Deň, ktorý ukázal to najlepšie z Dolomitov

Je presne sedem hodín a slnko ešte len presvitá cez skalné steny. Zapíname Garminy a pred nami je niekoľko ikonických priesmykov a deň, na ktorý sa nezabúda. Niektoré cyklistické dni si človek pamätá kvôli výkonom, iné kvôli číslam na cyklopočítači.

A potom sú aj také dni, keď kilometre či watty prestanú byť podstatné. Zostanú len nekonečné serpentíny, vápencové štíty Dolomitov a pocit, že jazdíte v jednej z najkrajších cyklistických destinácií na svete.

Presne taký je náš plánovaný okruh s dĺžkou 172 kilometrov a prevýšením vyše 5 300 metrov so štartom a cieľom v mestečku Canazei, časť Penia. Čaká nás 6 priesmykov a jedna slepá horská cesta s najvyšším bodom tzv. Cima Coppi vo výške 2 320 m n.m.. Trasa je vhodná pre cestný bicykel, ideálne v období jún až september a náročnosť môžem naozaj hodnotiť ako 5/5.

Prvé stúpanie

Štartujeme s Milanom na miestne pomery skoro ráno v spomínanom Canazei. Rána tu bývajú chladné aj v letných mesiacoch, keďže sme vo výške 1 500 m n.m.. Prvé kilometre smerujú na Passo Fedaia (2 057 m n.m.), kde sa cesta postupne dvíha pod mohutný masív Marmolady. Ranné slnko osvetľuje okolité vrcholy a premávka je ešte minimálna.

Práve v týchto chvíľach človek pochopí, prečo sú Dolomity pre mnohých cestných cyklistov splneným snom. Sklon prvých 8 km je príjemný a preto máme pocit, že výškové metre pribúdajú akosi ľahko. Na vrchole nezastavujeme, pred nami je dlhý deň a za nami zatiaľ 650 výškových metrov – tak na zahriatie.

Nasleduje zjazd, ktorý je jeden z tých prudších, čo ja moc neobľubujem, ale keď ideme hore, tak predsa treba ísť aj dole 🙂

Stúpanie s bielou stopou

Po zjazde do Caprile nasleduje jedno z najkrajších stúpaní celého dňa, pre mňa hádam aj celých Dolomitov – Passo Giau (2 236 m n.m.). Dlhé serpentíny sa pomaly vinú horskými lúkami a s každým výškovým metrom sa otvárajú nové panorámy. Tu som sa nechal uniesť momentom, a zrazu na mňa máva cestár.

Pri užívaní si výhľadov som oboma kolesami prešiel po čerstvo namaľovanej krajnici a za mnou sa ťahal tenký biely hadík. Ujo sa rozpačito pousmial a každý sme si pokračovali po svojom.

Stúpanie patrí medzi tie, kde sa oplatí občas zastaviť, nie kvôli únave, ale kvôli výhľadom. Ostré skalné veže vystupujúce zo zelených svahov vytvárajú scenérie, ktoré poznáme z fotografií, no naživo pôsobia ešte majestátnejšie. Posledné kilometre sa kľukatia po lúkach tesne pod priesmykom, no dostať sa hore potrvá spolu s fotením ešte niekoľko chvíľ.

Pár minút po 10tej hodine sme na vrchole druhého sedla. V každom sedle v Dolomitoch sú chaty či reštaurácie, preto nie je potrebné nosiť so sebou hromady jedla. Zastavujeme na koláč a Colu, oblečieme bundy proti vetru a nasleduje technický zjazd cez Pocol až do Cortiny d´Ampezzo.

Cortina d´Ampezzo – olympijské srdce Dolomitov

Široký asfalt, kvalitný povrch a množstvo prehľadných zákrut robia zjazdy v Dolomitoch skvelým zážitkom. Zjazd sme dobrovoľne niekoľkokrát prerušili, ako inak kvôli foteniu. Prichádzame do Cortiny. Badáme ešte niekoľko indícií, že mesto bolo dejiskom zimných olympijských hier a je cítiť, že ide o jedno z najvýznamnejších horských stredísk v Taliansku.

Obedná zastávka na doplnenie vody a energie bola ideálnou príležitosťou nasať atmosféru mesta.

Ďalšie kilometre smerujú cez Passo Tre Croci (1 809 m n.m.), jeden z tých nižších priesmykov, ale z Cortiny to bolo aj tak 600 výškových metrov. Cesta vedie okolo veľkého množstva vlekov a zjazdoviek, kde sa ešte prednedávnom udeľovali olympijske medaily. Pre Cortinu to boli už druhé zimné olympijské hry. Prvýkrát ich hostila v roku 1956, keď sa stala prvým talianskym mestom organizujúcim zimnú olympiádu.

