Od rovníka k ľadovcom alebo zo Singapuru do Ladaku

Takmer trojmesačné cykloputovanie naprieč veľkou časťou juhovýchodnej Ázie 

Odkiaľ, kam a prečo?
Mojím veľkým snom bolo pozrieť sa do Tibetu. Postupne som zistil, že pozrieť sa tam nezávisle na bicykli je takmer nemožné, a naviac by človek bol asi dosť sklamaný realitou toho, ako to tam dnes po desiatkach rokov čínskeho vplyvu vyzerá. Preto som si zvolil cieľ náhradný – indický Ladak niekedy tiež nazývaný Malý Tibet. Ladak privítal veľké množstvo Tibeťanov, ktorí utiekli práve pred čínskou nadvládou vo svojej krajine.

Dvakrát som sa pokúsil o cestu do Ladaku zo západu – prvá cesta od domových dverí v Hradci Králové skončila otočkou v Gruzínsku. Ta druhá, štartujúca z tureckého Istanbulu, ma doviedla o kúsok ďalej – do Iránu, ale aj vtedy  som to vzdal.

Potom ale došlo ku zhoršeniu bezpečnostnej situácie v Pakistane a rozhodol som sa, že tadiaľto už pre mňa cesta nevedie… Prišiel rok 2016 a nápad skúsiť to odinakiaľ. Konkrétne zo Singapuru, ktorý leží len kúsoček severne od rovníku.

Ale vydajme sa už na cestu. Na začiatku každej kapitoly uvádzam krátke nahliadnutie do denníka, ktorý som si cestou písal.

Pohodový prejazd Singapuru, Malajzie a Thajska
Idem po rovine a tempo je skôr pomalé, ale pot mi tečie úplne všade. Ešte sa nerozvidnelo, ale teplota je určite dosť cez 30 stupňov a vlhkosť sa blíži k 100 %. Ešte predvčerom, cestou na letisko skoro mrzlo a teraz toto. Je to trochu šok…

Prvá časť cesty predstavovala také pekné idylické putovanie pobrežím Thajského zálivu. Takmer každá noc na pláži, slniečko, kúpanie v mori, výborné tropické ovocie, parádne jedlo…

Aj tu sa našli drobné komplikácie a negatíva – hrozný úpek a vlhkosť (hlavne po skoku z ešte zimnej Európy), nedostupnosť piva v Malajzii, komáre, odpadky takmer všade, neznesiteľná premávka predovšetkým okolo metropoly Bangkoku…

Ale všetko sa podarilo prekonať, v Bangkoku som si úspešne zariadil víza pre vstup do Barmy a tiež si trochu odpočinul, takže ešte tri dni putovania na sever (vrátane prvého, takmer tristokilometrového, denného záťahu) a čakala ďalšia krajina s ďalšími dobrodružstvami.

Budhistická Barma
Už sa stmieva, som pomerne vysoko v horách a stúpajúca cesta zarezaná v príkrom svahu neponúka jedinú šancu kam uhnúť a nájsť ukryté táborisko na noc – na jednu stranu prudký svah hore, na druhú stranu zase dolu.

Nakoniec sa rozhodnem pre rozšírenú krajnicu cesty v jednej zákrute. Od cesty ma nedelí vôbec nič. Neváham a staviam tu stan. Prejde okolo niekoľko áut. Potom policajné auto. Neobťažuje sa ani zastaviť. Tým beriem za odsúhlasené, že v horách platia iné pravidlá.

Ešte chvíľu si pred stanom užívam po niekoľkých týždňoch horúčav horský večerný chladu a rozmýšľam, aká je pravdepodobnosť, že lesné požiare ožarujúce druhú stranu údolia cez noc doputujú až sem. Hádam malá…

Táto ešte nedávno uzavretá krajina vo mne budila rešpekt už len svojím zákazom akéhokoľvek voľného kempovania a celkovo som z nej mal rešpekt.

