Dolce Vita na dvoch kolesách

Letná cyklodovolenka sa stáva už naším tradičným vrchárskym vrcholom sezóny. Tento rok sme sa začiatkom júla vybrali neďaleko mesta Bolzano, presnejšie mestečko Ronzone v talianskych Alpách. Na výlet nás išlo osem, trasy sme sa preto snažili plánovať tak, aby sme väčšinu dňa trávili spolu, aj keď pri väčšom počte účastníkov to vie byť dosť náročná plánovacia výzva.

Dolomiti di Brenta – deň prvý

Prvý deň po precestovanom a presedenom dni v aute vyberáme trasu, ktorá vedie ako zvykneme hovoriť z “domu domov”, čiže bicyklom z ubytovania a naspäť na ubytovanie, bez zbytočného presunu autom. Trasa však nabalila neskromných 180km, čo v talianskych horách môže byť naozaj slušná vrchárska výzva.

Prvý deň nás teda čaká dlhšia trasa, ale za to výškových metrov nie je príliš veľa, ako sa pri toľkých kilometroch v horách vie nazbierať. Vyrážame okolo pohoria Brenta, ubytovaní sme boli hneď na jeho okraji.

Brenta – taliansky Dolomiti di Brenta, je vápencové pohorie, ktoré v sebe skrýva skalné steny, vodopády, horské lúky a jazerá. Väčšia časť územia je súčasťou prírodného parku Parco Natural Adamello Brenta. Nachádza sa tu tiež známe turistické centrum Madonna di Campiglio.

Ráno sa vydávame na cestu niečo po 8mej hodine. Trasa začínala mierne dolu, približne 20km do mestečka Cles, kde sa stretávame s časťou posádky, ktorá sa rozhodla predsa len trasu mierne skrátiť presunom autom, predovšetkým o posledných asi 17 kilometrov a 650 výškových metrov.

Pokračujeme teda všetci ôsmi ďalej, cyklotrasou proti prúdu rieky Torrente Noce, ktorá je jednou z najobľúbenejších vodáckych trás v Európe. Po necelej hodine sa pred nás stavia prvé stúpanie Passo di Campo Carlo Magno (1.682 m n.m.), stúpanie dlhé 14,8 kilometrov s prijateľným sklonom 6,2%.

Na vrchole sa všetci počkáme, dáme občerstvenie, spravíme spoločnú fotku a pokračujeme ďalej zjazdom cez Madonna di Campiglio až do Carisolo, kde odbočujeme k vodopádu Cascate Nardis.

Vodopád vysoký 130 metrov s padajúcou vodou z ľadovca Presanella počas zimy zamŕza, čo z neho robí vyhľadávanú lokalitu pre ľadové lezenie. Cesta pokračuje traverzom v blízkosti hlavnej cesty, ktorú sme mohli takto elegantne obísť.

Ďalej popri Lago di Molveno a pred nami leží posledný dnešný zjazd dlhý 13 kilometrov. Potom už len hore a sme “doma”. K už spomenutým 180 kilometrov napokon v prvý deň pribudlo 3400 v. m.

Druhý deň – skoro oddych

Trasy sme mali predbežne narysované ako inak už pred výletom, s tým, že ich budeme modifikovať a ukladať deň za dňom, predovšetkým podľa predpovede počasia. Kráľovská etapa nám pasovala na tretí deň, preto si ako druhú jazdu volíme niečo miernejšie.

Čaká nás teda 80 kilometrov s takmer 2400 výškovými metrami. Môžeme si preto dovoliť neskorší štart a do sedla sadáme presne o 9:47. Na pláne máme dve horské sedlá a takmer žiadne kilometre po rovine. Konečne to začína byť cyklistika, akú mám rád.

V podstate okamžite po štarte začíname ukrajovať z veľmi príjemného stúpania na Passo delle Palade (13km / 4,1% / 1.518 m n.m.) (Gampenpass – väčšina sediel má uvedený aj názov v nemčine). V tomto sklone kilometre ubúdajú naozaj rýchlo. Ani sa nepotrháme a na vrchol prichádzame všetci spolu.

