Moldava nad Bodvou a okolie zo sedla bicykla

Horúce leto bolo v plnom prúde, na víkend sa črtalo stabilné počasie bez dažďa, a presne na túto situáciu sme čakali. Cieľ bol dopredu jasný – Moldava nad Bodvou, posádka taktiež – Sima, Miňo a ja. Celé to začalo už pár týždňov pred samotným výletom, ako inak hľadaním miest na mape, kde sme ešte na bicykli neboli.

V posledných rokoch je toto disciplína, ktorej sa obzvlášť radi venujeme, pretože jedna z mála vecí, čo tu po každom z nás ostane, je predsa heatmapa (ha-ha). Moldava nad Bodvou nie je od nás z Martina ďaleko, cca 3h cesty autom, väčšinou po diaľnici, no napriek tomu sme si víkend predĺžili a na cestu vyrazili už vo štvrtok po práci.

Plánovanie

Avšak ešte pred samotnou cestou, v pondelok alebo v utorok, bolo treba nájsť nocľah. Ten sa podarilo vyriešiť expresne rýchlo, keďže možností nebolo vôbec veľa, slovom dve. Hľadali sme ubytovanie apartmánového typu, najlepšie s kuchynkou, lebo ako býva zvykom po celom dni strávenom v sedle by človek zjedol aj slona.

Jedno z ubytovaní ponúkalo aj raňajky, čo je vždy benefit, okrem toho jeden z členov našej posádky je pacifista, voľba bola teda jasná, ubytovaní budeme v penzióne Poľovník. Nasledoval telefonát na recepciu, keďže niet nad osobný rozhovor spojený s nátlakom, že bicykle predsa musia byť s nami na izbe.

Ostatné viac či menej dôležité podrobnosti sme rýchlo dohodli a mohli sme začať baliť tretry. Keďže som akciu Moldavsko, ako sme pracovne nazvali túto „operáciu“, spískal ja, podujal som sa aj na rysovanie trás a preštudovanie zaujímavých miest v okolí, aby cyklistika nebola len o hlušení kilometrov.

Mnoho cyklistiek a cyklistov má, samozrejme, v podvedomí čísla, vždy však padne vhod si trasu ozvláštniť zaujímavými lokalitami, hlavne keď jedinou príjemnou povinnosťou dňa je len krútiť od vidím do nevidím a dozvedieť sa, a/alebo vidieť niečo nové. Tento čas objavovania nepoznaného radi využívame aj na krátku prestávku, načerpanie síl, či vdýchnutie lepeňáka or tyčinky.

Ako hovorí jedna zľudovená hláška, „na východe nič nie je“, lebo pre niekoho je aj Moldava nad Bodvou ďaleký východ. To však úplná pravda nie je, preto aj samotné rysovanie a študovanie trasy malo svoje čaro, hlavne keď na streetview vidno, že na úsekoch, ktoré je potrebné prejsť, miestami chýba asfalt, miestami aj cesta samotná.

Malé prekvapenie

Znalci vedia, že takéto úseky, ľudovo nazývané tiež „marošoviny“ treba skôr či neskôr čakať, hlavne pri výlete mimo okres. Ale o samotných bodoch záujmu alebo hrozienkach, alebo volajme to ako len chceme, budem písať neskôr. Sme v meste, rýchly nákup potravín a plní očakávaní najkratšou cestou smer Poľovník.

Recepčná tesne pred koncom už spomínaného telefonátu nezabudla spomenúť tak trošku neprispôsobivých susedov. Keď sme zastavili pred bránou, zvyšok posádky mal miernu tachykardiu, no ja som to zvládal s kľudom Angličana, podobné zážitky už mám z cestovania po Afrike, aj keď naši na tri dni susedia, majú vraj korene v Indii.

V areály už bolo všetko v poriadku. Alkatraz, ako sme v momente penzión premenovali nás uistil, že za bránou sme v absolútnom bezpečí. Veď posúďte sami (fotka). Izba bola veľmi príjemná, takže namazať retiazky, pripraviť lepeňáky a spať, vieme čo nás na ďalší deň čaká a preto chceme mať hodnoty spánkového skóre a body battery čo najlepšie (používatelia garmin hodiniek o tom vedia svoje).

Bol síce štvrtok, no susedom to nevadilo, bašavel majú ako sme zistili nasledujúce dni každý deň, zaspávanie teda trvalo dlhšie. Je piatok ráno, pociťujeme mierny tremor, to bude určite od radosti, počasie ako na objednávku a nás čaká naozaj celý deň na ceste. Avšak predtým ešte raňajky, ktoré máme v cene ubytovania.

