ktoré máme. Prečo ? Je to predsa len na východe, kde nie je vysoká hustota osídlenia, relatívne ďaleko od veľkých miest a ide tam len jedna prístupová cesta. Netvrdím, že je nemožné sa tam dostať, ale ak idete autom z Bratislavy, tak zabijete celý deň. To nehovorím o ceste vlakom.
Mojim východiskovým bodom je malebná dedinka Palín v srdci Zemplína. V ten deň som vstal skoro ráno, nebolo ani 5 hodín ráno. V čase, keď som vyrážal z domu, som stretol akurát ľudí smerujúcich z roboty a do roboty a sem-tam nejakú tú líšku. Pomaly sa približujem k Poloninám, míňam značku Michalovce, o chvíľu aj Vinné a začína stúpanie na Pirnagov vrch. Tento vrch sa preslávil najmä tým, že v minulosti tu zemplínski podnikatelia zakopávali pod zem konkurenčných podnikateľov.
Pri vstupe vás víta osada, kde sa cesta mení na prechod po skle. Každopádne, ak túto skúšku vaše pneumatiky zvládnu, vyberte sa z Humenného popri Ciroche smer Stakčín. Táto cesta nie je ničím zaujímavá. Jediné, čo stojí za zmienku je to, že idete cez neskutočne veľa dedín nad Cirochou.
Doteraz som nepochopil, prečo autá v okrese Snina majú značky SV.
Po chvíli to začne byť otravné, keď len stále vchádzate do niečoho nad Cirochou. Hažín nad Cirochou, Kamenica nad Cirochou, Modrá nad Cirochou, Dlhé nad Cirochou, Belá nad Cirochou a potom konečne Snina. Konečne niečo, čo nie je nad Cirochou.
V Snine sa nachádza kaštieľ a socha Herkula a autá s ešpézetkou SV. Doteraz som nepochopil, prečo autá v okrese Snina majú značky SV. Každopádne po prechode Sninou pokračujem po úpätí hory do Stakčína, kde oficiálne končí železnica. Na križovatke v strede dediny, vojdete do Ublianskej doliny, ktorá je tiež veľmi pekná a jazdí tu málo áut. Ja pokračujem cestou do Uličskej doliny a asi tak po 3-4 km už vidím drevený prístrešok a značku s nápisom Národný park Poloniny.
Neklamný znak toho, že už sa blížim k jadru mojej cesty. V tomto momente som sa rozhodol, že zmením plán cesty a najprv zájdem až do Novej Sedlice a cestou späť urobím všetky odbočky ku dreveným kostolíkom. Pokračujem po ceste s vedomím, že asi pred rokom tu napadol medveď nejakého pána v aute.
Prvé, čo po chvíli cesty uvidíte za značkou, je Beskydský panteón, no pokračujem ďalej ku vodnej nádrži Starina. Tu sa môžete tešiť na relatívne dlhé stúpanie. Ide o vyše 6 kilometrový úsek, ktorý začína celkom strmou pasážou. Hneď ako uvidíte značku 9%, tak vás čaká pár sto metrov až prídete ku rozhľadni nad Starinou. Rozhľadňa je asi tak 100 metrov nad hlavnou cestou cez les. Na bicykli tam neprejdete, no môžete ho v pohode vytlačiť. Pre ten nádherný výhľad sa tam oplatí ísť.
Aj ďalej moja cesta pokračuje slušným kopcom až cez “priesmyk Dara” (nevolá sa to priesmyk Dara a ani to nie je priesmyk, je to len medzi skalami vysekaná cesta pri ktorej uvidíte náučnú tabuľu Geologická lokalita Dara, a pokiaľ sa nemýlim, tak niekde v blízkosti bola dedinka Dara, ktorá bola kvôli stavbe vodného diela Starina vysťahovaná. Každopádne ja som si to nazval priesmyk Dara.)
