Carpathian mountain race – druhá časť

6. deň

8.augusta 2024
Benatina – Micula
236km/640m

Vstávam presne podľa plánu a potichu, nech nezobudím ostatných sa vkrádam do kuchyne, kde si robím rýchle raňajky a vypijem kávu. Vonku pri balení vecí do brašní stretávam kolegov Čechov, ktorí tiež nevedia, čo so sebou o trištvrte na päť ráno. Je pekne a jasno, svieža teplota a my vyrážame vpred na ďalšiu časť Carpathian mountain race.

Zo začiatku sa vezieme po asfalte bez nutnosti zašliapnuť a sledujeme ako aj kravičky vybiehajú na pašu. Cesta ďalej mieri cez lesík a lúky po výdatnej rose. Smerujeme na juh cez maličké dediny a pomaly začínam hľadať nejaké potraviny. Rado za mnou kdesi zaostal tak vyberám ponožky, ktoré som včera vypláchal v mydle a suším ich na brašniach.

Rada stále nikde. Mysliac si, že sa asi zastavil a vyzlieka vrstvy oblečenia pokračujem, veď sa stretneme v potravinách. Cesta ide po asfaltoch a vo Veľkých Kapušanoch konečne vidím potraviny. Nestačím sa diviť, keď pozriem na hodiny a vidím už 50 prejdených kilometrov.

Bajk opriem o fasádu a ide sa nakupovať. 20 deka šunky,  rožky, tyčinky, závin, banány a plechovka koly. Toto všetko je rozložené vonku na betóne pritom ako raňajkujem a čakám na parťáka. Už sa mi to nepozdáva, tak volám, aj keď viem, že Rado má mobil kvôli šetreniu baterky v letovom režime.

Zatiaľ prefrčí Evka s Michalom akoby šli do cieľa nejkého maratónu. Pomaly sa šunka stráca, keď konečne vítam Rada. Vraví, že zaspáva za jazdy, že včera sedel s chalanmi asi do polnoci pri ohni. Vyrážame. Za pár kilometrov robíme prieskum úrody tohtoročnej kukurice a vykonávame ranné potreby.

Vstupujeme do Maďarska

Cesta ide väčšinou po asfalte a jemnom štrku, takže to rýchlo odsýpa a do Maďarska prídeme naozaj rýchlo. Je už fest teplo a robíme pauzu v tieni pri obchode. Pred obchodom majú rozložený rozličný tovar od záclon, obrusov až po motorové píly. Vyzerá to naozaj komicky.

Je obed a praží statočne. Sucho nie je len v ústach. Ideme po piesočnatých cestách, kde koleso tancuje a každý meter stojí podstatne viac síl. Našťastie to netrvá dlho a sme opäť na pevných cestách maďarských polí. Vychádzame na akúsi hrádzu po ktorej to ťaháme dlhé kilometre.

Nie je tam nič zaujímavé iba slnko a rozpálený asfalt. Občas to preruší nejaká dedina, kde vyzeráme obchod/krčmu. Nič. Až po nejakom čase sa zjaví pumpa. Robíme pauzu v tieni terasy, dopĺňame vodu, kávu atď. Príde k nám aj kolega Jens. Je to teda zaujímavý chlapík.

Vraví, že je z Nemecka, ale má ženu z Čiech, tak sa rozprávame po našom a rozumie. Vidím, že je už dosť spečený tak mu podávam opaľovací krém. S vďakou mi ho vracia a vraví “pijeme pivo”. Na to sa poberá ďalej. My ešte sedíme a Rado dobieha spánok v polohe sediac.

Po chvíli sadáme na kone. Zasa to isté. Hrádza s výhrevom. Kilometre ale naskakujú a ideme plynulo bez páuz. Iba jedna a prechádzame hranice do Rumunska. Mapu sme nesledovali a tak sme celkom radi, že sme tu. Je tu fronta asi piatich áut v dvoch radoch.

Rumunské dobrodružstvo začína

Prichádza Evka s Michalom, ten nám prebije cestu a sme hneď vybavení. Za hranicou čakajú zmenárne a pobehujúce psi. Krátka zastávka v obchode a kolesá sa točia ďalej. Nejak sa k nám znova pridal Jens. Je už večer a na otázku, kde bude spať len mykne plecami.

Ťaháme teda v trojici cez dediny dosť rýchle tempo zatiaľ čo vidíme ako domáci ženú v protiídúcom pruhu domov kravy. Trošku iný svet ako u nás. Toto už sa v našich dedinách len málo vidí, pomyslím si. Kilometre teraz naskakujú ozaj rýchlo. Pozerám na hodinky, ktoré ukazujú 34km/h a snažím sa parťákov ukľudniť.

Ideme po cyklochodníku. Z jednej strany pole z druhej strany pole. Pozrieme do mapy a rozhodujeme sa zísť z chodníka a zakempovať tak, aby nás nikto nevidel. Jens ešte pokračuje. Vypadá to v poriadku. Staviame stany. Prvýkrát za túto cestu. V diaľke počuť zvonce oviec, krik baču a brechanie psov.