Prvý deň jazdenia

Švédske stoly v 3* penzióne asi ťažko čakať, predovšetkým keď je ubytovaných až 5 hladných hostí. Každý mal pripravený svoj obložený tanier, k tomu banán, jogurt, croissant a ako bonus, jedna z možností praženica alebo párky. Tesne pred ôsmou hodinou vyrážame z mesta na sever a prvá fotopauza je po 10km v obci Jasov.

V okolí sa toho dá navštíviť naozaj dosť. My sme si pozreli rybník neďaleko autokempingu a tiež kláštorný komplex s kostolom sv. Jána Krstiteľa. Okrem toho sa tu nachádza Jasovská jaskyňa, jedna z najvýznamnejších na Slovensku zaradená i do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Vyskytuje sa tu 19 z 24 na Slovensku žijúcich druhov netopierov. Tiež sa dá vybehnúť na zrúcaninu hradu Jasov. Naša cesta pokračuje veľmi rýchlo ďalej, a to 7km do mesta Medzev. V podstate za jazdy odfotíme Kostol narodenia Panny Márie, Barokový Morový stĺp Panny Márie a vodný hámor pod správou Slovenského technického múzea v Košiciach.

Vodné hámre boli stavané pri vodných tokoch, kde využitím energie tečúcej vody boli poháňané kováčske buchary, dúchadlá a mechy na fúkanie vzduchu do pecí. Prvé hámre v Medzeve boli už v 14.storočí. Pokračujeme na západ, smerom na obec Štós na prvú horskú prémiu – Štóske sedlo (7,8km / 4,8% / 798 m n.m.).

Najkrajší kopec

Sedlo je predelom geomorfologických celkov Kojšovská hoľa (o ktorej ešte bude reč) na severe a Pipítka na juhu. Prechádza ním cesta z obce Štós do obce Smolník, kam zjazdom smerujeme. V zapätí nasleduje druhý, dnes najdlhší kopec a ako sa ukázalo neskôr, aj jeden z najkrajších, aké som kedy na Slovensku bicykloval – Úhornianske sedlo (8,2km / 5,3% / 999 m n.m.).

Asi v tretine stúpania ešte stojíme pri Úhornianskom jazere vybudovanom v 18. storočí v doline Smolníckeho potoka. Obyvatelia ho nazývajú tiež Smolnícke pleso. Najstrmšia časť stúpania mala v závere 3,4km s priemerným sklonom 8,4%. Výhľady boli naozaj ako z katalógu. Na vrchole sa počkáme, oblečieme vesty a nasleduje takmer 9km zjazd pod hrad Krásna Hôrka.

Smerujeme na Betliar 

Po pár zákrutách stojíme, ukázali sa nám Nízke Tatry a vidieť aj niečo cez 40 km vzdialenú Kráľovu hoľu. V Krásnohorskom Podhradí stojí za zmienku aj Mauzóleum Andrássyovcov, unikátna secesná pamiatka, postavená v rokoch 1903 – 1904. Ďalej ideme cez Rožňavu smer Betliar, máme za sebou 68km.

Kaštieľ v Betliari (Andrášiovský kaštieľ) zo začiatku 18. storočia je naozaj miesto, ktoré netreba obísť. Na chvíľu posedíme v parku, ktorý spestrujú jazierka a menšie záhradné stavby. Park má vzácne exotické stromy a zvyšky prastarého tisového lesa.

Nasleduje v podstate transportných 20km so zanedbateľným sklonom a nastúpaním 160 v.m okolo v posledných rokoch neslávne známej bane v Nižnej Slanej až pod Dobšinský kopec (6,7km / 5,3%/ 974 m n.m.), preslávený predovšetkým pretekmi automobilov do vrchu.

Krátka zastávka pri Palcmanskej Maši v obci Dedinky a cez Mlynky a Hnilec sme prešli pod tretie stúpanie dňa – sedlo Súľová (4,5km / 5,2% / 910 m n.m.). Z druhej strany je toto stúpanie omnoho dlhšie, čaká nás preto 17km dlhý zjazd do Gemerskej Polomky takmer celý v lese.

Slovenský kras a dlhé zjazdy

Z tohto bodu opakujeme asi 5km trasy a pred Rožňavou sa odkloníme aby sme mesto obišli. Teplota už bola typicky letná, máme za sebou 147km a preto krátka zastávka na nanuk na pumpe za mestom padla naozaj vhod.