Najväčšou výzvou tu nakoniec bola asi premávka na miestnych komunikáciách väčšinou nízkej kvality. Na rozdiel od okolitých štátov (Thajsko, India) sa v Barme jazdí vpravo. Nič na tom väčšina vozidiel pochádza práve zo susedných krajín, a preto majú volant vpravo.

Keď sa k tomu ešte pridá tak trochu divoká nátura a dosť vlažný prístup k dodržovaniu dopravných pravidiel, vzniká z toho pekný chaos. Našťastie priemerná rýchlosť vozidiel bola dosť nízka, takže sa vždycky v najhoršom dalo nakoniec uhnúť do priekopy.

Čo ma tu príjemne prekvapilo, boli porcie jedla, ktoré človek za pár korún dostal v miestnych reštauráciách. Nanosili vždy plný stôl. Spočiatku som to bral ako výzvu, ktorú by som mal zdolať, ale postupne som sa zmieroval s tým, že po mne väčšinou niečo zvýši (a to sa mi inak naozaj bežne nedeje).

Ešte príjemnejšie ma prekvapili miestne krčmy a točené pivo. Bolo lacné, bolo dobré a celé to miestne krčmičkovanie bolo také štýlové a zrejme tradičné. Jedinou tienistou stránkou boli následky po skonzumovaní dvoch a viacerých kúskov naraz. To nepríjemne zvyšovalo počet rýchlych úhybov do kriakov.

Tato krajina má tiež asi najväčšiu hustotu budhistických stúp na kilometer štvorcový. Absolútnym unikátom potom je Bagan, tam ich sú na niekoľkých desiatkach kilometrov snáď tisíce. A tiež to bolo asi jediné miesto v tejto krajine, kde som stretol turistov.

Posledným zážitkom bol prechod hranice do Indie. To je možné na jedinom prechode Tamu/Morhen a človek si dopredu musí vybaviť v hlavnom meste za 20 dolárov špeciálne povolenie na presný dátum. Preto som pred hranicami ešte strávil niekoľko dní, ktoré som mal ako rezervu, keby to nešlo tak rýchlo, ako to šlo.

Nakoľko mi v Naypiyavane (hlavné mesto) neboli schopní povolenie dať fyzicky do ruky a iba tvrdili, že o mne na hraniciach budú vedieť, mal som z toho trochu vietor. Nakoniec to ale bolo celkom v pohode a ja som mohol prejsť zase do ľavého cestného pruhu…

Monzúny v Indii
V noci zúrila slušná búrka. Samozrejme vypadla elektrina, takže druhá polka noci bola bez ventilátora. Ráno ma nemilo prekvapilo nutkanie opakovane dôjsť, či presnejšie došprintovať na záchod a zanechať tam nepríjemne riedku pamiatku. To tá India prichádza naozaj zavčasu…

Pri plánovaní, kedy na cestu vyraziť, a kedy teda budem prechádzať ktorú jej časť, som sa snažil zakalkulovať čo najviac premenných. Monzúny vo východnej Indii sa tam bohužiaľ nevošli, a tak som sa tu ocitol presne v ich období…

Po rozpálenej Barme prišlo rýchle monzúnové schladenie hneď po prekročení indickej hranice. Za ten týždeň a 1100 kilometrov, čo som tu strávil pršalo takmer neustále. Vlastne sú to takmer jediné spomienky, ktoré na ten týždeň mám.

A potom teda ešte indický neporiadok. A črevné ťažkosti. A problémy s bicyklom. A s Indami. A problémy s drahým pivom. Vlastne to boli skoro samé problémy. Ale takto spätne to už je vcelku pekná spomienka.

Úžasný Nepál
Podvečer vchádzam do národného parku Bardia. O nejaký kus ďalej mínam tabuľu s fotkou tigra a nápisom s množstvom výkričníkov – asi promo miestnej ZOO.

