Výlet pre juniorov – nielen Cyklostopy

Stará Ľubovňa už nie je lokalitou len na jeden deň. Bol piatok ráno, juniora som viezol do školy a obloha nemala na sebe jediný mráčik. Ešte kým stihol vystúpiť, dohodli sme pánsky výlet na víkend do Starej Ľubovne na Cyklostopy.

Kým skončí v škole, pomordujem chrbát nakladaním postele do auta, prihodím gril, matrac, nejaké veci na oblečenie, vodu a na nosič bicykle. Poobede už len prihodíme čosik pod zub, doložíme spacáky a môžeme vyraziť, nech nestrácame čas ranným trmácaním sa.

Vo výhľade máme noc na lúke pri vojenskom tábore, tá je ale ohradená a zostáva len parkovisko pod hradom. Aj to je už zatvorené. Našťastie parkovčík ešte čaká na autobus, ktorý ho zvezie domov a tak sa púšťame do reči.  Chcete tu prespať?  Áno. Otvorí, za nami zas zavrie a zaželá pekný večer. Super!

Rána v našom aute milujem, pretože spíme takmer vo výške zadných okien a ten výhľad z nich je často úžasný. Počkám, kým otvorí oči aj Maťko, spolu uvaríme čaj pod modrou oblohou, niečo zjeme, nachystáme sa a do výšľapu od hradu sa dnes púšťame ďaleko prví pred ostatnými bajkermi, ktorí sem začnú prichádzať trošku neskôr.

Cestička pretne lúku, pár krát sa zvlní v lese, občas v režime úspory síl potlačíme a zhruba v polovici šikujeme riadítka na výstupový trail. Krúti sa serpentínami vľavo, vpravo, kde tu na chvíľku klesá až nás popod koruny smrekov dovedie až na najvyšší bod tejto lokality. Tu začínajú dva hlavné traily, ktoré sa nižšie vetvia na ďalšie a ďalšie.

Pred dvoma či troma rokmi sme tu boli jazdiť s krpáňom trail s názvom Rysia stopa. Od vtedy pribudol novší – Srnčia stopa, mimochodom všetky sa tu volajú po zvieratách z lokality. Dnes skúsime srnca. Spúšťame sa serpentínami vo svahu naklonenom k juh v príjemnom tieni lesa. Na jednu stranu, na druhú stranu, hore i dolu. Je to ako parádna húsenková dráha v prírode bez vstupného.

Po cca kilometri (?) križujeme asfaltovú cestu.  Na tomto mieste môžete rozhodnúť o zvyšku jazdy. Vpravo pokračuje Rysia stopa, vľavo odbočuje novšia Srnčia. My točíme vľavo, prehupneme sa cez veľké vlny po krásne upravenom podklade bez množstva koreňov alebo prekážok, je to jedna báseň. Vlny buď jednoducho prepružíte, alebo preskáčete – ak ste zdatný.

Trail nie a nie uzrieť konca, letíme chodníčkom kopírujúcim lesnú cestu, ktorou môžete zo záveru rovno dupať späť hore. My volíme krátku prestávku pri aute a do obedu stihneme túto trasu otočiť ešte raz.

Poobede už síce niet síl, no času do večera je stále dosť. Bol by hriech to junákovi sprotiviť hneď takto začiatkom leta, a tak netlačím na pílu a bicykle odkladáme. Dramatickému divadlu na oblohe hlásenému pre zajtrajšok zatiaľ nič nenasvedčuje. Dumáme zostať do nedele. Skúsime sa spýtať mamky.

Vôbec som si neuvedomil, že junior nedávno dostal jej starší mobil. Píšem cez messenger sediac vonku na stoličke ako sa máme, či môžeme zostať do zajtra a z auta mi veselo odpisuje Maťko ležiaci v pelechu. Fajn. Zostávame, hovorím mu do auta a ten čuší ako voš pod chrastou. Až večer volá Maťa kontrolujúc správy, že jej asi šibe, lebo si vôbec nepamätá, že sme si písali.