Idem sa obzrieť za vodou na druhú stranu chodníka a kúsok sa zmyť. Keď sa vrátim Rado vraví, že sme mali návštevu. Psy prebehli až k nám zoznámiť sa. Našťastie už sú preč. Píšem nejaké správy domov a kamošom. Ivo z Košíc s ktorým som prešiel nejaké dni na divajde ešte v 2021 píše, akí sme machri, keď sme prešli Slovenskom za necelých 5dní.

Na to posielam pozdrav “dnes 236km”. Popraje nám veľa zdaru, že nás sleduje ako Tour de France a dodá, aby sme si dali bacha, že “RUM je plus hodina”. Na to už moja uvarená hlava zareaguje len takto :)) a až ráno zisťujem čo tým “RUMOM” vlastne myslel 🙂 …

7. deň

9. augusta 2024
Micula – Botiza
138km/2900m

Noc v stanoch bola pokojná.  Pri jemnom daždi a svetle čeloviek balíme veci do brašní. Štart sme naplánovali na 5:00. Je dosť tma a teraz mi dockvaknú tie Ivove správy. Po kontrole telefónu zisťujem, že sme sa ukrátili o hodinu spánku. Joj sme my blbí. Sami si zoberieme to, čo nám najviac treba. Po uvedomení si tohto nepodarku ešte líhame na 20 min na polorozložený stan, neprekáža ani jemný dážď.

Definitívne vyrážame. Vody máme minimum a jedla tak isto, takže po desiatke kilometrov na asfalte zastavujeme na prvej benzínke na dáke raňajky. Nie je to nič moc, ale lepšie ako nič. Garmin ukazuje, že nás čaká takmer 20 kilometrové stúpanie, takže každá energia padne vhod.

Ideme zobúdzajúcimi sa dedinami po bočných kamenistých cestách. Túlavé psy z nás majú atrakciu a neodpustia si žiadnu príležitosť nás popohnať :). Vyzeráme normálne potraviny, ale ak aj niečo je, tak majú ešte zavreté. Pokračujeme teda s tým, čo máme. Míňame parádne miesto na spanie, na ktoré by sme možno včera dorazili, keby sme neskončili o hodinu skôr.  Altánok s kúpacou kaďou pri potoku. Ozaj krása.

 

Dvadsať kilometrové stúpanie po kameňoch začíname oberaním černíc pri ceste. Teplota je príjemná, občas padne nejaká kvapka. Je to ozaj mordor. Aj keď sklon nie je až taký náročný, kamene robia toto stúpanie oveľa náročnejším a navyše to aj pekne drncá.

Stretávame Jára – kolegu z Čiech. Ten si zvolil stratégiu striedania chôdze a šliapania, aby uľavil zadku. Koniec stúpania nás zavedie do bukového lesa, kde chvíľu hľadáme cestu a nijak inak ako prudko hore to nejde. Nasledujú príjemné kilometre po traverzových širokých cestách.

Brašne plnia výbornú službu blatníkov. Poobede sa dostávame na asfalt a k lyžiarskemu centru. V reštaurácii už sedí Járov parťák Balda a volá nás k stolu. Cestoviny plus možnosť nabitia telefónu. Týmto si podnik vyslúžil odo mňa dobré hodnotenie. Prichádza aj Jára a o pár chvíľ Jens.

Fotím si základné slovíčka, ktoré má Jára vytlačené. Dostávame informácie, že do deviatej večer je otvorený jeden obchod, kam by sme mali stihnúť prísť. Je to náš momentálny cieľ. V trojici s Jensom zdolávame ďalšie stúpania a kľučkujeme medzi mlákami. Pekné prostredie lúk a ihličnatých stromov.

Prvý salaš. Agresívne nás vítajú veľké psy. Stojíme a čakáme, čo bude. Našťastie si ich bača okríkne a my môžeme pokračovať do poriadnej strminy. Vychádzame na otvorený hrebeň. Prvý v Rumunsku. Úplné fatranské prostredie. Ďalšie stádo oviec, ďalšie psy. Žijeme.

K večeru sa vyčasilo a pred posledným dlhým stúpaním dňa vyťahujem železnú rezervu v podobe gélu. Stúpame a na hrebeni nás chytá hmla so zapadajúcim slnkom. Je to nekonečné. Rado je z toho už psychicky vyčerpaný, keď už po niekoľķom vytlačení kopca príde krátky zjazd a znova kopec a nie a nie to skončiť.

Taký je proste hrebeň, vravím mu. Vrchol nakoniec prichádza a je na ňom aj kríž. Krátka foto zastávka a nahadzujeme bundy. Pár kilometrov hrebeňom, potom do lesa a prudký blatistý zjazd už za šera. Kolesá obalené blatom nemajú žiadny grip, takže je bezpečnejšie ísť vedľa bajku.