Smerujeme na východ takmer po hranici NP Slovenský kras, cez Krásnohorskú Dlhú Lúku prichádzame do obce Lipovník, pod upätie posledného stúpania dnešnej etapy – Jablonovské sedlo (3,5km / 6,0% / 535 m n.m.), motoristom určite známe pod názvom Soroška.

Pár sto metrov za vrcholom nájdete odpočívadlo, odkiaľ je smerom na juh výhľad na vrchy NP Slovenský kras, ktorý na hrebeni a zároveň štátnej hranici pokračuje ďalej ako Nemzeti Park Aggteleki k našim južným susedom. Od tohto bodu nás čakali letecké dni, keďže domov to bolo už len dolu kopcom a so silným vetrom do chrbta.

Prečítajte si tiež:

Útržky z ázijských veľhôr
Popisovať podrobne celé 4 týždne na ceste cez Tadžikistan, Čínu, Pakistan a Indiu by vydalo na knižku, ale rozhodol som sa pre vás urobiť výber z denníka, ktorý som si celkom poctivo viedol. Tak prosím.

Záverečných 30km sme zvládli s priemernou rýchlosťou 38,4kmh, čo naozaj poteší po ôsmych hodinách na ceste. Na záver už v Moldave ešte rýchly nákup v potravinách a na večeru sme si navarili cestoviny s kuracím. Bruchá boli plné, ale trávilo nám veľmi rýchlo, takže ešte sme si dali krátku zdravotnú prechádzku na zmrzlinu do mesta.

Prvý deň mame za sebou, aby som nezabudol na štatistiky, bolo to 191km a takmer 2700v. m.

Druhý deň – Kojšovská hoľa

Na sobotu sme mali hlavný cieľ Kojšovskú hoľu, takže prvé kilometre smerovali v podstate pod kopec, ale nie najkratšou cestou, aby sme predsa neopakovali cesty, ktoré sme už prešli. Vybrali sme sa teda na východ, smerom na Košice. Hoľu sme mali po ľavej ruke, no aj keď sme ju ešte nevideli, bola tam.

Asi po 15km sa otáčame na sever, smer Bukovec a rovnomenná vodná nádrž, slúžiaca ako zásobáreň pitnej vody pre mesto Košice a Košice okolie. Prechádzame z Košickej doliny do Volovských vrchov. V tomto okamihu som vedel, že dnes je ten deň, kedy nás čakajú aj úseky ciest, ktorým sa väčšina „žiletkárov“ s radosťou vyhne.

K nádrži prichádzame z juhovýchodu, prejdeme asi 300m po lesnej ceste, niekto bikom, niekto po svojich. Okolo nádrže je už cesta nad očakávania, asfalt je dosť hrubý, ale zatiaľ je to v rámci normy. Po pár ďalších km sme v Zlatej Idke, tu sa začína klajmb dnešného dňa na Kojšovskú hoľu (8,9km / 7,3% / 1246 m n.m.).

Posledné metre na vrchol

Cesta je priam ukážková, hádam aj trojprúdovka by sa tu dala vyznačiť. Stúpanie je rovnomerné, naozaj veľmi príjemné. Asi 600m pred chatou Erika je fotopoint, kde keby sme sa neodfotili, ako keby sme na KH ani neboli. Pri chate váhame, či ideme až hore, cesta je o poznanie horšia, no je to na vrchol ešte asi 110 výškových.

Opäť použijem donucovaciu frázu „keď nepôjdeš až hore, ako keby si na Kojšovskej holi ani nebol“. Nakoniec ideme až na vrchol všetci traja. Tu sa nachádza jeden so štyroch meteorologických radarov na Slovensku (KH, Kubínska hoľa, Malý Javorník, Španí Laz).

Na vrchole dosť fúkalo, spravíme zopár fotiek a rýchlo naspäť do chaty. Tu máme plánovanú prestávku na kávu, lepeňák a fazuľovicu. Po krátkej prestávke nás čakal test skutočného priateľstva a to asi 10km zjazd – nezjazd do Gelnice. Cesta bola zlá, naozaj veľmi zlá, padlo aj pomerne veľa škaredých slov. No chceli – museli sme sa dostať na druhú stranu pohoria, aby aj dnešná etapa mala príbeh.

Klesanie pre nežiletkárov a cesta domov

Z rozprávania cyklokamošov som vedel, že tento úsek je lepšie ísť radšej hore, ako dole, no žiaľ, do priebehu etapy nám viac pasovalo ísť to dole. Našťastie sme to prežili, priateľstvá tiež, tak sa už k tomu vracať radšej nebudeme.