Keď si o 10 kilometrov opodiaľ staviam stan na kraji pralesa, z ktorého sa ozývajú celkom divné zvuky, ešte raz sa nad tým zamýšľam. Ale únava po náročnom dni nakoniec zvíťazí…

Nepál pokračoval technickými problémami s bicyklom. Najskôr pretrhnutý plášť. Potom bublina na novom plášti, a teda pokračovanie na tom starom, pretrhnutom. Potom prasknutý ráfik a jeho následná samo-domo oprava dedinským cykloopravárom.

Istú časť pretrvávali aj črevné ťažkosti a kapitolou samou o sebe tu bola premávka – s láskou som spomínal na zlatú Barmu. Ale potom už začali jasne prevažovať samé pozitíva a radosti.

Tak predovšetkým – prestalo pršať! A potom tie nádherné hory. A celkovo tá príroda bola úplne o niečom inom než tá plochá India. Nadšenie z blízkosti himalájskych velikánov ma primälo k menšej zmene plánov. Hoci obmedzený 14 denným vízom, rozhodol som sa zaradiť aspoň kratší trek v oblasti Annapurny.

V praxi to znamenalo, že som musel jeden deň zvládnuť dve stovky kilometrovú štreku z Kathmandu do Pokhary a tam následne za necelé dva dny zvládnuť päť denný trek Mardi Himal do 4500 metrov.

Ale tie výhľady, Annapurny takmer na dosah a celkovo vysokohorské prostredie za túto drobnú investíciu (aj za tých 2000 rupií za povolenie) rozhodne stálo!

Ďalším spestrením bol národní park Bardia na juhu krajiny plný subtropickej pralesnej zveri. To som našťastie predom nevedel, takže som sa nerozrušoval zbytočnými obavami.

Späť do Indie
Mizéria, je mi strašne, mám pocit, že umieram. Vo štvrtok doobedu ešte zvládam krátku prechádzku po meste, ale potom už len ležím, spím, umieram. Slabosť, horúčky, malátnosť, neuveriteľný bolehlav, únava, do toho sračka, nevoľnosť, vracanie…

V piatok som trochu v úzkych pobral presun z hotelovej izby, kde už nebolo miesto, do pajzla, ktorý slúžil ako ubytovňa pre chlapcov pracujúcich v hoteli aj pre ich šéfa. Nakoľko je miesto hneď vedľa kuchyne, ide sem všetok smrad, a keď sa otvorí okno, musí sa strážiť, aby nevletela dovnútra opica, pretože tu nie sú mreže (ako tomu je u väčšiny ďalších okien).

Ale bola tam posteľ, kde som mohol spať, a to bolo v tej chvíli hlavné. Až v sobotu sa to pomaly začína zlepšovať. Som konečne schopný niečo pojesť a chvíľu existovať bez liekov proti horúčke. V nedeľu sa budím ako nový človek. Je mi skoro úplne dobre, energia aj dobrá nálada sa vracajú a zasnežené hory na obzore mi opäť vracajú entuziazmus a nadšenie z ďalšieho pokračovania.

Po krásnom Nepále ma čakal tvrdý návrat späť do Indie. Špina, hluk a aby toho nebolo málo, tak zase dážď a črevné problémy. Čím viac som ale mieril k severu, tým som sa dostával ďalej od hlavného mesta Dilli, vnáral sa do hôr a prostredie bolo zase zaujímavejšie.

Silný zážitok ma čakal v meste Shimla. To je takmer neuveriteľne vystavané na ostrom horskom hrebeni asi v 2000 metroch a za čias britskej nadvlády slúžilo ako sídelné mesto.

Pri príjazde do mesta ma zastihla brutálna búrka a prietrž mračien. Prišiel som do nitky premočený a premrznutý. Kým som našiel strechu nad hlavu, bol som úplne hotový. Telo na to zareagovalo odvetou, ktorá ma donútila stráviť v meste takmer týždeň – nebol som proste fyzicky schopný pokračovať.

Tu som tiež zistil, prečo sa hovorí „drzý ako opica“. Jedna tá potvora mi ukradla okuliare priamo z nosa. Štvrť hodiny som ju musel naháňať v strmom svahu, než som ju dobehol a nalákaním na jedlo ju donútil okuliare vrátiť.

