Veľkonočný výlet nielen k moru

Mám to šťastie, že sa mi aj tento rok naskytla možnosť presunúť na mesiac svoj home office do krásneho francúzskeho podalpského mesta Grenoble. Tu opäť podnikám plno krásnych výletov po super krásnom okolí. A potom je tu Veľká noc – 4 dni voľna.

Predpoveď počasia nie je najlepšia, ale ani tragická, takže síce zamietnem pôvodný plán na cestu cez vysoké sedlá do Talianska, ale upravená trasa viac na juhozápad, ktorú mi naviac radili miestni kamaráti, sa mi tiež moc páči, takže môžem vyraziť…

Deň prvý – Vercor, pod Ventoux a…
Vyrážam v piatok rozumne po raňajkách okolo pol ôsmej. Naplňuje sa predpoveď a počasie je pochmúrne a chladné. Hneď na výjazde z Grenoblu ma čaká asi 200 metrový kopček na zahriatie a po ňom už hurá do pohoria Vercor.

Cestou nahor popŕcha. Keď prichádzam do sedla Col de l´Arzelier (1154 m), plnohodnotne sneží. A to ma následne čaká sedlo cez 1300. Rýchlo vyhodnocujem a pretrasovávam. Neskôr počasie našťastie dostane rozum a miestami sa ukazuje aj sluniečko. Do sedla Col de Menée (1457 m), ktoré už by sa bez väčších zásahov do trasy preskočiť nedalo, zdolávam celkom v pohode.

V zjazde mi ale aj tak celkom mrznú ruky, takže keď okolo druhej konečne zastavujem na obed, vôbec mi nevadí, že majú v obchode iba teplé pivo. Ešte si k nemu dám kávu. Aj ďalej to je celkom z kopca a do toho mi celkom fajn fúka do chrbta (akože fakt!) a ja si uvedomujem, že budem pod Ventoux relatívne rýchlo.

V Malaucéne (cca 300 m) som presne o piatej podvečer. Rozumný variant hovorí – v pohode sa navečerať v jednej z mnohých príjemných reštaurácií. Zohnať vodu a ísť si nájsť pekné noclažište za mesto. Volím tú menej rozumnú variantu, večeru vynechávam a napokon dokonca ani nezoženiem vodu, ona predsa niekde ešte určite bude…

Ľahko pred šiestou som v 1000 metroch. Dávam dve tyčinky, obliekam bundu. Slniečko síce stále svieti, ale výška a postupujúci čas spôsobujú pokles teploty. Prichádza prudšia pasáž a vcelku značná kríza. Som presvedčený, že dôjdem na miesto horskej stanice, odkiaľ je cesta aj tak oficiálne zatvorená, tam sa otočím a pôjdem späť, na tú večeru do Malaucén.

K stanici dorazím pred trištvrte na sedem. Už sa chcem pri závorách otočiť, ale potom ešte nazerám do mapy – ono už to nahor je len nejakých 400 metrov a kríza práve celom odznela. Natiahnem si rukavice a idem. Je nádherne aj keď kosa. Hore som tesne pred pol ôsmou. Všetko zatvorené, takže ani nemusím riešiť dilemu, či si dať vrcholové pivko.

Asi po desiatich minútach užívania atmosféry, výhľadov a fotenia zisťujem, že je fakt slušná kosa. Rýchlo sa púšťam do zjazdu. Na prvej križovatke ešte rýchlo upravím trasu – pôvodný zjazd do Saultu je dlhší, zvlnený, a hlavne by ma zaviedol len do nejakých 700 metrov a ďalej by sa klesalo ťažko.

Mierim teda do Bédoinu. Zjazd je krátky, hodne rýchly, ale ešte viac chladný. Na okraji Bédoinu vrazím do reštaurácie. Majú komplet vyrezervované. Milá čašníčka mi ale zaistí miesto pri servisnom stole. Po chvíľke sa roztrasiem tak, že sa u vedľajšieho stolu sediaca pani zľutuje a prinesie mi teplý sveter.

Sveter, teplé lasagne, tri malé pivká a ja cítim, že zase ako-tak fungujem. Vonku sa zatiaľ zotmelo, takže rozsvietim svetlo a vyrážam hľadať noclažište. Asi po 2 km naďabím na parádny opustený domček medzi dedinami s odomknutými dverami. Vnútri je bordel a hromada nejakých káblov, ale závetrie a rovná podlaha.

