Doprava ZADARMO pri nákupe nad 100 €
Keď vznikne myšlienka, ktorá je pre ostatných znak bláznovstva, no pre teba plán na dokonalý deň. Hoci to krásne znelo v myšlienkach, bolo náročné to už len naplánovať, nie to ešte uskutočniť. Večery presedené nad plánmi, vyberaním správneho profilu trate a najmä myslieť na podmienku aby som to stihla za 24h.
Ostatní by po úraze achilovky, mesiacoch krívania a neskôr ťažkostiach sa vôbec vypnúť z tretry, na šport asi ani nepomysleli. Ale keď trpíte v bolestiach, nemôžete sa pár mesiacov venovať žiadnemu športu, Everesting vám znie ako odmena. Takto nejak vznikol vôbec tento nápad.
DEŇ PREDTÝM
som si bola v myšlienkach stále istá, že sa pokúsim o celý Everesting, však nebudem predsa robiť niečo polovične. Našťastie ego povolilo a pred spánkom som si povedala skúsim čo to dá, no minimálne polovicu určite zvládnem. Nákupy gélov na poslednú chvíľu, energy tyčiniek, samozrejme Coly a množstva sladkostí, a aby sa nepovedalo aj nejaký banán sa objavil v taške.
Nahovárala som na to aj kamošku, ktorú som síce už nalomila ale nakoniec z toho nič nebolo – musela som ísť do toho sama. Napísala som pár kamarátom, či neprídu pozrieť a pokecať, však predsa len vyjsť 66 krát háj Nicovô je pekná nuda, alebo len 33 x keď myslíme na polovičný Everesting. Všetko pripravené, rodičia sa večer takmer dohádali, či nedostanem dáky infarkt, ale však nech si idem. Nenechala som sa zastrašiť, samozrejme, vždy som mala svoj život a myšlienky blázna.
BUDÍČEK 4:15
pohľad z okna na inverziu, nálada super, rýchle raňajky a môže sa ísť. Počasie vyšlo podľa predpovede, úplne vyhovujúco. Nadšená som sa presunula na miesto štartu, dala som prvé jazdy, zažila pekný východ slnka s odkrytým výhľadom na hory a pokračovala v nádeji, aký to bude krásny deň. Asi pri štvrtej jazde bola znova hustá hmla, začalo liať, skryla som sa pod stromy vedľa cesty. Keď po 20tich minútach dážď neustával, vstala som a pokračovala.
…začalo liať, skryla som sa pod stromy vedľa cesty
Čas predsa plynul aj keď som do dažďa nebola oblečená. Keď po pár hodinách dážď prestal, bola som celá mokrá, no ani raz mi nenapadlo, že to vzdám. Prišiel brat s autom, odstavil mi ho ako basecamp, spravil jednu fotku na mobil, podporil ma a odišiel. Prezliecť sa a v zamračenom počasí pokračovať. Neustále hore a dole, samozrejmosťou boli napríklad neustále zastávky na cukor, dopĺňať vodu z kanistra a krátky oddych. V ranných hodinách tam stále nebolo ani nohy, max. VPS a môj kľud.
OBED A BOĽAVÝ ZADOK
S obedom prichádzali nie len kamaráti ale aj pekné počasie. Slnko doslova pálilo a neviem, čo v teň deň bolo nepríjemnejšie. Možno to boli pohľady cudzích ľudí, ktorí ma počas ich jednej prechádzky videli ísť 3x na háj, neviem si predstaviť čo im behalo v myšlienkach. Avšak viem, čo behalo v tých mojich, neskutočne ma začal bolieť zadok.
Odpočítavať koľkokrát treba ešte vyjsť a kedy už budem mať konečne po tom. Posledné jazdy boli najnáročnejšie. Keď si predstavíš, že musíš už len 2x vyjsť hore aby si dosiahol vyše 4000 m prevýšenie, čo by znamenalo tak max 25 minút v tempe ale trvá Ti to tak 3x dlhšie.
Vyjdeš hore, pozrieš na hodinky a povieš si, že 33 jázd na horskom bicykli po asfalte už nikdy nepôjdeš, že si čistý blázon. Avšak hneď na to si povieš, že raz si požičiaš cesťák a tých 8000 m určite naraz nastúpaš. Dáš si jazdu ešte cez Smrečany domov, keďže nohy by nemali problém pokračovať, ale tvoj zadok už rázne odmieta. Pocit dať si doma zaslúžený obed veru stál zato po 9 hodinách, 140 km a takmer 4700 výškových metroch.
Stručne o mne. Volám sa Aňa mám 20 rokov a chodím na Žilinskú univerzitu. Vo voľnom čase sa venujem športu a foteniu. Všetky športy robím tak pre zábavu rovnako ako pre svoj osobný rozvoj a pocit úspechu. Venujem sa cyklistike, turistike, behu, lezeniu, cvičeniu a skialpu, keď to počasie a zdravotný stav mojich šliach dovolí. Rada sa taktiež nechám nahovoriť na nejakú hlúposť, ktorá prekračuje moje sily.
