Doprava ZADARMO pri nákupe nad 100 €
Sen, ktorý sa splnil po šiestich rokoch. Asi takto by bolo najvhodnejšie začať rozprávanie o zážitku zo začiatku septembra 2024. Ale pekne od začiatku. Cestnej cyklistike som prepadol v roku 2017 a veľmi rýchlo som sa dočítal o stúpaniach, ktoré sú najdlhšie, či najstrmšie. Už vtedy som sa dozvedel o najvyššie položenej asfaltovej ceste v Európe na Pico del Veleta a okamžite sa toto stúpanie dostalo na môj zoznam obľúbených.
Návrat k snívaniu
Neprešlo veľa času a naskytla sa príležitosť ísť na služobnú cestu do Granady, mesta ležiaceho priamo pod týmto obrom. K snívaniu som sa opäť vrátil, tento krát už aj s plánovaním. Avšak v tom období sa rozbiehala pandémia a konferencia, ktorej som sa v Granade chcel zúčastniť, sa odkladala a presúvala, až sa nakoniec konala v septembri minulého roka.
Pico del Veleta je druhý najvyšší vrchol v pohorí Sierra Nevada (tretí najvyšší celého Pyrenejského polostrova). Nachádza sa v južnom Španielsku v regióne Andalúzia (Andalúzske vrchy) v srdci Granadskej provincie. Prvý úspešný výstup na vrchol sa uskutočnil už v roku 1754.
Dnes na kopec vedú dve cesty z dvoch rôznych strán, z toho jedna asfaltová. Cesty sa stretávajú v nadmorskej výške 3200 m n.m., odtiaľ vedie na vrchol šotolinová cesta, viac či menej zjazdná aj na cestnom bicykli.
Deň D
Na jazdu som mal vyhradený len jeden deň, preto som za najvýhodnejšiu možnosť zvolil prenájom biku. Keďže mojim zvykom je výjazdy plánovať ako okruh, nie len tou istou cestou hore a dole, inak tomu nebolo ani teraz. Voľba preto padla na gravel bike, dôvod prezradím čoskoro.
Cyklistická prilba Uvex gravel x hazel-deep space mat
FORCE brašňa pod sedlo ADVENTURE, čierna
CANNONDALE Topstone Carbon APEX AXS ORC (M)
Ráno som sa rozhodol štartovať o siedmej hodine, ešte pred hotelovými raňajkami. Slnko vychádzalo až po pol ôsmej, no prvé kilometre viedli cez mesto. Prejdem zopár križovatiek a na Garmine mi vyskočí segment, ohromných 46 km do kopca. Samozrejme, mal som z kopca rešpekt. Idem sám, v neznámom prostredí, nie na svojom biku a v neposlednom rade, doposiaľ najdlhší kopec, ktorý som dovtedy išiel mal niečo cez 28 km.
Za mestom sa cesta zdvihla, výškové metre v tomto sklone naskakujú pomerne rýchlo, 6 km dlhý úsek mal priemer takmer 9%.
Do lyžiarskeho strediska pod kopcom vedie niekoľko možností/ciest, ja som si vybral menej frekventovanú cestu cez Monachil. Pripojil som sa na hlavnú cestu približne v 1450 m n.m.. Ďalší úsek cesty bol veľmi príjemný, teraz pre zmenu rýchlo naskakovali dĺžkové metre, 8 km s priemerom 5,3%.
Three Peaks Bike Race 2024Prečítajte si tiež:
Cyklistické preteky bez podpory vedúce cez tri hlavné vrcholy (a mnoho ďalších), kde pretekári majú dané povinné prejazdné body a parkouri a zbytok trasy si plánujú sami.
Skorší štart v dopoludňajších hodinách bol výhodou, teplota bola veľmi príjemná. Zo strediska je už vrchol na dohľad, no ešte stále je predo mnou viac ako 1000 v. m. Cyklistov je tu na počudovanie málo, no predsa sa na chvíľu zavesím na jedného maročana (usudzujem podľa nálepky vlajočky na ráme biku).
Ten sa však pri rampe vo výške 2500 m n.m. otáča a tak ďalej pokračujem opäť sám. Po tento bod je tiež možné odviezť sa aj autom a pokračovať až na vrchol peši po turistickom chodníku.
Serpentíny a vietor
Cesta ďalej pokračuje ukážkovými serpentínami, ktorých je možno vidieť smerom naspäť hneď niekoľko. V okolí už vysokých vrcholov ubudlo a tak aj vietor značne zosilnel, čo na morálke po niekoľkých hodinách stále do kopca moc nepridá. Tento úsek mal 9 km s priemerom 7,2%.
Ako som už spomínal, posledných 200 v.m je kvalita cesty horšia, ale s vidinou dosiahnutia vrcholu tento fakt prehliadam.
Mýtický vrchol Veleta
A som hore! 3396 m n.m. na biku je naozaj silný zážitok, ktorý sa určite nebude tak často opakovať. Užívam si čaro okamihu a v tom sa ma nórsky turista opýta, či mi urobí fotku. Prehodíme zopár viet a pomaly sa začínam pozerať na druhú stranu, kadiaľ ma čaká 52 km dolu kopcom s naklesaním takmer 3000 v.m.
Vraciam sa naspäť na križovatku, kde skončil asfalt a odbočujem na cestu, ktorá ma privedie na druhú stranu celého horského masívu. Zjazd začína niekoľko kilometrovým, mierne klesavým traverzom popod Mulhacen – najvyšší vrch Pyrenejského polostrova. Názov dostal podľa kráľa Muleya Hacéna, jedného z posledných granadských kráľov. Vraví sa, že je pochovaný vo vnútri tejto hory.
Cesta tu nie je moc dobrá, veľké ostré kamene, cez ktoré treba bike občas aj preniesť. Toto je ten dôvod, prečo som na gravel biku, aj keď teraz by sa mi asi viac hodilo aj MTB. Oproti mne sa začali objavovať gravel cyklisti, ktorých bolo stále viac a viac. V týchto dňoch sa v okolí Granady konajú vytrvalostné gravel preteky Badlands, avšak trasa týchto pretekov neviedla popod Mulhacen, no cieľ bol v neďalekom meste.
Predpokladám, že to boli pretekári, ktorým bolo na tomto preteku málo 🙂 Približne po ôsmich kilometroch cesta začala výrazne klesať a zjazd naberal na obrátkach. Dve tretiny klesania bola nespevnená cesta, na ktorej to naozaj dosť triaslo, až natoľko, že sa mi na kapsičke pod sedlom rozopol zips a vytratil som komplet celý servis aj s pumpou.
Čakalo ma ešte asi 65 km + 1000 v.m po asfalte, ostávalo mi len veriť, že žiadny problém ma už nepostretne. Zvyšok cesty už ušiel celkom rýchlo, aj s niekoľkými zastávkami na schladenie, keďže teplota bola ako býva v týchto končinách naozaj vysoká.
Pár čísel a Alhambra
Aby som nezabudol na štatistiky. Trasa merala 156 km a takmer 3800 v.m a prejsť ju mi zabralo s prestávkami 10 hodín. Teplota sa pohybovala v rozmedzí 11 – 39°C a nadmorská výška od 480 do 3396 m n.m. Ak sa niekedy vyberiete do Andalúzie, či už s bicyklom alebo aj bez, určite nevynechajte UNESCO pamiatku v Granade La Alhambra (z arabčiny Červený hrad).
Stredoveký komplex palácov a pevností maurských panovníkov Granady. Toto miesto je najnavštevovanejšia pamiatka celého Španielska a naozaj stojí zato vidieť ju.