Vyberiem spacák a zaľahnem. Asi o pol tretej, keď nemôžem spať naraz zvonku počujem zakašlanie a vidím svetielko. Odrazu sa otvoria dvere a tam nejaká babka s čelovkou. Slušne pozdravím. Ona niečo zašepká, zase zatvorí a je preč. Čakám, či sa vráti alebo sem možno niekoho pošle. Je ale kľud až do rána…
Denná štatistika: 247,2 km / 4726 m+ / 11:17 hod

Deň 2 – Relax pri mori
Síce som ráno dosť nízko, ale beztak je zase kosa. Až okolo ôsmej sa rozmrazím v malom mestečku na slniečku pri raňajkách v miestnej pekárni. Cesta do Marseille je pekná a ubieha v pohode. Až príjazd do mesta je nepríjemný. Po cyklochodníkoch, ktoré sú tu inak dosť bežné, nikde ani slichu ani mrku, cesty rozbité, celkom úzke a plné nervóznej dopravy.

Konečne more. Prechádzam okolo prístavu a pokračujem k miestnej pláži. Hoci je nejakých 16 stupňov, je tu celkom plno. Aby sa nepovedalo, tiež zastavím a vleziem do vody aspoň po kolená, ale nejaké dlhšie akcie tu nepodnikám. Na kraji mesta dávam ešte výborný tatarák z tuniaka a pivko a pokračujem po krásnej prímorskej ceste, ktorá má následne zavedie zase do vnútrozemia.

Za mestom Aubagne, navigovaný trasou z mapy.cz, opúšťam hlavnú cestu a nahrádzam ju štrkovými cestičkami v brutálnych stúpaniach. Vrcholom je, keď zastavím pri bráne, kde cesta proste končí. Pretrasovávam najkratšiu cestu späť dolu k hlavnej.

V meste Saint-Maximin dávam v obchoďáku dve minipizze a liter džúsu – je fakt skoro horúco a som neskutočne smädný. Miernym stúpaním dôjdem až do pekného mestečka Barjols. Hlad dáko nepociťujem, takže mi vôbec nevadí, že narazím len na miestnu krčmu.

Dávam dve malá pivá a vyrážam hľadať nocľah. Ten nájdem kúsok za dedinou – nádherná zastávka! A dnes ešte so zapadajúcim slniečkom ako bonus. Na úzkej drevenej lavici sa spí prekvapivo dobre, ale keď sa v noci otáčam na druhý bok spadnem na zem a narazím si kostrč. Našťastie bez väčších následkov.
Denná štatistika: 214,3 km / 2320 m+ / 9:39 hod

Deň 3 – Pod Verdon a večerná krása na Noyer
Čakal som, že okolo 400-500 metrov by až taká kosa byť nemusela, ale je! Hoci sa rýchlo ukazuje slniečko, moc to nepomáha a teplota kde-tu klesá pod nulu a ja strašne mrznem prechádzajúc inovaťou pokrytou krajnicou. V mestečku Faux Amphu verím vo vyhriatu pekáreň s posedením.

Pekáreň tu síce je, ale hneď ma vykopnú von. Našťastie nájdem pekné miesto na slnku a darí sa mi rozmrznúť. Za mestom Aups vyhodnocujem, že pôvodný plán vyraziť hore na okruh cez kaňon Verdon nemá cenu. Cestu som prešiel vlani pri preteku Three Peaks Bike Race, ale polovicu za tmy a chcel som ju vidieť aj za svetla.

Lenže únava a celkové rozpoloženie mi hovorí, že by som si to dnes až tak neužil. Naviac by ma čakalo zase stúpanie zhruba do 1400 metrov a mohla by tam byť zas pekná kosa. Takže skracujem trasu o nejakých 60 km a užívam si aspoň krásne vyústenie kaňonu do jazera Lac de Sainte-Croix.

Čaká ma zvlnená krásna krajina, ktorá celkom uteká a o pol druhej už si v meste Sisteron dávam obedový burger a pivko. Odtiaľto je cesta nečakane rovná, pekne popri rieke z veľkej časti po peknom cyklochodníku. Až pred mestom Gap ma čaká trochu hup.

V meste som o pol piatej a rozmýšľam čo ďalej. Som zhruba v 700 metroch a odtiaľto je to poriadne do kopca. Nechcem mrznúť. Každopádne vyťukám v telefóne predpoveď počasia pre dedinku za sedlom vo výške asi v 1100 metroch (či skôr osadu niekde úplne inde, ktorá sa volá rovnako) – nočná teplota 7 stupňov.