To tiež nie je výhra ale dajak sa z toho vymotáme. Je úplná tma a pri čelovkách zjazdujeme v neznámom teréne k dedine. Robíme presne to čomu sme sa chceli vyhnúť, ale spať na hrebeni medzi medveďmi je väčšie zlo. Zjazd je ozaj dlhý a mokrý, ale nakoniec prichádzame do dediny.

Hneď pri prvých domoch stojíme a konštatujeme, že obchod už bude dávno zavretý. Za pár metrov mame po pravej strane altánok. Ideme tam. Vnútri vyviera minerálna voda, takže máme aspoň vodu. Sú tu ešte dáki malí chlapci na kolobežkách a aby sme sa vyhli tomu, že o našom bivaku bude niekto vedieť, čakáme kým odídu.

Sme teda pekne rozbití. Od druhej poobede sme skoro nič nejedli a na Radovi vidím podnapitý stav aj keď už cez 10 rokov nepije. Rozkladám nafukovačku na kamene dúfajúc, že to prežije a okolo štvrť na jedenásť zaspávam.

8. deň

10. augusta 2024
Botiza – Carlibaba
116km/1400m

Noc nebola úplne najslávnejšia. Domáci mladí majú naše nocovisko ako akúsi klubovňu a my sme im ju obsadili. Ja som to zakuklený v spacáku so štoplami v ušiach až tak nevnímal, ale Rado ten mal tento “koncert “z prvej rady. Navliekam na seba studené a vlhké cyklo oblečenie a niečo po šiestej vyrážame do sedla.

Hmlisté dediny prechádzame po afalte zatiaľ čo oči a žalúdok sondujú nejaký zdroj jedla. Dediny sa prebúdzajú, ľudia chodia s kravami na pole a my zastavujeme pri niečom ako krčma. Fajčí tu skupina chlapov idúcich do práce spolu s majiteľom, ktorý upratuje pred otvorením.

Po krátkej debate zisťujeme, že jedlo nemá, ale poradí, kde ho nájsť. Len čo sa pohneme máva z druhej strany babička. Najskôr nevieme, čo chce, ale keď prídem bližšie vidím, že jej vchod do domu nesie tabuľu s názvom “MIX” a dôjde mi, že to budú potraviny.

Pani nám otvára akoby súkromnú špajzu a my si naberáme koľko unesieme. Po nákupe ideme opäť oproti do krčmy, kde už sú dvere otvorené a čapujú sa raňajky. V kľude sa vnútri  pri káve najeme a pomaly ideme ďalej. Vonku konštatujem, že reťaz, ktorú som mal v pláne včera vymeniť, cez noc spolu aj s kazetou zhrdzaveli a nemá preto zmysel meniť ich.

Takže si závažie veziem až do cieľa. Ďalšie hodiny ideme poväčšine cez dediny. V jednej stretávame opäť Jensa ako nakupuje vedľa autoumyvárky, kde ideme umyť tátoše. Keďže nemá zmenené peniaze podávam mu dve leje. Ide to podstatne lepšie. Kilometre naskakujú celkom rýchlo a na poludnie sedíme v tieni pri obchode. Ja s kávou, Rado si bol vziať kebab.

Prechádzame väčšie mesto a vychádzame na štrkovú cestu popri potoku. Za chvíľu to už nevydržím a ideme na očistu a hlavne schladenie. To je ono! Vypláchané dresy a gate suším na brašniach. Asi o kilometer zisťujeme, že sa z ľavého svahu do potoka vlieva nejaká oranžová chronta asi z nejakej fabriky nad riekou. Toto sa nám podarilo :).

Ale v dlhom 11km stúpaní sme za schladenie radi. Zachraňuje nás tiež pár úsekov v tieni. Na vrchole kopca sedíme v sedle a vychutnávame krajinu. Presne ako vo Fatre. Teraz nás čaká zase 30km dole. Najskôr serpentíny, potom široká cesta občas krížená potokom a kravami.

Vchádzame na asfalt, cítim sa nejaký nesvoj a vravím, že by som to pomaly zapichol. V dedine nájdeme obchod. Berieme toho veľa akoby sme chceli dohnať včerajšok. Ešte stihnem aj chvíľku oživiť powerbanku predtým než vedúca zatvorí.

Kúsok ďalej vyberáme plac na spanie napravo od cesty za starou opustenou stodolou. Postavíme stany a hodujeme na chlebe so salámou a rybami v konzerve. Z kopcov sa dolu sťahujú kravy, tak aj my poslušne ľahneme do stanov pod peknou oblohou.

 

9. deň

11. augusta 2024
Carlibaba – Ditrau
120km/3600m

Budík zvoní ešte za tmy, plachta na stane je mokrá akoby pršalo. Na bicykli mám asi 30 malých slimákov. Nedá sa nič robiť, mokré veci hádžem späť do brašní, vyrážame. Na asfalte sme len chvíľu a stúpame krásnou šotolinou hore na hrebeň. Kruté stúpanie na ráno, ale vychádzajúce slnko dodáva energiu.

