Po stopách Habsburgovcov k hradu Kreuzenstein

Prišla krásna jeseň,  postupne sa začali dni skracovať a my s priateľkou uvažujeme, kam by sme v týchto koronových časoch vybehli na výlet. Keďže všade počuť, že bude horšie, rozhodujeme sme sa ešte pred zatvorením hraníc ísť  pozrieť na rozprávkový hrad, približne 20 km za Viedňou.

Pôvodný plán bol prejsť túto trať popri Dunaji za 3 dni tam i späť, no nakoniec sa nám to podarilo ešte o deň skrátiť. Dohodol som sa s priateľkou, že vyrážame o ôsmej ráno, aby sme mali časovú rezervu a nemuseli sa hnať do noci. Samozrejme, tá vypočula moju prosbu a tak vyrážame o desiatej. Ideme svižným tempom s vetrom smer Viedeň. Cestujeme na bicykloch – konkrétne ja idem na železnom Favorite a priateľka na extrémne ťažkom bicykli Miles.

V úvode cesty prekračujeme Prístavný most, a už sa hrnieme ku hraničnému prechodu Berg, tradične pokračujeme  popod most SNP a potom nás čaká panelka, ktorá z nás vytrasie dušu. No po chvíľke utrpenia vchádzame do hraničného priestoru, kde sa cyklotrasa mení na klasický luxusný rakúsky asfalt. Po prekročení hranice, prvé čo uvidíte je zavádzajúca značka, ktorá ukazuje „Wien – 32 km“, vzdialenosť neodhadli približne o +20 km.

My sa nenecháme pomýliť, vieme, že nás čaká ešte tých cca 50 km, a tak pokračujeme krásnym Rakúskom, po luxusných cyklotrasách, v každej dedine nesmie, samozrejme, chýbať pitná voda. Za dedinkou Wolfsthal si na kúsku vyskúšate, aké to majú pretekári na pretekoch Paris-Roubaix na tzv. pavé (mačacie hlavy).

V Hainburgu sa vždy zastavím(e) na promenáde s výhľadom na priľahlý tréningový kopec Braunsberg a na most ponad Dunaj. Chvíľu teda oddychujeme a pokračujeme cez Donaubrucke alebo ako nám povedali domáci cez Europabrücke na druhú stranu Dunaja. Po prechode mosta sa ocitnete v národnom parku Donauauen.

Po novom asfalte frčíme asi kilometer a už sa blížime k dedinke Stopfenreuth. Pri tejto dedine sa nachádza aj bezplatné miesto na kemping. Inak je kempovanie v národnom parku Donauauen prísne zakázané pod hrozbou pokuty až do výšky 16 000 €. Avšak miesto na kemping Stopfenreuth je perfektné, no nakoľko je len okolo 30 km od Bratislavy pokračujeme ďalej. Tu nastáva prvý problém a to, že musíte dobicyklovať až do Viedne, pokiaľ chcete nájsť miesto na spanie, ak teda nechcete platiť za “ubytko” na noc približne 16 000€.

Prichádzame do Eckartsau, kde sa nachádza kaštieľ s obrovskými záhradami.

Ďalší problém je to, že úsek Stopfenreuth – Eckartsau je uzatvorený a teda značky nás odkláňajú na obchádzku cez Engelhartstetten, Loimersdorf, Kopfstetten, kade by sme šli po cyklotrase, no ja odporúčam využiť kratšiu cestu cez Witzelsdorf a Eckartsau.

Je to síce po ceste, no s minimálnou premávkou aj počas pracovných dní a ušetríte dosť kilometrov. Spomínaný uzatvorený úsek by mal byť v júli 2021 už otvorený, tak uvidíme. Každopádne my pokračujeme cez dediny spomínané vyššie. Prichádzame do Eckartsau, kde sa nachádza kaštieľ s obrovskými záhradami.

Samozrejme, keďže sme v Rakúsku, tak všetko je cycling-friendly a teda nachádzame tu stojany, skrinky na odloženie batožiny, kohútik s pitnou vodou a taktiež stojan s náradím na opravu bicykla. Akonáhle prejdeme cez kaštieľ a vyjdeme na hrádzu cez Donauauen, pokračujeme smer Viedeň. Všade vidíme polia plne tekvíc a inej zeleniny.

Národný park Donauauen s rozlohou vyše 9600 hektárov je najväčšie celistvé, ekologicky nenarušené a prirodzené mokraďové územie daného druhu v strednej Európe a chráni posledné zachované pririečne mokrade. Výnimočné na tomto parku je to, že vytvára neporušený zelený pás medzi dvomi hlavnými mestami Bratislavou a Viedňou. Nie je až tak známy ako iné národné parky priamo v Alpách, no je rovnako významný.

Pri prechode ním, po chvíli jazdy prichádzame do Schonau an der Donau. Toto je dedinka, ktorá síce nemá potraviny, ale má bufet, čiže na občerstvenie pred poslednou etapou do Viedne postačí. Od bufetu prejdeme cez hrádzu do lesa. Asi 500 metrov ideme cez les, následne nás čaká  tak 1-2 km úsek po šotoline. Bežne tu chodia Rakúšania na cestných bicykloch.

Neklamným znakom, že vchádzame do Viedne je rafinéria OMV. Smrdí to tu po benzíne/nafte. Prejdeme okolo nej a vyjdeme na Viedenskú hrádzu. Zaujímavosťou vo Viedni sú všadeprítomné “Insely”. Netuším, čo to znamená, ale je tu zadarmo WC, sprcha a pitná voda. Po osviežení pokračujeme ďalej po viedenskej hrádzi. Je perfektná, všade cyklisti, výhľad na Viedeň a Insely.