Času do večera máme ešte kopu, ale to je super pretože nuda nehrozí. Prebehneme skanzen hneď za parkoviskom a s lístkami nazrieme aj za hradné múry popod ktoré zakaždým prechádzame pri výstupoch k trailom. Pretože je kovid, prehliadky sú bez sprievodcu, ale to nám nevadí.

Cestou späť nazeráme škárami v plote do vojenského múzea na tanky a lietadlá. Aj by sem išli pozrieť, ale brána je zatvorená a zatiaľ sa expozícia iba pripravuje na sezónu, ktorú spúšťajú o týždeň. Už niet čo robiť, iba čakať na večer, ležíme v aute, sledujeme ako sa pomaly vyprázdňuje parkovisko.

PREČITAJTE SI TIEŽ: Výlet na sever Poľska bez rekordov a nastúpaných metrov po brehu mora. 

Cez správu sa skúsim niekoho v múzeu, či by neboli takí milí a nepustili nás na chvíľku dnu napriek tomu, že sú ešte oficiálne zatvorení. O chvíľku príde správa: „jasné, dobehnite, sme tu“. Super!!! Do minúty zabuchujeme dvere auta a bežíme k hlavnej bráne.

Tam nás už čaká veľmi milá pani asi s ocinom. Majú kopu práce, ale nájdu si chvíľku času aj na nás.

V letných mesiacoch mávajú detské tábory, kde deti bývajú v „bunkroch“. Cez deň sa hrajú a občas ich v noci naložia na náklaďák, odvezú do lesíka a potom kráčajú späť do tábora. Niektorým malým faganom sa tu vraj tak páči, že po týždni prídu domov, zamávajú rodičom a idú späť.

Do leta je ešte pár týždňov, ale viem si to predstaviť ako parádnu náhradu za nudný tábor. Následne nám už nechávajú čas na prehliadku zákopov, tankov, vrtuľníkov, lietadiel, transportérov a všetkej tej vojenskej techniky, o ktorej sme si do nedávna mysleli, že je už naveky v zajatí minulosti… Viac info o múzeu nájdete tu: Vojensko – historická expozícia Michala Strenka

Ponad hradnú vežu sa do okolitých lesov vkráda večer. Je čas niečo zjesť. Vyberieme gril, založíme ohník a nasávame pohodu pri zvukoch škvrčiaceho mäsa na rozpadajúcej sa striebornej tácke z alobalu, ktorá zjavne nie je určená pre plamene ako pod kotlom u samotného Lucifera.

Niečo po piatej ráno nás už budia dažďové kvapky dopadajúce na strechu auta v hojnom počte. Vyzerá, že pre dnešok je jazdenie v háji. V lejaku zbalíme veci, naložíme stoličky a pred pol šiestou ťaháme domov.

Stará Ľubovňa a špeciálne Cyklostopy sú naša srdcovka, pretože je vidieť, že sa o traily neustále niekto stará a za to sa patrí poďakovať. Ak sa sem vyberiete s deťmi, nebudete ľutovať.  Ľahké traily v pohode zvládnu a nemusíte ich nútiť jazdiť hore dole celý deň.

Ak usúdia, že majú dosť, perfektné spestrenia sú skanzen, hrad, vojenské múzeum a aj vojenský tábor. To všetko je v dosahu na “jednej kope” a obeháte to peši bez toho, aby ste museli ťahať auto.

Neviem, či je to tu bežné, želám si, aby áno, ale my sme mali šťastie na perfektných ľudí počnúc parkovčíkom, babami na hrade, majiteľmi vojenského múzea… My sa isto iste vrátime aj toto leto.

[vc_row][vc_column][basel_products layout=”carousel” items_per_page=”20″ slides_per_view=”6″ wrap=”yes” scroll_carousel_init=”yes” taxonomies=”8554″][/vc_column][/vc_row]