PREČÍTAJTE SI TIEŽ: CESTA ČAJU A PIVA ALEBO Z GRUZÍNSKA DOMOV

Moc sa mi tomu nechce veriť, ale po rýchlom zhltnutí niečoho pod zub vyrážam. Plánujem, že hore dám večeru a nájdem si nejaké pekné ubytko. Do kopce sa pekne zahrejem, ale okolo sa beztak citeľne ochladzuje. Prejdem sedlo Col Bayard (1248 m). V dedinke La Fare zisťujem, že tu zdochol pes a k žiadne jedlo tu nezoženiem. Naviac predpoveď hlási, že ráno bude jeden stupeň. To by sa na peknej zastávke dalo prečkať celkom v pohode a ráno do ďalšieho sedla hold vyrazím neskoršie, až keď sa oteplí…

Ale zastávka nikde, ani žiadny iný prístrešok. Varianta (rozumná) je vynechať cestu do sedla Col du Noyer a pokračovať po hlavnej ceste z kopca. To ale nechcem a robím to asi najmenej rozumné rozhodnutie – vyrážam nahor. Keď sa dostanem nad 1200 metrov, je mi jasné, že tu už spať nebudem a musím to sedlo prejsť.

Cesta je nádherná s úžasnými výhľadmi a nakoniec sa celkom slušne popasujem aj so záverečným pomerne perným stúpaním. Pred štvrť na osem som v sedle Col du Noyer (1664 m). Je tu úplne nádherne. Zapadajúce slniečko vytvára na okolitých zasnežených kopcoch niečo neuveriteľne krásneho. Ale taktiež sa ochladzuje.

Rýchlo sa púšťam do zjazdu a dúfam vo večeru v prvej dedinke a potom trebárs skúsim aj booknuť nejaké ubytovanie pod strechou… Luisa, ktorá mi túto cestu odporučila, hovorila, že je fakt opustená. Na to som nejak pozabudol a ona mala fakt pravdu. Prechádzam dvoma ľudoprázdnymi dedinkami, kde o nejakej reštaurácii (ale ani zastávke či inom vhodnom prístrešku) nemôže byť ani reči.

Čo ma teší je, že som klesol pod 1000 metrov. Odtiaľto už ale trasa ďalej neklesá. Pred pol deviatou za súmraku vzdávam ďalšiu šancu, že budem dnes večerať alebo spať pod strechou. Veď mám ešte polovicu tyčinky od raňajok! Líham medzi kriaky pri ktorých dúfam, že ma ochránia pred rosou. Tak na polovicu sa im to podarilo.

V noci je nádherná hviezdna obloha! Denná štatistika: 224,3 km / 3550 m+ / 11:05 hod

Deň 4 – Dojazd domov
Srieň okolo spacáku mi hovorí, že som sa s obavami o rannej teplote nemýlil. Doprajem si prepych a v teplom (aj keď ľahko navlhnutom spacáku) čakám až do pol ôsmej na prvé slnečné lúče. Ani tie však teplote moc nepomáhajú a ranná jazda je tak zase hodne chladná.

Hoci by som mal vlastne len zísť dolu, krásne malé opustené cestičky ma vedú striedavo hore-dolu, miestami peknými stupákmi, zato s prekrásnymi panorámami. V malých dedinkách po pekárni či iných obchodoch niet ani stopy, čomu asi nepomáha ani to, že je Veľkonočný pondelok. A tak idem na lačno.

Napriek zime si užívam nádherné výhľady, cesta je skutočne krásna. Výhľady dolu na rieku Drac a za ňou zasnežené kopce… Proste nádhera. Ešte niekoľko kopčekov a potom konečne dolúúúú! Pred obedom som v Grenoble. Cestou domov sa ešte zastavím v Carrefouri pre pivo. Až sa divím, aké je tu teplo. Mám to za sebou. Bolo to naozaj krásne, ale asi už som fakt rád, že som doma.
Denná štatistika: 75,5 km / 933 m+ / 3:31 hod

Zhrnutie
Mal som trochu obavy ako z počasia, tak zo svojej fyzičky. Predsa len som tento rok zatiaľ išiel iba raz nejakých 150 kilometrov a inak len kratšie výlety. Počasie nakoniec bolo celkom slnečné, ale zato poriadne mrazivé.

Čo sa týka mojej zdatnosti, tá celkom obstála. Pri stúpaní na Ventoux som síce chvíľkami myslel, že umriem, ale inak sa mi išlo celkom dobre a myslím, že sa telo so záťažou vyrovnalo. Čo sa týka trasy, ta bola úplne nádherná, výhľady úchvatné a proste to nemalo chybu.

Veľkú časť cesty som išiel po menších cestách či cyklochodníkoch, ale občas som musel prejsť aj kúsok po hlavnejších ťahoch. Francúzi sú našťastie k cyklistom dosť ohľaduplní.
Tak ak budete rozmýšlať, kam vyraziť za krásnymi horskými výhľadmi, spomeňte si…