Po asi 700 výškových metroch na deviatich kilometroch sa otvára krajina. Je tu drevený kostol a počuť štekot psov. Na to mi Rado volá aby som dal pozor, že sú dosť nepríjemné až spadol z bajku. No paráda. O chvíľu som pri nich. Je to v 180° zákrute v stúpaní čiže preletieť sa to nedá.

Zaberá krik a rôzne vybrané slová. Pfuu to bolo. Asi za 500 metrov na vrchole robíme pauzu. V diaľke vidíme, ako sa k nám približuje jeden z tých šakalov. Na prekvapenie je neškodný a dá sa aj pohladkať. Musí mať najmenej 80 kíl. Dlhší hrebeň, zjazd a okolo obeda sme vo väčšom meste Vatra Dornei.

Je to rozdiel ako tie odľahlé dediny. Je nedeľa no aj tak dúfame, že nájdeme dáke potraviny otvorené. Rado robí väčší nákup v Rewe, ja sa zatiaľ vraciam a beriem dve pizze (kus asi za 6,50€). Veľmi sa nám z tej obrubníkovej hostiny nechce, ale ideme ďalej.

Čakajú nás kopce dlhé 11 a viac kilometrov. Cítim, že bolo vhodné sa dobre najesť a prvý dlhánsky kopec ujde celkom hladko. Opäť krásny hrebeň až zozjazdujeme do dediny, kde sa zastavíme v krčme, čo v Rumunsku v preklade znamená, že tam nájdeš skoro všetko. Je to komédia.

Nevieme po Rumunsky nič a baba za kasou zas len svoj rodný jazyk. Posedíme vonku na stoličkách pri nealko pivách spolu s domácimi. V ďalšom prudkom stúpaní, keď na chvíľu zosadám a tlačím, zastaví vedľa mňa Dacia a Poliak so ženou mi ponúka odvoz :).

Po menších krkahájoch zjazdujeme do civilizácie. Mesto Borsec poznáme veľmi dobre. Názov je na minerálke, ktorú denne kupujeme minimálne raz. Krátky prechod po asfalte a sme znova v teréne. Pri peknej chate dávame poradu pri mape a plánujeme miesto spania. Máme to ešte asi 8 kilometrov všetko do kopca, ale mali by sme to stihnúť.

Po pol hodine sme v riadnej divočine. Hustý porast a všade znaky pobytu macov. Lajná, stopy, rozhryzene staré pne, kde hľadajú hmyz. Po nejakom čase stojíme a s mobilom v ruke zisťujeme, že čistinku, ktorú sme si vyhliadli, sme už prešli pred štyrmi kilometrami. Zasa hviezdime.

Ideme vpred a divočina je čoraz väčšia. Tu spať ozaj nechceš. Rado zúfalo trepne, že za chvíľu bude útulňa. Asi o 5 minút vyjdeme z hustého lesa na lúku, kde zazrieme starú drevenú útulňu. Je to akýsi zázrak a vykúpenie, ktoré sme potrebovali. Síce má už svoje najlepšie roky za sebou, ale my sme za ňu veľmi radi.

Radovi z úcty k starším prepúšťam posteľ a ja si rozkladám spanie na zemi. Cez dvere a všade po vnútri povešiame vlhké veci a ide sa jesť. Musíme si vystačiť s balíkom kešu orechov. Skontrolujeme peknú oblohu a líhame spať.

10. deň

13. augusta 2024
Ditrau – Plaisei de Sus
139km/2600m

Až na kvíliace dvere to bola kľudná noc a celkom dobre sme pospali. Zvesíme suché prádlo, stany a pokračujeme v tom medveďove. Opäť pekný východ slnka a my už túžobne očakávame aspoň studničku. Nikde nič, len všade medvedie stopy. Po dobrých päťdesiatich kilometroch prichádzame do lyžiarskeho strediska, kde je ale ešte všetko zatvorené.

Zjazdujeme po asfalte a po pár kilometroch sme v obchode. Pred ním je ako už zvyčajne malé posedenie a pri jednom zo stolov sedí starší pán, z ktorého ako nás počuje rozprávať vyletí “Ahoj “. Prídem k nemu, podáme si ruky a ďalej už rozprávame len v angličtine.

Spomenie rozprávku Arabela a Rumburak čím naozaj prekvapí a pobaví. S Radom zjeme na raňajky celý chleba a poučení z predchádzajúcich hladoviek berieme jedlo všade, kde sa dá. Dobíjam aj powerbanku a dobre posilnení mierime ďalej. Je opäť krásne a teplo.

