Kôprovské sedlo z Podbanského cez Hlinskú a Kôprovu dolinu

Jeseň si ako každý rok pre nás pripravila babie leto a bola by škoda ho nevyužiť. Štartujem z Podbanského od hotela Permon, kde nechám auto, a vy ak by ste chceli, si môžete požičať bicykel. Spustím sa s dolu k Belej, prejdem mostíkom na druhý breh a už a šliapem do pedálov po asflatke do Tichej doliny.

Z nej o chvíľku snáď ani nie po kilometri obočím vpravo do Kôprovej doliny. Cesta razom začne stúpať, ale nebojte, najhoršia je smrť z vyplašenia. Stúpanie trvá iba chvíľku, ak by ste nevládali, potlačte a potom to už opäť ide.

Rovno pred nosom mám majestátny Kriváň, pod jeho západnou stenou sa cesta zatočí, Kriváň zostane za chrbtom a trasa mieri ďalej. Idem rovno po hranici Západných a Vysokých Tatier. Po ľavej strane sú hôľne Liptovské Kopy a vpravo sa už týčia neúprosné skaliská Vysokých Tatier.

Skôr než sa nazdám je tu Kmeťov vodopád – len na skok od cyklotrasy. Je to najvyšší vodopád na Slovensku, dnes ho vynechám, ale ak sem pôjdete, rozhodne stojí to za krátku odbočku. Veď pozrite video tu.

V tomto mieste končí asflatka aj cyklotrasa. Ďalej už len peši. Chodník je najskôr šotolinová cesta idúca popri Kôprovskom potoku a neskôr klasický turistický chodník, ktorý hneď začne stúpať.

Naberiem si vodu v studničke a už aj stúpam smerom na Temnosmrečianske plesá. No nie dlho, chodník do Hlinskej doliny odbočí vpravo, chvíľku ide po rovine, potom klesne k potoku a ďalej už neprestajne stúpa.

Stále dolinou, niet kam odbočiť. Vpravo skalnaté veže – Nefcerská a Terianska a vľavo len nevýrazný hrebeň oddeľujúci Hlinskú dolinu od Temnosmrečianskej. Chodník neprestaj stúpa no v závere ešte trošku pritvrdí. To už je Kôprovské sedlo na dohľad a pokiaľ ste si do teraz užívali samotu, zostanete trošku šokovaný.

Od Štrbského plesa prúdia chodníkom na Kôprovský štít stovky turistov. No nič, poviem si, niečo zjem v sedle a vydám sa Kôprovský, ktorý už nie je ďaleko.  Okolo kadejaké modelky, deti plačúce v šatkách, bežci aj klasickí turisti.

K vrcholu mi chýba už len posledná stovka metrov, ale keď vidím ten dav, prejde ma chuť. Otočím späť, zbehnem do sedla a znovu si užívam horský kľud.

Pri tejto túre rozhodne odporúčame dve veci. Ak nechcete bežať, tak nezaškodí si privstať a potom bicykel. Ten vám ušetrí kopu námahy, času a cestou späť je to ako balzam na nohy, len si sadnúť a spustiť sa.

Trasa je to pekná a technicky nenáročná, ale dlhá a tiež sedlo je vo výške skoro 2200 metrov nad morom, teda ide to aj do kopca. Signál na telefón nemáte skoro na celej trase a ľudí vidíte naozaj zriedka, preto rozhodne nepodceňujte počasie a naopak nepreceňujte svoje sily.