Keďže dnes máme naordinovaný pohodový deň, hneď na prvom kopci po 17 kilometroch dáme kávu. V Taliansku môže podnik vyzerať akokoľvek pofidérne, no s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou majú parádny stroj na espresso. Inak tomu nebolo ani tu.

Chvíľu sa vyhrievame na slnku a nasleduje technicky nenáročný zjazd, ktorý však na konci so sebou prináša u Petra technický problém s prešmýkačom. Ten sa nám však darí elegantne vyriešiť a môžeme pokračovať ďalej. Ani sa nenazdáme a ocitáme sa na úpätí druhého stúpania dnešného dňa – Passo della Mendola.

Avšak ešte tesne pred samotným stúpaním navštívime príjemný a štýlový Panoramabar. Reštauráciu, kde si okrem kávy dávame aj menší obed. Na toto miesto som na mape natrafil náhodou pri plánovaní trasy.

Po obede nás okamžite čaká už spomenuté stúpanie Mendola, ktoré si niektorí zo sedla ešte predlžujú o 4 kilometre dlhú slepinu na vyhliadku Penegal (17,2km / 7,2% / 1.737 m n.m.), odkiaľ vidieť celú dolinu a okolie rieky Adiža (Adige) spolu s Bolzanom.  Z vrcholu ešte 10km už len dole a sme doma.

Tretí deň – kráľovská etapa

Ronzone, v ktorom sme ubytovaní, je len necelé 2 hodiny jazdy autom od mesta Prato a to znamená len jedno – pôjde sa aj Passo dello Stelvio. Po oddychovejšom dni nás teda čaká ikonické stúpanie, ktoré pozná asi naozaj každý, kto vie, čo je to bicykel.

Keď som plánoval trasu na tento deň, myslel som, že bude ťažké nájsť parťáka, ktorý by to chcel absolvovať spolu so mnou. Pretože je jednoduché v pohodlí domova naklikať trasu v plánovači, no odkrútiť to, je už niečo úplne iné. Keď som začal s nadšením o trase rozprávať, natoľko zaujala, že sa ku mne bez rozmýšľania chceli pripojiť Martin s Braňom. Napokon sme sa na túto fušku rozhodli ísť traja.

Plán bol teda jasný, Passo dello Stelvio – Passo Gavia – Passo del Tonale a záverečných 18 kilometrov aj väčšia časť stúpania na Passo della Mendola (z druhej strany ako na druhý deň), tak patrilo by sa ho asi tiež spomenúť. Ráno teda skorší budík, raňajky, pobaliť bicykle a už 6:15 sa autom vezieme smer Prato Allo Stelvio.

Cestou v aute cítiť miernu nervozitu, pre väčšinu posádky bude Stelvio najdlhší kopec a zároveň najviac nastúpaných metrov na jednom kopci, ktorý kedy vybicyklovali, ale všetci sa, samozrejme, tešíme na nezabudnuteľný zážitok. V dnešný deň sa delíme na dve skupiny, traja ideme až na ubytovanie a druhá skupina robí okruh cez Stelvio a naspäť švajčiarskym Umbrailpass.

Stúpanie na Passo dello Stelvio (Stilfserjoch) začína hneď ako vysadneme na bicykle, čaká nás 24 kilometrov s priemerom 8,2 %.

Braňo ide hneď od začiatku svoje tempo, ja s Martinom aj niečo pofotíme a užívame si výhľady. Stúpanie je legendárne predovšetkým číslovanými zákrutami, ktorých je 45 a v neposlednom rade nadmorskou výškou 2.760 m n.m., s ktorou je Stelvio druhé najvyššie prejazdné horské sedlo v Európe. Viete, ktoré sedlo je prvé?