Ideme azda najkrajšími úsekmi trasy. Po šotoline obklopení skalnými horami, potokom a ovcami. Pripomína mi to “Winetúa”. Netreba ale zabúdať na psov. Vidím ako sa ku mne od stáda oviec utrhne tlupa asi 8 kusov. Mám náskok a idem po rovine takže žiadne brzdenie a odháňanie. Zaradím najťažší a šprintujem.

Po sto metroch kontrolujem víťazstvo a v eufórii vydýchavam a vstrebávam adrenalín. Po dlhých šotolinových úsekoch prichádzame do malej dediny. Pri ceste zbadám črty obchodu. Zastavím a je tomu tak. Malý “kurinec”, kde je na ploche 3×3 m najširší možný sortiment.

Z nápisu nad dverami zisťujem, že to bude maďarská dedina. Beriem chladenú Fantu a čakám na Rada. Vonku je spravené malé sedenie, kde jednu stenu tvoria bedne z piva a ďalšie sú zo starého vlneného plechu. Domáci tu trávia poobednú siestu pri fľaškových pivách.

Pozdravím a pýtam sa, či si môžem prisadnúť (po nezdaroch posledných dní v snahe nadviazať komunikáciu v nejakom svetovom jazyku to tu už definitívne vzdávam a rozprávam slovensky, možno sme to mali robiť od začiatku). Chlapi ma berú medzi seba ako starého známeho, podávajú mi ruky a zliepame nejaké vety.

Rada tento pohľad dosť pobaví, spomína na moju besedu v kurinci ako “hajlajt” dovolenky . Vnútri zbadám dokonca kávovar, tak slečnu poprosím o kávu. Vytiahne predlžovačku a o chvíľu je káva realitou. Nabíjam tradične powerbanku. Po príjemnom  posedení v tieni ideme naspäť do tepla.

Pekné doliny občas krkaháje, džungla, filtrovanie vody z nejakej kaluže a je pomaly večer. Pozeráme mapu a vyberáme teoretické možnosti  na spanie. Využijeme možnosť spraviť hygienu v potoku a robíme posledné výškové metre tohto dňa. Prechádzame okolo jednej maringotky. Mladý bača si ukážkovo ukľudní psov a pozdraví “hellou”.

Zhodneme sa, že s týmto chalanom by sme sa možno aj porozprávali, ale ideme ďalej hľadať nocľah. Dôjdeme k ďalšej starej búde hneď vedľa cesty. Je to asi bývalá základňa dákeho baču. Dnes to zabalíme tu. So šalviovými listami, ktoré rastú všade okolo si pozametáme a spraví nám to aj peknú vôňu.

Signál v tejto doline žiadny, ale máme ticho a kľud. Bonus je veľká žemľa na večeru, ktorú vozím od rána. Je parádna, zjedol by som ešte zo dve a keď pozriem na seba bez oblečeného dresu, tak sa v tom len utvrdím. Pri zaspávaní už padajú prvé predikcie, čo urobíme, keď budeme doma a prečo sme nešli radšej niekam k moru ako zvyšok sveta 🙂 .

11. deň

14. augusta 2024
Plaisei de Sus – Siriu
140km/ 2100m

Ráno v doline je poriadne chladné, ale aspoň máme suché oblečenie. Zahreje nás  650 výškových na štyroch kilometroch. Tlačíme to svahom na hrebeň okolo salaša. Chlapi tuším práve doja a ich šakalov nechajú, aby nás popohnali. Mám toho ozaj dosť. Bez raňajok s minimom vody nemám energiu hučať na psov. Rezignujem a len tlačím so sklonenou hlavou, zatiaľ čo mi tie hovädá dychčia na lýtka.

Vidíme na hrebeň a konštatujeme, že potraviny by mali prísť tak do 40 kilometrov. Nie je to úplne najhoršie, ale 40 kilometrov môže mať rôzny charakter a trvať rôzny čas. Ideme hrebeňom, blatovými galejami a zjazdom, ktorý je pre nás nezjazdný. Pred obedom víťazoslávne vchádzame do dediny a stojíme pri prvej krčme.

Je to ale len čistokrvná krčma bez jedla. Ide sa ďalej a po asi kilometri už naozaj potraviny. Pri vstupe do dediny sme zase spozorovali názov po maďarsky, to ale nič nemení na tom, že sa v obchode s obrusmi, mäsom, chlebom a všeličím iným dohadujeme zasa hotentotsky, ale opäť úspešne.

Mám zaliatu nesku a nabíjam elektroniku. Je to už ozaj zaslúžené. V obchode sa mi riadne motá hlava. Vyše 6 hodín s minimom jedla a vody je extrém. Vonku na schodoch rozkladáme piknik. Pani nám z vnútra donesie kúsok papierového obrusu, nechýba nám nič. Musíme ale ísť.

Fuj, strašný hyc. Garmin ukazuje cez 38° a trasa teraz pokračuje dosť asfaltom. Našťastie je po ceste často nejaký obchod. Po všetkých tých sladkých žbrndách to občas prebijeme nealko pivom. V mojich veľmi chabých poznámkach o trase nájdem, že najbližší úsek až po Laku Rosa nebude 50 kilometrov žiadna voda.