Poslednou zastávkou pred vjazdom do himalájskeho kráľovstva bolo vždy zelené mesto Manali. Tam som strávil niekoľko krásnych dní čakaním na otvorenie ďalšej cesty Manali-Leh highway. Čakanie som si krátil behaním po okolitých údoliach a vychutnávaním prenádherných výhľadov po okolí. A potom cestu otvorili!

Manali – Leh highway
Ráno je mínus šesť. Vnútri. Pred siedmou už našťastie „iba“ mínus tri. I tak sa mi spod deky moc nechce. Ale už osvedčené burji zo štyroch vajec a k tomu chapati mi trochu dodajú chuť. Čo mi nepridáva, je pohľad sám na seba – vyzerám ako Mongol, čo dostal naviac peknú nakladačku…

Manali-Leh higway meria asi 470 kilometrov a prekonáva 5 horských sedel: Rohtang La (3987), Baralacha La (4870), Nakee La (4903), Lachung La (5095) a Tagalang La (5360).

Problém, ktorý som tak trochu podcenil je, že cesta začína v Manali, ktorá je asi v 1700 metroch. Aj keď som pobiehal okolo, nedostal som sa nad 2500 metrov, takže sa nedalo hovoriť o žiadnej aklimatizácii.

Po prekonaní prvého sedla (ktoré išlo až podozrivo ľahko) som ešte klesol ľahko pod 3000 metrov. Za ďalším sedlom už sa cesta drží stále nad 4000 a nie je tu možnosť sa „rehabilitovať“ v prostredí s dostatkom kyslíka.

A na to som doplatil. Prvé tri dni sú ešte celkom v pohode. Štvrtý deň som už ale pekne opuchnutý a stav sa začína zhoršovať. Piaty deň sa dostanem za štvrté sedlo. Čaká ma teoreticky posledných cca 700 výškových metrov, a potom už len zjazd dolu.

Ja ale zisťujem, že na to proste v súčasnom stave nemám. Späť sa ísť tiež nedá – tam je tiež len sedlo cez 5000 metrov.

Vyriešim to nakoniec tak, že v osade, kde som strávil poslednú noc (o spánku sa moc hovoriť nedá) dohodnem uschovanie bicykla a zároveň odvoz cez posledné sedlo do mestečka Upshi v údolí Indov.

V krásnych 3400 metroch. Okamžite cítim zlepšenie, ale aj tak tu nakoniec strávim tri dni, a i po tých pri stúpaní do schodov cítim zadýchanie.

I tak nasledujúci deň idem stopom späť k bicyklu a vyrážam na druhý pokus sedla Tagalang la. Nie je to žiadna prechádzka ružovou záhradou. Naviac napadol čerstvý sneh a v sedle je hodne pod nulou. Zjazd je poriadne mrazivý.

Keď dôjdem nazad do Upshi, stretávam indického cyklistu Rakesha, ktorý dnes tiež prekonal Tagalanglu. Ubytovávame sa spolu v miestnom hosteli a nasledujúci deň spoločne dorazíme posledných 50 kilometrov proti prúdu Indu do Lehu. Sme prví tohtoroční cyklisti, ktorí cestu z Manali zvládli.

Ladak – raj na zemi
Povrch cesty je niekedy až dosť drsný – piesok, kamene, poloroztopené potôčky križujúce cestu. Do toho už tiež trochu začína hustnúť premávka. Je ale príjemné, že skoro každý prechádzajúci ma povzbudzuje palcom nahor, tlieskaním, pokrikom alebo si ma fotia.

Do toho vôkol nádherné výhľady. Mal by som fotiť, ale hovorím si, že to zvládnem cestou dolu, teraz treba šliapať. Cez päť tisíc predsa len začínam cítiť výšku. A občas je potrebné sa po prudšom úseku zastaviť a vydýchať. Do toho sa na oblohe začínajú objavovať nejaké mraky a tiež ľahko pofukuje. Ale vnútorná kotolňa pracuje dobre, a tak pokračujem v tričku a kraťasoch.

