Svidovské sedlo bicyklom v zime

Jánska dolina je jednou z najdlhších dolín v Nízkych Tatrách prepletená bohatou sieťou lesných ciest. Oficiálne povolená pre cyklistov je len jedna a to tá do sedla. V lete obľúbené miesto, z ktorého sa musíte buď vrátiť späť alebo prehupnúť svoje ja do dlhého zjazdu na opačnú stranu k Malužinej. Ale Svidovské sedlo bicyklom má čaro aj v zime.

V zime cesta neistá

Priznávam, že neviem presne ako funguje údržba cesty. Po horáreň Pred Bystrou je natiahnutý kvalitný asfalt a podľa stôp od áut tu nejaký pohyb je aj v zime. Sneh sa väčšinou ultačí a ak ho napadne viac, myslím, že ho odhŕňajú. Vyššie od horárne až do sedla už vedie len štrková cesta. Raz som mal šťastie, lebo ju práve odhŕňali. Ale či je to pravidlom neviem.

V každom prípade zimy, kedy pokryli hory vysoké čísla snehu sú, zdá sa, nenávratne preč. Preto ak by aj cesta odhrnutá nebola a tlačí vás vpred elektrika, je možné, že tých pár centimetrov aj prebijete.

Začiatok z Liptovského Jána

Odkiaľ sa vydáte je na vás, ja sa v zime priplichtím zákerne autom až do Jána. Posledné dni lialo napriek tomu, že sme v strede najchladnejšieho mesiaca v roku. Sneh sa premenil na ľad, tak to nebudem riskovať. Cestu prikrylo pár centimetrov snehu, žiadna sláva, ale lepšie ako ľad.

Na hrubých gumách s motorom dolina ubieha jedna radosť. Miniem Stanišovskú jaskyňu a ani sa nenazdám už sa krútim cestou okolo potoka raz z ľavej strany raz z pravej. Pár stúpaní v ktorých sa nezadýcham (na ebajku chodím iba v zime) a už toť pomedzi stromy vykúka hrebeň Nízkych Tatier. Som Pred Bystrou. 

Zbohom asfalt

Jazdenie v zime má podľa mňa náramnú výhodu v tom, že sneh zasype skaly, jamy a tak aj hrboľaté cesty mení sneh v krásnu rovinu. Presne tak je to aj tu. V lete je na trase jeden úsek vysypaný hrubým štrkom. Burgovce miestami sťa zaťaté Trumph-ove päste mi krčia úsmev smerom hore a cestou dolu zas naháňajú hrôzu karbónovým ráfikom.

Teraz je všetko inak. Skaly zhltol sneh a po mäkkej perinke stúpam hore ako nôž maslom. Nikde nik. Len tiché sneženie a občas slabý vietor prehovorí z korún vysokých stromov. Cesta sa točí vľavo, vpravo opäť vľavo až je predo mnou posledný traverz pod sedlom s výhľadom na Ohnište.

Prečítajte si tiež:

S nákladom a legendou pod Rysy
SPD pedále a vibramky spolu moc nehrajú, ale na parkovisku je už dosť áut, nemám čas zapodievať sa detailmi. Musím stúpať hore, aby som predbehol aspoň čo to z počtu turistov, nech mi zostane aspoň nejaká krošňa.

Špeciálne tento úsek je najkrajší. Každým nastúpaným metrom sa po ľavej strane otvára väčší a väčší priestor. Za chrbtom hlavný hrebeň Nízkych Tatier. Tu sa nedá nezastaviť. Aspoň zatiaľ, pretože po oboch stranách cesty sa už zbiera mladý les a časom stromy prekryjú výhľady.

Svidovské sedlo bicyklom

Najkrajšie výhľady už sú za nami. Sedlo samotné je učupené v lese a až toľko z neho nevidieť. Naviac tu už dlhšie prebieha ťažba a tak sú tu kmene stromov z každej strany. Ale nájdete tu malú lúčku aj zakryté odpočívadlo, kde sa môžete prehodiť do suchého alebo niečo zjesť – ak ste si priniesli.

Po jazde na ebajku za tých pár kilometrov až tak nepretroví. Stáť preto nemusím a batérie ešte dosť. Podleziem rampu a vyšvihám ešte do traverzu kúsok nad sedlom odkiaľ sú výhľady asi najkrajšie. Potom už iba cesta dole. V zime opatrne. Hlavne dole po asfaltke, kde vie sneh prikryť primrznuté miesta a nepekne vycvičiť. Ak máte šťastie na tých pár rozprávkových dní potom je Svidovské sedlo bicyklom je aj v zime nádherné.  

Kto vám prináša tieto riadky?

Majo Illéš

Volám sa Majo Illéš a som najstarší chren z partie, prvá písomná zmienka o mne je z roku 1981. Pár rokov som pracoval ako profesionálny horský záchranár, následne ako redaktor v motocyklovom časopise Motohouse, pretože môj život vtedy napĺňali motorky a cestovanie. Neskôr som okúsil prácu kameramana a strihača v televízii, až sa to napokon celé zlialo a teraz môžem fotiť, písať, kamerovať, cestovať, chodiť po horách a žiť svoj sen vo vlastnej firme – Bicyklom po Slovensku.

Moje články Tvoríš obsah? Ukáž ho svetu!