V posledných dostupných potravinách na to teda myslíme a jablká tiež padajú vhod, keď už kvantá vody a sladkých žbŕnd nezahasia smäd. Pekne jazditeľná prašná šotolina mimo všetkého. Kľukatá cesta v tieni s občasnými maringotkami a útokmi psov. K večeru, keď zastavím na cik pauzu (Rado medzi tým pokračuje) zazrie medvedicu s mladými, ktorá prejde cez cestu asi 30m pred ním.

Prichádzam k nemu a konštatujem, že som toto večerné kino prečúral. Čo už. Ešte sa snáď podarí. Posledné kilometre a nájdeme parádny flek na stanovanie hneď pod cestou nad dedinou. Je tu aj ohnisko a pekný vodopád, kde sa kúpem. Rozložiť stan už trvá podstatne kratšie ako prvé dni a po chvíli som tuhý s očakávaním ďalšieho dňa.

12. deň

15. augusta 2024
Siriu – Secaria
112km/3200

Vstávanie je čoraz náročnejšie, deficit spánku narastá, ale keď už sa večer dohodneme, kedy dáme odchod, cesty späť niet. To je aj dobre, lebo kebyže som sám, tak sa z toho spacáku nevytrepem o piatej ale o siedmej. Klasické ráno. Na 3 malé tyčinky a banán skoro 6 hodín.

Voda zo studničky mi pokrúti črevá, tak si ňou už len opláchnem ústa. Na obed vchádzame do civilizácie. Je to nebezpečnejšie ako strmé zjazdy a medvede. Kamióny si to tu púšťajú 90km/h a obiehajú osobáky. Robíme si siestu v altánku pri obchode. Chleba, tavený syr, saláma, šunka, uhorky. Už nevieme koľký raz.

Rado si mení ďalšiu reťaz, keď príde chlapík a pýta sa, či nekúpime búracie kladivo Bosch. Chvíľu nám trvá kým pochopíme, že to myslí vážne a s úsmevom túto ponuku odmietame aj keď na moment Rado zamyslene povie “vieš aký by si bol čávo, keby s takým niečím prídeš do cieľa” ? :).

---

---

Dobrá nálada nás neopúšťa ani vo veľkom fyzickom vypätí a to je dosť dôležité. Z Brasova to ťaháme na hrebeň. Po ceste lesom nás zo zapnutými majákmi obieha Dacia. Je to dáka miestna lesná stráž. V stúpaní na hrebeň stretávame menšie stádo kamošov somárov, jedného či dvoch domorodcov, ktorí zbierajú čučoriedky. Inak už ako zvyčajne nikde nikto.

Sme hore a čakajú nás krásne úseky hrebeňom. Hore a dole a znova a znova. Z diaľky vidíme stádo oviec a tlupu psov. Bača opretý o palicu nespraví nič preto, aby nám pomohol kľudnejšie prejsť. Zosadáme a keďže sú psy výnimočne útočné, dávame sa k sebe a bicykle ako rytiersky štít od nás.  Jeden z najnapínavejších prechodov cez stádo oviec.

Dlhší zjazd, trošku zapásenie v kríkoch kadiaľ nás smerovalo GPS a stojím v krčme, kde počkám Rada. Kupujem zatiaľ Fantu a konzervy rýb na večeru. S domácimi opäť len hotentotske konverzácie na tému “ursus” čo ich často zaujíma. Prechádzame pár asfaltových kopcov a využívame ešte jeden otvorený obchod.

Je už skoro 8 hodín večer takže nás fakt, že je ešte otvorený milo prekvapí. Berieme, čo nám vačky batohy a brašne znesú. S obchodom susedí krčma. Sedia tu páni na pive, ale keby si niekto myslel, že ako u nás je zvykom, že prídu peši alebo na bicykli, tu je to inak.

Pred krčmou sú zaparkované  dva rebriňáky a stojace dva kone. Ďalší kontrast so svetom u nás vidíme 100 metrov ďalej. Nový kruhový objazd po ktorom sa len tak premávajú kravy. Idylka, ktorú s vidinou nocľahu po zjedení zmrzliny opúšťame. Myslíme už na byvak, tak pozeráme kade tade.

Z cesty si všimneme kopu sena tak to ideme skontrolovať. Nebude nás tu vidieť a ani nič rušiť, vravíme a rozkladáme stany. Večeriame ryby z konzervy a odpadky zavesím na neďaleký krík, čo najvyššie sa dá. Keď sa zotmie a zapneme čelovky zbadáme, že máme spoločnosť. Potichu k nám došiel z dediny pes. Nerobí ale žiadne problémy, tak si unavený líham spať.