Na vrchole je celkom sviežo, káva + koláč ale musia byť. S hrôzou zisťujem, že návleky na ruky ostali v aute. Pozerám po stánkoch, ktorý kus oblečenia by mi padol vhod. V tom ma zaujala mikina s názvom passa a nápisom NEVER STOP. Dlho som neváhal a aj napriek tomu, že cesta dnes bude ešte dlhá a nosiť to bude asi otravné, kupujem.

Traduje sa, že cesta z Prata je krajšia ako z Bormia, do ktorého zjazdujeme, no podľa mňa, obe sú veľmi pekné a určite si toto stúpanie niekedy chcem prejsť aj z Bormia.

Po zjazde ostrá vľavo a okamžite začína druhé dnešné stúpanie na Passo Gavia (24,8km /5,6% / 2.618 m n.m.). Prvá polovica veľmi zriedkavo prekračuje 6%, cez mestečká často boli aj rovinaté úseky, to nám naznačuje, že v druhej polovici sa sklon zdvihne. A tak aj bolo.

Počasie sa začína zhoršovať, dlho neotáľame a pokračujeme ďalej 16 kilometrovým zjazdom. Južná strana je o poznanie strmšia s úzkou cestou, kde majú miestami problém prejsť aj dve motorky. Táto strana sa mi páči viac, ako tá, ktorou sme stúpali a to je ďalší dôvod sa do tejto lokality ešte raz vrátiť.

V porovnaní s prvými dvoma kopcami nasleduje „drobec“ Passo del Tonale (9,3km / 6,1% /1.884 m n.m.), z Ponte di Legno je to 9,5 kilometra s priemerom 6%. Lyžiarske stredisko Tonale sa nachádza medzi provinciami Trentino a Lombardia a ponúka aj lyžovanie vo výške 3.000 m n.m. na ľadovci Presena.

Plynulo pokračujeme 42km dole kopcom až pod posledné stúpanie tretieho dňa. Na záver nám zostalo 19 kilometrov s 500 v. m a sme doma. Dnes sa nám to nazbieralo na 162km a 4550 v.m.

Záverečný deň – Lago di Garda

Na štvrtý deň máme možností hneď niekoľko, no víťazí chuť trošku sa okúpať, keď už sme na tej dovolenke. Cieľom je teda jazero Garda, ktoré už môžeme považovať za letovisko. Kopec si staviame do cesty už iba jeden, ale zato poriadny – Monte Bondone (17,6km / 7,8% / 1.650 m n.m.).

Pod kopec to máme z ubytovania 52 kilometrov hlavne z kopca a po rovine. Cestou si, samozrejme, opäť dáme kávu, ja som priznám sa prvý krát skúsil espresso macchiato (samozrejme, že za to môže spevák Tommy Cash).

Cestou hore už cítime miernu únavu z posledných dní, no je to posledný kopec celého výletu, tak ešte prišliapneme a na posledných kilometroch sa s Martinom trochu ponaháňame. Tak, ako si užívame posledný kopec, užívame si aj posledný zjazd, v ktorom naklesáme viac ako 1600 v.m a jazdu zakončujeme pri Lago di Garda. Tu trošku pookrejeme a užívame si posledné chvíle a talianske slnečné lúče.

Za fotky z celého zájazdu, samozrejme, ďakujeme Robovi, Mirovi a Petrovi.

Okolie Bolzana a Trenta síce nie sú pravé Dolomity, no aj v tejto časti Talianska je naozaj krásne a určite odporúčam túto lokalitu navštíviť.

PS: Najvyššie prejazdné asfaltové sedlo v Európe je Col de Iseran vo Francúzsku vo výške 2.770 m n.m.

Kto vám prináša tieto riadky?

Maroš Kolomazník

Volám sa Maroš, som členom Dropped Cycling Club a môj rajón je Turiec. Obľubujem vytrvalostnú cyklistiku, ktorá ma zavedie na zaujímavé miesta, tie dávajú aj často bežným výjazdom príbeh. Ak práve nesedím na bicykli, rád trávim čas na horách alebo cestujem a spoznávam iné kultúry

Moje články Tvoríš obsah? Ukáž ho svetu!