Nasledovali kilometre zvlneným terénom cez pohorie Čierna hora (áno, aj takéto pohorie máme na Slovensku), na skok sme sa ocitli aj v Šarišskej vrchovine, ďalej cez obec Ruské Pekľany až do Kysaku, najvýchodnejšieho bodu celého výletu. Za nami 99km, dostali sme sa do povodia rieky Hornád, piatej najdlhšej slovenskej rieky.

Pokračujeme proti prúdu asi 15 km až k vodnej nádrži Ružín, vybudovanej na sútoku Hornádu s Hnilcom. Je to typická údolná nádrž využívaná na výrobu elektrickej energie. Pár minút neskôr stojíme na jednej z priehradných pláži, doplníme vodu, gumené cukríky a ide sa ďalej.

Druhá polovica dňa už odsýpa celkom rýchlo. Až pred nami stojí posledné stúpanie do lyžiarskeho strediska Jahodná (3,5km / 5,1% / 608 m n.m.). Zo strediska nás čakal ešte asi 2km úsek cez lúku a les. No tento úsek sa na mapách tváril ako dobrá cesta.

Domov, alebo teda na ubytovanie, to bolo už len cez naozaj posledné dve brdky, ktoré ani nestoja za reč a cez Jasov naspäť do Moldavy. Druhý deň máme za sebou s parametrami 165km a 2600vm. Večer sme si znova dali v meste zmrzku, nakúpili drobné prezenty domov a naspať oddychovať.

Tretí deň – Turniansky hrad

Posledný deň nám začal defektom v podstate ešte na ubytovaní. Sima hneď pred bránou prešla po zicherke, ktorú tam pravdepodobne stratili neposlušní susedia. Po rýchlej výmene duše sme mohli pokračovať, bolo niečo po 8mej hodine. Na posledný deň sme si nechali len zopár zastávok, keďže predpovedali pekelné teploty a čakala nás tiež cesta domov.

Prečítajte si tiež:

Hrebeňom Veľkej Fatry s bicyklom
Zliezli sme sa na Podsuchej, kde začína stúpanie na Smrekovicu vedúce síce asfaltovou cestou no v poriadnom stúpaní. Osem kilometrov bez rovinky dá človeku zabrať a ako bonus je stúpanie v druhej polovici náročnejšie než v tej prvej.

V blízkom okolí Moldavy nad Bodvou je Turniansky hrad alebo tiež hrad Turňa. Zrúcanina z 13. storočia, ktorá stojí na krasovom vrchu. Len približne 9km ďalej v Hrhove sa nachádza celkom dobre ukrytý Hrhovský vodopád. Okolie vodopádu veľmi pekne upravili, naozaj sa oplatí toto miesto navštíviť.

Keďže sa nám prvý deň zapáčil zjazd zo Sorošky, dali sme si tento kopec ešte raz. Dnes bol vietor citeľne slabší, no na ceste naspäť aj tak pomohol. Posledný bod na programe bola Zádielska tiesňava, ktorá je súčasťou NP Slovenský kras. Z tohto dôvodu do tiesňavy zaviedli zákaz vjazdu na bicykli.  A pozor, v tiesňave nie je povolené ani kráčať povedľa bicykla.

Takže sme len nakukli, spravili zopár fotiek a pomaly, nie však najkratšou cestou, sa vrátili do penziónu. Posledná oddychová jazda mala 82km a 900vm. Už len naložiť bicykle a hybaj domov. Čo dodať na záver, lokalitu vysoko odporúčam a z pohľadu cyklistiky ju hodnotím na výbornú.

Za posledné roky sa tu preinvestovali financie z rôznych fondov, čo vidno nie len na kvalite ciest. Určite by sa ešte dali vymyslieť ďalšie výjazdy či už na cestnom alebo horskom bicykli. Preto si myslím, že sa skôr či neskôr na tento smer opäť vyberieme.

Kto vám prináša tieto riadky?

Maroš Kolomazník

Volám sa Maroš, som členom Dropped Cycling Club a môj rajón je Turiec. Obľubujem vytrvalostnú cyklistiku, ktorá ma zavedie na zaujímavé miesta, tie dávajú aj často bežným výjazdom príbeh. Ak práve nesedím na bicykli, rád trávim čas na horách alebo cestujem a spoznávam iné kultúry

Moje články Tvoríš obsah? Ukáž ho svetu!