13. deň

16. augusta 2024
Secaria – Nuscorara
139km/2800m

Noc teda nebola ani náhodou taká kľudná ako sme si ju predstavovali. Asi okolo jedenástej sa z kopcov vracali domáci so psami a šli nám rovno okolo stanov. Svietili čelovkami dnu a pri brechote a zavíjaní, na ktoré som sa zobudil, som len rozumel “bičygleta, bičygleta”.

Nakoniec si šli po svojom a dali nám pokoj. Nad ránom ma chytajú smädy, tak sa natiahnem na druhý koniec stanu po fľašku vody a skoro zinfarktujem. Z vonku sa ozve hlasný brechot. Zapnem čelovku a zisťujem, že to je ten pes zo včera meter od môjho stanu.

Našťastie si tiež ľahne a je ešte chvíľu kľud kým zazvoní budík. Vstávam ešte za tmy a konštatujem, že môj osobný strážca je stále vedľa mňa. Až keď vyliezam zo stanu poberá sa potichu preč. Rozprávame si tie zážitky z noci a sadáme na kone. Neviem prečo, ale dosť mi pískajú brzdy, takže prvými zjazdmi cez dediny narúšam ticho ulíc.

Raňajky sú na terase pri obchode, kde je rozložený aj pingpongový stôl a na chvíľu rozmýšľame, že si vypýtame rakety a dáme partičku. Obchod je snáď najvšestranejší aký sme navštívili. Sú to potraviny spojené s domácimi potrebami, drogériou a železiarstvom, keďže sú tu na výber aj hmoždinky, šróby, matice a iné, tomu hovorím služba.

Na terase v televízii beží počasie a na našu oblasť hlásia 42°. Natešenie sa nedá popísať. Dnes to máme ale väčšinou po dedinách a staníc na dočerpanie vody je dosť. Poobede prichádzame do väčšieho mesta, dávame zmrzlinu a rýchle občerstvenie v podobe hambáča.

Ani tu sa nedohovoríme. Baba vekom určite na strednej škole nevie po anglicky ani ceknúť. A hranolky sa musí tiež doučiť, bo neviem, či jem slaných gumových medvedíkov alebo hranolky. Potom túžobne očakávame búrku, ale príde len slabá prehánka a na dlhom šotolinovom úseku to moc nepomôže. Práve na opak. Mokré gate ofŕkané jemným pieskom ma začnú dosť odierať.

Vyše 1500 km nemám problém so zadkom a teraz jemná prehánka a neviem obsedieť. Bojujem ako sa dá. V kopcoch ochotne zosadám a v slovenskej dedine Slatina, kde stojíme v krčme skúšam dávať druhé gate. Pozorujúc, že sa tu schyľuje k bitke, radšej sa pomaly poberáme preč, nech máme čas nájsť lepší nocľah ako včera.

Druhé gate nič nepomôžu a tak buď potláčam bolesť v sedle alebo idem zo sedla, čo zas dosť vysiluje nohy. Už len pár kopcov a mierime na lúku, kde by sme chceli spať. Od domov je to dosť vzdialené, ale keď dorazíme na miesto začujeme a zazrieme v diaľke veľkého čuvača, ktorý je na voľno.

To je zlý sen. Vraciame sa teda na trasu a hľadáme ďalej. Ideme pomaly a z asfaltovej cesty pozerám doprava, doľava, kde by sme to rozložili. Pri dome nižšie na pozemku si všímam drevený altánok. Brzdíme a vravím, poďme sa opýtať. Dom vyzerá v celku nový a seriózny.

Na terase zbadáme chlapíka s dvoma synmi. Rado sa mu anglicky prihovorí a on napočudovanie rozumie. Volá sa Claudio a venuje sa lezeniu. Lepšie povedané je inštruktor zdravotne znevýhodnených ľudí a na svojom pozemku rozbieha rôzne kurzy, preto tá lezecká stena uprostred.

Pýtame sa ho, či si môžeme postaviť stany na jeho pozemku. To odmieta zo strachu z medveďov, ktoré by mohli lákať ovocné stromy a ponúkne nám časť ubytovania, kde pri stavbe spávali robotníci. Je to teplá izba s drevenou podlahou na ktorej si rozkladám karimatku. Hore nám otvorí aj WC a sprchu ,čo padne veľmi vhod. Sme veľmi vďační. Užívame si tento komfort a hlavne kľud s vidinou toho, že ďalšiu noc už spíme v cieli.

14. deň

17. augusta 2024
Nuscorara – Sibiu
123km/3300m

V jednom z prvých zjazdov mi cez cestu prebehne stádo divočákov. Neskôr opäť preteky so psami, husi na ceste. Raňajky v potravinách s kávou a klesanie ku priehrade, kde kvázi začína posledné stúpanie. Je to darček na záver s cieľom na najvyššom bode trasy.

Stúpame asi z 300m n.m na 2142 m n.m na 21 kilometroch. Na toto sa tak nejak teším od začiatku. Tie čísla sú brutálne. V porovnaní s Kráľovou hoľou je to takmer dvojnásobok. Začína to jemne po asfalte, plynulo prejde do peknej šotoliny s príjemným sklonom.