Z tohto “priesmyku” sú veľmi pekné výhľady do doliny, no je to veľmi klamlivé, pretože sme zvyknutí, že vrchol, kde sa preklápa cesta na zjazd, je koniec stúpania. V tomto prípade to tak nie je. Síce príde chvíľkový zjazd no potom o ďalšie zase stúpate. Až po krátkom, no výživnom kopci konečne dosahujem vrchol stúpania.
Podľa máp to malo ísť už len dole až do Uliču a stadiaľ len veľmi mierne stúpanie do Novej Sedlice- najvýchodnejšej obce na Slovensku a tak sa rýchlosťou 50km/h rútim naprieč krásnou Uličskou dolinou.
Vraj je to najmenej zásahová oblasť, čo sa týka ľudskej činnosti a je to naozaj tak. Ozaj všade sú tu krásne zelené lúčky, nepoškvrnená príroda a značnú časť popri mne tiekla Ulička, ktorá vytvárala krásne scenérie.
Každopádne to, že táto oblasť je bezzásahová, platí aj pre miestne komunikácie. Cesty sú často krát v extrémne dezolátnom stave a na cesťáku s ôsmimi barmi v pneumatikách to bolo utrpenie.
Ulič je to už iná káva a až po Novú Sedlicu idete po luxusnom asfalte.
Dovolím si povedať, že tak polovicu cesty po dedinu Ulič je asfalt v zlom stave a riadne vás vytrasie, preto odporúčam, buď podhustiť pneumatiky na cesťáku, alebo zobrať trekový bicykel. Od dediny Ulič je to už iná káva a až po Novú Sedlicu idete po luxusnom asfalte.
A tak pokračujem popri Uličke, do Uliču, Uličského Krivého až kým uvidím cieľ mojej cesty. Najvýchodnejšiu obec Slovenska – Novú Sedlicu, vybudovanú do jemného kopca. Pomyselný cieľ mojej cesty bola konečná zastávka, teda najvýchodnejšia zastávka na Slovensku, kde sa otáča autobus a ďalej už nevedie cesta pre autá.
Tu som si povedal, že je čas na obed, a tak si otváram proteinovú tyčinku, kochám sa prírodou a čochvíľa už znova sadám na bicykel. Ak máte viac času, oplatí sa tu ostať pár dní a vybehnúť aj na vrch Kremenec – trojmedzie SK-UA-PL.
Väčšiu časť cesty mám ešte pred sebou, keďže všetky odbočky ku kostolíkom som plánoval až na túto druhú časť cesty- cestu späť. Ako sa ukázalo neskôr, nebol to asi dobrý nápad, pretože tieto kostolíky boli v pomerne slušných kopcoch.
Naskytli sa mi viaceré výhľady ako v švajčiarskych Alpách.
A tak plný nadšenia z krásnych scenérií, ktoré som videl popri Uličke sa vydávam na cestu späť, kde som plánoval aj všetko pofotiť. Prvé, čo si všímam je obrovský kameň v dedine Zboj, neskôr sa ukázalo, že to je napodobenina meteoritu Kňahyňa, ktorý dopadol do tejto oblasti.
Z dediny Zboj sa opäť spúšťam dole kopcom a naskytujú sa mi viaceré výhľady ako v švajčiarskych Alpách. Lúky obklopené horami a všadeprítomné pasúce sa kravy. Postupujem ďalej popri riečke Zbojská a zrazu som narazil na 49 rovnobežku. Ak idete na aute pravdepodobne si ju ani nevšimnete, pretože je to malá tabuľka schovaná v tráve. Každopádne ja sa teším, že už druhýkrát dnes sa prehupujem cez túto pomyselnú čiaru vedúcu okolo celej planéty.
S úžasným pocitom prechodu cez tento míľnik vchádzam do dediny Uličské Krivé a tu sa začína môj maratón za drevenými kostolíkmi v Uličskej doline. Je neskutočné ako ľudia vedeli postaviť tieto obrovské stavby niekoľko sto rokov dozadu bez použitia klincov a celé to drží dodnes.