V tejto fáze už pozeráme do máp, pretože v nohách máme okolo 100 km. Zdá sa nám, že cieľ je ďaleko, no aj tak sa rozhodujeme pokračovať ďalej smerom na Korneuburg. V tomto meste je kompa cez Dunaj. Pred Korneuburgom nachádzame peknú lúku na kemping, no nemáme žiadne potraviny a po celodennom cestovaní sme hladní. A tak hľadáme v meste potraviny.

Moja úroveň nemčiny končí pri fráze „Bitte, ein Bier!“

Po 10 minútach zúfalého túlania zastavujeme a pýtame sa domácich. Tí nám tiež moc nepomohli, teda nie, že by nám nechceli pomôcť, ale moja úroveň nemčiny končí pri fráze „Bitte, ein Bier!“. Aj napriek tomu, že Rakúsko je skutočne krásna krajina, tak systém potravín na kraji dediny nie je zrovna najšťastnejší, obzvlášť keď už meliete z posledných síl. V ťažkej chvíli sa nám však zjavuje legendárny nápis M (čiže McDonald).

Vravíme si, že musíme ísť za týmto znakom, keď nie potraviny aspoň mekáč. Po ceste k nemu, za ktorým boli nakoniec aj vytúžené potraviny, nás zaujali iba vlaky, ktoré sú také tiché, že keby si ustelieme vedľa koľají, tak sa krásne vyspíme. Po večeri v McDonalde som cítil, že už nemáme veľa síl, a tak kukám do mapy, kde by sme sa mohli usalašiť na noc.

Asi 1,5 km od nás nachádzame peknú lúku. Prišli sme tam a vidíme, že je oplotená a so zákazom vstupu. Ach, toto súkromné vlastníctvo. Tak nič. Prejdeme ďalší kilometer a prichádzame ku slnečnicovému poľu. Z jednej strany stromy, z druhej slnečnice. To je to, čo hľadáme. Rozkladáme stan, priateľku som poprosil nech nájde niekde v tomto poli rovinu a celkom rýchlo ju našla. Skáčeme do spacákov a po chvíli už spíme. Za prvý deň sme prešli vyše 120 km.

Druhý deň sa zobúdzame do studeného rána. Môj asi 15 ročný spacák s komfortnou teplotou 20 stupňov mi pripomenul, že 9 stupňov ozaj nezvláda a že by som si mal kúpiť niečo novšie. Každý cyklocestovateľ pozná rannú zabíjačku v podobe balenia stanu, spacáku a karimatky. Nekonečný príbeh s množstvom nadávok.

Každopádne po hodine vyrážame k cieľu našej cesty a to k hradu Kreuzenstein. Ešte nie sme najedení, plánujeme raňajkovať hore na hrade. Po chvíli cesty prechádzame popri poli, kde sú nasadené gladioly a môžete si kľudne jednu odtrhnúť a zaplatiť za ňu do pokladničky, ktorú nikto nestráži. Toto by asi dlho u nás na Slovensku nevydržalo. Prichádzame do dediny Leobendorf, naberáme vodu a sily na stúpanie. Hrad je na kopci, takže podraďujeme.

Konečne k nemu prichádzame. Je presne taký ako na fotkách. Ako z rozprávky. Obrovská stavba vybudovaná z kameňov, dreva, skla a iných materiálov pospájaná do úžasných tvarov. Určite vás po príchode zaujme obrovský most, ktorým sa vstupuje do hradu. Skrátka ideálne strategické miesto z pohľadu stredovekých panovníkov.

Spod plota na nás už číhajú dva psy. Sadáme si na lavičku, raňajkujeme a kocháme sa majestátnosťou tohto hradu. Tým, že sa tento hrad z 12. storočia nachádza na kopci, je z neho aj ideálny výhľad na Viedeň. Urobíme pár fotiek a pomaly vyrážame späť.

Cesta vedie tou istou trasou. Jedinou zmenou oproti predošlému dňu je to, že sme zašli aj do Orth an der Donau pozrieť kaštieľ a kúpiť si jedlo na obed. Ideme proti vetru, čo dosť cítime. V tejto oblasti je povestný svojou silou a obzvlášť to pocítite, keď idete medzi dedinami. Z Hainburgu sa už nejako dokotúľame do Bratislavy a pod starým mostom si dáme ešte „Bitte ein Bier.“ Tak sme ukončili náš dvojdňový výlet, na ktorom sme prešli okolo 250 km.

Na záver by som chcel ešte odporučiť túto trasu všetkým cestovateľom na bicykli, je perfektná. Len, keď ste predtým netrénovali, tak vás môže prekvapiť vietor, ako prekvapil aj priateľku a potom pár dní používala na cestu dole schodmi barle. Každopádne svalovicu rozchodila. Aj napriek tomu sa tento výlet oplatí absolvovať, prechádzate krásnymi scenériami a ako čerešničku na torte uvidíte krásny hrad.

Krátko o mne. Volám sa Michal Kaššaj, som 22-ročný študent pochádzajúci zo stredného Slovenska, žijúci v Bratislave a najradšej jazdiaci na východe. Voľný čas trávim s bicyklom, na cestách aj v dielni. Na cesťáku jazdím po Slovensku, Rakúsku, Maďarsku, no najčastejšie ma stretnete na hrádzi smerujúcej do Gabčíkova. Rád vybehnem aj do hôr na výlet po svojich alebo bike-packing.