Asi po piatich kilometroch začína pršať a my od rannej zastávky v obchode už moc vody nemáme. Voľba teda padá na malý lesný potôčik a filtrovanie vody. Pokračujeme a jemný dážď stále pretrváva, no sklon sa stupňuje. Tlačíme kilometer a vychádzame na hrebeň.

Zastavuje pri mne veľký Nissan a mladí pod vplyvom rôznych látok majú kadejaké poznámky. Z jednej strany je výhoda, že to tu nie je zbytočne obmedzené pre cyklistov ako napríklad u nás vo Fatre, ale na druhej strane to dáva možnosť podobným individuám sa tu realizovať. Čo je lepšie?

S dažďom sa opakuje problém zo včera a to odretý zadok. Ráno som sa cítil absolútne v pohode, ale dážď to znova obnovil. Posledné kilometre sú strašný boj. Navyše zásoby tyčiniek a vody sú už dobrú hodinu fuč. Opäť sme to podcenili svojou neznalosťou a nepripravenosťou.

Na chvíľu sa obloha roztiahne, ale ako sa blížime k vrcholu hrmí a blízka sa. Hore žiadne zastávky. Vypnúť mobil a prekračujeme skaly s bicyklom v ruke. Dážď pritvrdí, ale zastavovať a schovávať sa nie je kde a ani kedy. Z hlavného hrebeňa doslova utečieme a sledujeme blesky už ako tak v bezpečí.

Ešte jedna potyčka so psami, ktorých nevyľaká ani búrka a bezpečne zjazdujeme do cieľa. Posledné kilometre po asfalte dole kopcom si to už uvedomujeme a to kam sme sa posledné hodiny mysľou prenášali je konečne realitou. Cieľ. Približne o štvrť na deväť, tak ako sme skoro každý deň končili naše denné putovanie. Pfu, čo to bolo za obdobie? Čo a koľko sme toho prežili?

O tom debatujeme v  cieli s Alešom a s pár chalanmi, ktorí prišli pred nami. Posledných asi 5 dní sme nikoho z kolegov nestretli a okrem nejakého virtuálneho prostredia sme nezdieľali s nikým tie veci, čo sa stali. Dozvedáme sa, že búrku na poslednom hrebeni zažil asi každý a pred chlapcami idúcimi deň pred nami sa dokonca od blesku rozhorela kosodrevina.

Účastníka z Nemecka Tila viackrát pohrýzol pes, Jensovi prehrýzol gumu. Pri tomto všetkom sme my obstáli ešte veľmi dobre a keď nepočítam nepodarený prvý deň tak bez akéhokoľvek technického problému či defektu.

Cieľ a cesta domov

Večer v cieli sa podáva grilované rumunské tradičné mäso u nás podobné čevabčiči, rozprávalo a popíjalo sa. Ráno sme zmordovaní vstali, pomalíčky začali čistiť bicykle a na obed som robil s Alešom palacinky s Nutelou. Do večera sme počkali Evku a Michala, ktorí oznámili milú udalosť (Michal požiadal Evku o ruku na najvyššom bode s búrkou nad hlavou :).

Pochystali, povešali všetky veci na bajk, pogrilovali a šli spať. Niečo po 6stej ráno vyrážame smer vlaková stanica Sibiu odkiaľ sa prepravíme do Budapešti. Cesta stojí s miestenkou asi 40€, ale vlak je bez miesta na uloženie bicyklov. Odporúčané riešenie od Aleša je zložiť bicykle, zafóliovať priesvitnou potravinárskou fóliou a tváriť sa, že je to batožina.

A ešte mať nachystané peniaze na úplatok, kebyže nie je u sprievodcu pochopenie pre túto batožinu. Všetko klapne, vezieme sa v jednom kupé ja, Rado, Evka a Michal zatiaľ čo zabalené bicykle sú na samom konci vlaku. Staručké kupé nemá klímu a pri 35°C vonku je to akoby ďalšia etapa, navyše bez vody, keďže žiaden reštauračný vozeň tu nie je.

Po vyše 10tich hodinách jazdy vo vlaku pre “dobytok ” sme v Budapešti. Tu sa rozdelíme s kolegami z Čiech a sadáme do môjho auta, ktoré šoféruje môj brat. Dni krátko po návrate sa cítim prekvapivo fyzicky v pohode, avšak keď telo vstrebe adrenalín a víde zo “švungu” prichádza obrovská únava a spať môžem hoci kedy počas dňa.

Po troch týždňoch od návratu mi pomaly dochádza, čo sa to vlastne podarilo a prestávajú mi tŕpnuť prsty na rukách, ktoré dovtedy ledva dokázali zatiahnuť štupeľ na plastovej fľaši. Tento report píšem ako vďaku za podporu od každého jedného, ktorý prispel k  úspešnému dokončeniu tejto bojovej misie.

Ďakujem