V hornej časti ma opustili míľniky, ktoré doposiaľ poctivo označovali každý kilometer. Tak kukám do navigácie a ejhla – 1,3 kilometru k cieľu! To ma nakopáva a vyrážam s novým elánom. A potom je to tu – vrchol – Khardung La, 5380 metrov nad morom! Ľudí ako na Václaváku.

Povinná fotka s vrcholovou pyramídou. Odrazu je zo mňa superstar – každý mi blahopraje a chce sa so mnou odfotiť. Do toho si naraz uvedomujem, že som to dal. Cieľ, ktorý som si vytýčil je po takmer troch mesiacoch útrap splnený, putovaniu sa dostalo naplnenie.

Na chvíľu mi skoro vyhŕknu slzy do očí, a ten pocit je proste k nezaplateniu… V Lehu už som bol vlastne v cieli, ale cítil, že to ešte chce dotiahnuť o kúsoček ďalej. Respektíve viac. Konkrétne na sedlo Khardung La, ktoré je 35 kilometrov z Lehu a Indovia o ňom tvrdia, že má cez 5600 metrov nad morom a je najvyššie „motorable“ sedlo na svete.

To nie je úplne pravda a sedlo má „iba“ 5380 metrov, ale aj tak je to proste pojem, a tak trochu aj akýsi symbol.  Takže behom niekoľkých dní som si vybavil potrebné povolenia a už na ľahko vyrazil k vrcholu.

Až na podcenenie zásob vody to bolo úplne v pohode a ja som pocítil ten pravý pocit zadosťučinenia, že táto výprava naozaj stála za to, a že som dokázal niečo, čo nie je tak úplne bežné a samozrejmé. Tento pocit si od tej doby nesiem v sebe…

Ďalšie tri týždne si užívam tento raj na zemi – nádherné himalájské vrcholky všade okolo (Leh leží vo 3500 metroch, kopce okolo siahajú k 5-6 tisícom), krásne slnečné počasie (Ladak leží v zrážkovom tieni Himalájí, takže tu je minimum zrážok), neuveriteľne milí a pohostinní ľudia (miestni sú väčšinou Tibeťania a ako takí, majú veľmi ďaleko k typickým Indom), úžasné jedlo (stretávajú sa tu tibetská, čínska, indická, ale už aj európska kuchyňa), krásna budhistická architektúra a celkovo veľmi ukľudňujúca a relaxačná atmosféra.

Trocha čísel a zhodnotenie
Za dva a pol mesiaca (z toho zhruba 65 dní na bicykli) som prešiel 8500 kilometrov. Prešiel som šesť pomerne rozdielnych krajín.

Pohyboval som sa v teplotách nad 35 stupňov, ale tiež v päťstupňovom mraze. Dosť času som strávil vo výške tesne nad hladinou mora, ale následne ma čakali horské sedlá cez 5000 metrov.

Prechádzal som veľkomestami, išiel som po hlavných frekventovaných ťahoch, ale aj absolútne tradičným vidiekom, po opustených rozbitých cestách s minimálnou dopravou.

Zodral som dve reťaze, 5 plášťov, praskol mi jeden ráfik, mal som nespočet defektov… stretol som obrovské množstvo zaujímavých inšpiratívnych ľudí, ale aj podivínov a ľudí, z ktorých som dobrý pocit nemal (ale tých bolo minimum).

Zároveň som toho tiež zistil veľmi veľa o sebe a myslím, že môžem povedať, že po tejto ceste mám zase o niečo širšie obzory.

[/vc_column_text][/vc_column][/vc_row][vc_row][vc_column][basel_products layout=”carousel” items_per_page=”20″ slides_per_view=”6″ wrap=”yes” scroll_carousel_init=”yes” taxonomies=”9178″][/vc_column][/vc_row]