Raz som obišiel celý kostol a pokračujem dole na hlavnú cestu. Tesne pred hlavnou na mňa zakričali domáci z krčmy. Pýtali sa: “Kam ideš Sagan?”. Odpovedám, že do Palína (13 km južne od Michaloviec) a tak som si u týchto pánov vybudoval obdiv, že idem takú diaľku a ja som polichotený, že ma niekto nazval Saganom, hoci v drese BMC a bicyklom Triban.
Po hlavnej ceste prichádzam do dediny Ulič. Do tejto dediny sa veľmi teším, pretože sa tú nachádzajú miniatúry všetkých drevených kostolíkov z tejto oblasti. Tie sú veľmi pekne spracované, no hlavou mi začal prebiehať kopec, ktorý musím prejsť cestou späť. A tak vyrážam.
Kolesá sa odvaľovali popri Uličke a už vidím odbočku na dedinu Ruský Potok. Povinná odbočka k drevenému kostolíku. Na mapách to nie je vidno a rovnako ja som predpokladal, že už raz keď zídem do doliny pôjdem viac menej po rovine, no do Ruského Potoku sa prekvapivo ide do kopca. Na začiatku to je len mierne stúpanie a ku kostolíku mi chýbalo okolo 4,5 km.
Čím ďalej vchádzam do lesa, cesta sa viac a viac dvíha. Žijúc na jednom jogurte, géle a proteínovej tyčinke začínam pociťovať nedostatok energie, obzvlášť do týchto kopcov. Po chvíli utrpenia vchádzam do dediny a kostol nikde, netreba sa dať odradiť, treba pokračovať aj cez malý lesík a už aj som v druhej časti dediny.
Značku som tu myslím videl len jednu, no bohato stačila, keďže typickým znakom týchto kostolov je, že sú na kopci. Stačí len zdvihnúť hlavu a určite ho nájdete. Tento je v strede druhej časti dediny, vtesnaný medzi domy.
Pod kostolom stretávam kuriéra, a tak sme sa dali do reči. Vraj veľmi rád jazdí po týchto cestách, pretože tu jazdí minimum áut a je tu božský kľud. Avšak má to aj svoje nevýhody, ako napríklad, keď prechádzajú kravy cez cestu je to na pol hodinku zdržanie (skoro ako zápchy v BA) alebo, keď sa vám postaví medvedica s mladými do stredu cesty tak viete, že už v ten deň rodina z Ruského Potoka nedostane svoju zásielku z Ebayu.
S kuriérom sme sa ešte pár krát počas cesty stretli a vymenili si pozdravy. Nakoniec ma chytil pri stúpaní von z Uličskej doliny, pristavil sa, priateľsky ma vysmial, že jemu sa ide ľahšie a poprial mi veľa šťastia aby ma nezožral medveď.
Prechádzam cez dedinu Kolbasov a zas sa riadidlá môjho bicykla točia napravo smer Topoľa. V tejto dedine má byť posledný z drevených kostolíkov pred stúpaním von z doliny. Potom ešte po zjazde popri Starine je v dedine Jalová jeden, ale ten sa už nenachádza v rámci Uličskej doliny, avšak nachádza sa v NP Poloniny.
Podradím, napijem sa vody a stúpam hore kopcom.
Po predošlej skúsenosti zo stúpania do Ruského Potoka dúfam, že toto stúpanie už nebude také strmé a hlavne rátam s tým, že dedina je bližšie od hlavnej cesty. Tak aj bolo, stúpanie je príjemné a bicyklujem asi po najlepšom asfalte v rámci Uličskej doliny. Kostol je asi tak v strede dediny, tradične na kopci.
Po chvíli kochania sa prírodou blízko ukrajinských hraníc, sadám na bicykel, prejdem dedinu Príslop a začnem ukrajovať z ďalšieho kopca. Podradím, napijem sa vody a stúpam hore. Po ozaj krátkej chvíli stredne ťažkého stúpania už vidím značku 9% klesanie. To už som hore ? Ozaj som. A vôbec to nebolo také hrozné. Z druhej strany, zo Stakčína je to masaker, no z Uličskej doliny v podstate od Uliča stále stúpate, ale nie nejako ostro a za Príslopom sa cesta zdvihne trochu viac, avšak nie je to nič vražedné.