Po krátkom zjazde vedie cesta popri ikonickom jazere Misurina, ktoré je taktiež spojené so zimnými OH v roku 1956. Jazero bolo miestom súťaženia v rýchlokorčuľovaní. Pri jazere postavili dočasné tribúny s kapacitou 8 000 divákov.

Lago di Misurina je krásne hlavne ráno, keď je hladina vody pokojná a odráža okolité štíty. Hotový raj pre fotografov. Aj keď sa už v nohách začínajú ozývať prvé stovky nastúpaných metrov, krajina dodáva energiu pokračovať ďalej.

Stúpanie, na ktoré sa nezabúda

Vrcholom celého dňa však bolo stúpanie k Tre Cime di Lavaredo (2 320 m n.m.). Každý, kto o tomto kopci počul, vie, že záverečné kilometre neodpúšťajú. Strmé rampy s dvojcifernými sklonmi preveria nielen nohy, ale aj hlavu. Tempo výrazne spomalí, človek prestane sledovať rýchlosť a sústredí sa len na ďalšiu zákrutu.

Odmenou sú však jedny z najikonickejších výhľadov v celých Alpách. Tri mohutné skalné veže patria medzi symboly Dolomitov a stáť pod nimi má neopakovateľné čaro.

Po návrate späť do Cortiny cez Passo Cimabanche (1 530 m n.m.), však deň zďaleka nekončí. Nasledoval ďalší legendárny priesmyk – Passo Falzarego (2 105 m n.m.). Teplota už bola naozaj vysoká, no ešte pred samotným stúpaním sme naposledy doplnili energiu a ku Sacherovej torte s Colou sme si dopriali aj kávu.

Toto stúpanie je naozaj veľmi príjemne s priemerným sklonom 5,5 %, čo nám padlo vhod po nastúpaných 3 700 m. Výhľady na skalné steny Dolomitov máme pred očami celý deň, no aj tak nás ešte neomrzeli a viac sa pozeráme hore a okolo seba, ako pod kolesá.

Posledná bodka za veľkým dňom

Po 10 km dlhom zjazde je poslednou veľkou výzvou Passo Pordoi (2 239 m n.m.). V nohách už je takmer päťtisíc výškových metrov a každá serpentína bolela o niečo viac ako tá predchádzajúca. Zároveň však je cítiť, že cieľ sa blíži. Aj po viac ako 140 kilometroch dokážu horské cesty prekvapiť ďalšími panorámami a perfektným asfaltom.

Prichádzame do Arabby, kde sa pripájame na najznámejší okruh celých Dolomitov – Sella Ronda. Ikonický okruh, ktorý obklopuje masív Sella. Spája štyri údolia (Val Gardena, Alta Badia, Arabba a Val di Fassa) a štyri horské priesmyky. Je známy vďaka zimnej lyžovačke, horskej cyklistike a každoročným cyklistickým dňom bez áut. Posledný zjazd späť do Canazei bol krásnou bodkou za jedným z najnáročnejších, ale zároveň najkrajších cyklistických dní, aké som v sedle zažil.

Deň, na ktorý sa nezabúda

Dolomity ponúkajú nespočetné množstvo trás, no len máloktorá spojí počas jedného dňa toľko ikonických miest. Fedaia, Giau, Misurina, Tre Cime, Cortina, Falzarego či Pordoi – názvy, ktoré pozná každý fanúšik cestnej cyklistiky. Práve táto trasa vo mne zanecháva silný dojem. Nie preto, že by bola najťažšia, ale preto, že počas jediného dňa ukázala všetko – náročné stúpania, dokonalé cesty, výhľady aj nekonečné zjazdy.

Prečítajte si tiež:

Moldava nad Bodvou a okolie zo sedla bicykla
Horúce leto bolo v plnom prúde, na víkend sa črtalo stabilné počasie bez dažďa, a presne na túto situáciu sme čakali. Cieľ bol dopredu jasný – Moldava nad Bodvou, posádka taktiež – Sima, Miňo a ja.

Absolvovať to všetko počas jedného výjazdu znamená nielen preveriť svoju kondíciu, ale predovšetkým zažiť deň, na ktorý sa nezabúda. Nie kvôli číslam v zázname jazdy, ale kvôli pocitu, že ste boli súčasťou krajiny, ktorá patrí medzi najkrajšie cyklistické ihriská na svete. Presne kvôli takýmto dňom človek rád znovu sadá na bicykel.

Stiahnuť súbor trasy vo formáte .GPX

Kto vám prináša tieto riadky?

Maroš Kolomazník

Volám sa Maroš, som členom Dropped Cycling Club a môj rajón je Turiec. Obľubujem vytrvalostnú cyklistiku, ktorá ma zavedie na zaujímavé miesta, tie dávajú aj často bežným výjazdom príbeh. Ak práve nesedím na bicykli, rád trávim čas na horách alebo cestujem a spoznávam iné kultúry

Moje články Tvoríš obsah? Ukáž ho svetu!