V priesmyku Dara sa už nezastavujem a pokračujem dole kopcom a o chvíľu som pri vodnom diele Starina. Keď prejdete popri rozhľadni, pod vami sa ukáže úplne nový asfalt v 9% klesaní a to je paráda. Tachometer ukazuje rýchlosti cez 80 km/h. Na konci klesania prudko pribrzdím, pretože je vidieť Beskydsky panteón, ktorý ma síce nezaujal na začiatku cesty a ani teraz, ale je to orientačný bod.
Za týmto miestom bočím doprava ku dedine Jalová, kde sa nachádza posledný drevený kostol, ktorý dnes uvidím. Tradične, ide sa do dediny hore kopcom, no dedina je len 1 km od hlavnej cesty, takže sa to dá na záver cesty v pohode prežiť.
Kostolík je v strede dediny na kopci. Len prístup je otrasný. K tomuto kostolíku sa má ísť cez dvor domu, ktorý vyzerá ako klasicky rodinný dom. Žiadna značka len nápis na bráne vo veľkosti A4, ktorý si nemáte šancu všimnúť.
Kostolík je veľmi malý a pôsobí veľmi útulne. Síce som prebicykloval aj UNESCO kostolík (Ruská Bystrá), ale musím povedať, že tento ma očaril asi najviac. Malá dedinka, vsadená medzi hory a nad ňou sa týčiaci drevený kostolík.
Veľmi sa mi tu páči a po celom dni na bicykli v týchto krásnych končinách sa mi ani nechce ísť domov. No po dlhšej chvíli sa postupne rozhýbem a sadám na bicykel. Po chvíli som opäť na hlavnej ceste, ktorá je zároveň “cyklistickým chodníkom ikon (až do Novej Sedlice)” a konštantnou rýchlosťou 30 km/h pokračujem do Stakčína a potom cez všetky dediny nad Cirochou až do Humenného.
Celkovo táto cesta mala cez 200 km.
Následne cez osadu, cintorín konkurenčných podnikateľov, Vinné a Michalovce späť do Palína. Celkovo táto cesta mala cez 200 km. A to je všetko odo mňa z Polonín.
Národný park Poloniny očarí svojou krásnou, človekom nezničenou prírodou, množstvom scenérií, malými peknými dedinkami a samozrejme, drevenými kostolíkmi, ktoré sú dominantami týchto dedín.
Každému odporúčam tento výlet do najvýchodnejšieho národného parku našej republiky. Hoci cesta sem trvá ako k moru, oplatí sa to vidieť. A čo som zabudol povedať (napísať), pretože som to sám nevidel, je nočná obloha. Tento región je taktiež parkom tmavej oblohy a je to najtmavšie miesto na Slovensku.
Že vraj je tu vidieť 1000-násobne viac hviezd, ako napríklad v Bratislave a obzvlášť krásne je to tu, keď sú meteorické roje. Keď si budete plánovať výlet, určite si nezabudnite zobrať aj bundu na večerné pozorovanie hviezd.
A povinnou výbavou je bicykel. Dolina nie je dlhá, je tu málo áut a je to viac menej kľudná rovina. Budúci rok si neplánujte Tatry, ale Poloniny, budete sa cítiť ako vo Švajčiarsku.
Krátko o mne. Volám sa Michal Kaššaj, som 22-ročný študent pochádzajúci zo stredného Slovenska, žijúci v Bratislave a najradšej jazdiaci na východe. Voľný čas trávim s bicyklom, na cestách aj v dielni. Na cesťáku jazdím po Slovensku, Rakúsku, Maďarsku, no najčastejšie ma stretnete na hrádzi smerujúcej do Gabčíkova. Rád vybehnem aj do hôr na výlet po svojich alebo bike-packing.
Kto vám prináša tieto riadky?
695